Stotisíc jazier a ozajstná divočina

Stotisíc jazier a ozajstná divočina

Foto: Oskar Karlin/flickr.com

Obľúbený kút Európy náročného turistu.

Z ľubovoľného miesta v Európe, z francúzskych Álp alebo španielskych Pyrenejí, z Matterhornu, z vrcholu Gerlachu, sa dostanete do štyroch hodín k najbližšej chate, dedine, do civilizácie. V Európe je miesto, kde to neplatí. Posledná európska divočina. Švédsko, národný park Sarek za polárnym kruhom. Na rozdiel od iných národných parkov sa Švédi rozhodli nechať toto územie bez akýchkoľvek zásahov a nedotknuté. Bez mobilného signálu a značených chodníkov. Ľadovcové a kamenné rieky, padajúce z holých kopcov. Široké údolia plné močiarov. Krajina ako z Pána prsteňov. Asi taký pohľad mal Boh po stvorení zeme.

Podľa Lonely planet je národný park Sarek v Laponsku najkrajšia divočina v Európe, málo navštevované miesto s množstvom divo žijúcich zvierat a zaťažkávajúca skúška aj pre skúsených turistov. V roku 1996 sa dostal na zoznam UNESCO World Heritage Site.

3 000 kilometrov z Bratislavy, cez Berlín, z Kodane cez v roku 2000 dokončený most Öresund za 275 švédskych korún do Malmö, potom Göteborg, ďalej stále rovno na sever do Jokkmokku na polárnom kruhu a vľavo odbočiť. A už len 100 kilometrov do Kvikkjokku, malej diery s 11 stálymi obyvateľmi, ktorí tam dokážu prezimovať aj pod dvojmetrovými závejmi. Björn, jeden z jedenástich „statočných“ v jednom z domov „prevádzkuje“ galériu s obrazmi svojej ženy a na malom člne zabezpečuje lodnú dopravu. Verí, že človek nesmie byť úprimný. On počas dlhých zimných pitiek postupne vysvetlil ostatným obyvateľom, čo si o nich myslí, a teraz sa s ním nikto nerozpráva. A zimy sú tu dlhé.

Björn súhlasí s prohibičnou politikou švédskej vlády, aj keď sám si rád vypije. „Ostatní pijú pre radosť, my Švédi pijeme, aby sme sa opili. Keď si sadneme k fľaši, nevstaneme, kým nie sme úplne opití.“ Silnejšie pivá, víno a tvrdý alkohol sa dajú kúpiť len v špeciálnych štátnych obchodoch s alkoholom Systembolaget. Alkohol je veľmi drahý. V reštauráciách a krčmách stojí veľké pivo v prepočