Spoločnosť K veci 04. august 2018

Na univerzity patria vedci so zaujímavými myšlienkami, nie celebrity

Randall Smith
Randall Smith
Študentov musíme učiť vstupovať do zdvorilého dialógu aj s názormi, s akými nesúhlasia. Tak si to vyžaduje demokracia.
Študentov musíme učiť vstupovať do zdvorilého dialógu aj s názormi, s akými nesúhlasia. Tak si to vyžaduje demokracia.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Randall Smith

Na univerzity patria vedci so zaujímavými myšlienkami, nie celebrity
Vedec Charles Murray počas prednášky na Middlebury College v marci 2017, ktorú mu znemožnili študenti protestujúci proti niektorým jeho názorom. Foto: middlebury.edu

Tak ako kohokoľvek iného i mňa rozčuľujú nepokoje na akademickej pôde, ktoré bránia hovoriť istým „neprijateľným“ osobám. Vysoké školy by mali byť miestom slobodnej a otvorenej diskusie a slobodnej výmeny myšlienok. Prekrikovať názory nie je efektívny spôsob, ako sa s nimi vysporiadať. Oponenta to len zaženie do podzemia a podporí presvedčenie, že nejde o pravdu, ale o moc, čo len podnieti prejavy moci z druhej strany. Univerzity boli založené na to, aby sa pre rozdiely nebojovalo, ale aby sa o nich dalo diskutovať.

Ja sám som „konzervatívneho“ razenia, no keby ste sa ma spýtali, či som za to, aby „konzervatívne“ skupiny pozvali na do školy rečníkov ako Ann Coulterovú či Mila Yiannopoulosa, odpovedám nie. Je to iná otázka, než či by takéto skupiny mali mať dovolené pozývať týchto rečníkov na akademickú pôdu. To, čo by vysoká škola mala alebo nemala dovoliť na akademickej pôde, berie do úvahy veľké množstvo ohľadov, pedagogických a iných, o ktorých tu nehovorím. Jednoducho hovorím len to, že keby prišli za mnou ako za profesorom vedúci konzervatívnej skupiny a spýtali by sa: „podporili by ste nás, keby sme pozvali týchto rečníkov?” odpovedal by som: „nie“.

Zaplatiť Hillary Clintonovej (alebo Donaldovi Trumpovi) 30 000 dolárov za dvadsať či tridsať-minútový prejav plný prázdnych fráz iba preto, aby sa na druhý deň o škole zmienili v New York Times, je korupčná praktika a musí to prestať.Zdieľať

Povzbudil by som vedúcich akejkoľvek konzervatívnej či liberálnej skupiny, aby sa pri svojich pozvaniach viacej zamysleli – a to nad povahou diskusie, ktorú by chceli vyvolať. Milo Yiannopoulos a Ann Coulterová sú vrhači bômb. Sú to celebrity v celebritnej kultúre, ktorá odmeňuje surovosť a hrubosť, a nie premyslený názor. Skutoční konzervatívci sa musia snažiť viac. Rovnako aj skutoční katolíci. Musia podporovať mysliacich ľudí, ktorí robili seriózny výskum a píšu o dôležitých témach.

Môžete si byť istí, že aj niečo takéto pravdepodobne vyvolá u mnohých ľudí na väčšine vysokých škôl rozruch. Charles Murray je vážny odborník, ktorý urobil vážnu prácu. Nedá sa ospravedlniť, keď ho nepustia na akademickú pôdu, či už s ním niekto súhlasí alebo nie. Pred rokmi prišiel Charles Murray na vysokú školu, kde som študoval, položil som mu otázku o jeho najnovšej knihe. Snažil som sa ju položiť zdvorilo, aj keď mal jeho argument podľa mňa vážne slabiny. On bol pri svojej odpovedi takisto zdvorilý. Nepresvedčil ma. Bola to zaujímavá výmena. Následne som sa dlho rozprával so svojimi spolužiakmi. Celý tento večer bol o tom, o čom má podľa mňa univerzitné vzdelávanie byť.

Tento problém však nezačína študentskými skupinami na vysokých školách. Tie často len napodobňujú praktiky profesorského zboru a vedenia. Poznám tucty vynikajúcich členov profesorského zboru, ktorí by dokázali predniesť vynikajúce prednášky na zaujímavé a dôležité témy, niektoré akademickejšie (povedzme o Homérovej Iliade alebo o stredovekých mystičkách), iné na „aktuálnejšie“ témy ako napríklad kultúrne a politické dejiny islamu či dejiny imigračnej politiky v Spojených štátoch. No už len málokto z týchto vynikajúcich odborníkov dostane pozvanie urobiť prednášku. Ženy často volajú rozprávať len o „ženských problémoch“, nie o tom, o čom majú odborné znalosti, ako je napríklad daňová politika či Tocquevillovo myslenie.

Miesto toho máme kultúru „celebritných” prednášok. Pre vysokoškolské skupiny a vedenie už nie je samozrejmosťou organizovať seriózne akademické prednášky, skôr smerujú k niekomu, kto bol v televízii alebo si získal (zlú) povesť iným spôsobom. Prečo? Lebo predpokladajú, že inak nebude mať prednáška veľkú účasť. Študentov a vedenie (a netreba dodávať, že i príliš mnohých profesorov) už vlastne veľmi nezaujíma svet vážneho vedeckého skúmania. Chcú vysokoškolský ekvivalent toho, čo sa v profesionálnom wrestlingu volá „Wow!“ faktor. Možno sa potom čudovať, že študenti napodobňujú starších od seba v tom, že si často vyberajú rečníkov, ktorí sa špecializujú na akademický ekvivalent zápasníckeho hecovania?

„Ale budeme mať veľké obecenstvo,“ hovoria ľudia. Možno áno. Ale neorganizujete wrestlingové zápasy. Ste univerzita. Majte trochu cti. Berte svoje povolanie vážne.Zdieľať

Vysokoškolskí profesori a vedenie musia ísť príkladom a pozývať rečníkov, korí podporujú dialóg. Vo všeobecnosti by sa mali vyhýbať takým, ktorí sú len ideologickými vrhačmi bômb alebo mediálnymi celebritami. A úplne musia prestať pozývať na akademickú pôdu politikov a potom sa k nim správať, akoby boli celebritami. Zaplatiť Hillary Clintonovej (alebo Donaldovi Trumpovi či ktorémukoľvek inému politikovi) 30 000 dolárov za dvadsať či tridsať-minútový prejav, o ktorom každý vie, že bude plný prázdnych fráz a nebude pri ňom šanca na seriózne akademické otázky, jednoducho iba preto, aby sa na druhý deň o škole zmienili v New York Times, je korupčná praktika a musí to prestať.

Vysoké školy a univerzity sú miesta, kde by sa mali odohrávať vážne diskusie. Kto čaká, že príde do Oxfordského debatného klubu a len tak mu zatlieskajú? Nikto. Prečo by politik (alebo ktokoľvek iný) nemal odpovedať na vážne otázky študentov? To by sa nemalo diať. Dáva to zlý príklad. Každý rečník, ktorý prichádza na akademickú pôdu, by mal predniesť premyslený výklad, a potom odpovedať na premyslené otázky. A nikto by nemal dostať za prejav viac než pár tisíc dolárov. Ak chce rečník viac, nech ide na turné. Vysoké školy a univerzity by nemali byť miestami pre politické divadlo či mediálny cirkus.

Celebrity by mali zostať v televízii. Ann Coulterová dostáva dosť času na hlásanie svojich názorov v televízii. Nepotrebujeme o nich počuť ešte viac, ani o žiadnej inej liberálnej či konzervatívnej celebrite. Ľudia, ktorí chcú počuť ich názory, sa k nim môžu dosť ľahko dostať. Univerzity by mali podporovať tých, ktorých nie je počuť, ale malo by.

„Ale budeme mať veľké obecenstvo,“ hovoria ľudia. Možno áno. Ale neorganizujete wrestlingové zápasy. Ste univerzita. Majte trochu cti. Berte svoje povolanie vážne. Uveďte študentov do vážnej diskusie. S vážnymi ľuďmi. A potom ich konfrontujte s vážnymi otázkami. A potom si vypočujme ľudí s veľmi rozličnými myšlienkami a konfrontujme ich s ďalším kolom vážnych, ale zdvorilých otázok. A robme to až dovtedy, kým nenaučíme generáciu študentov vstupovať do zdvorilého dialógu, aký si vyžaduje demokracia, ak si ju máme udržať.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha, Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov), sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: Celebrity Lectures.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0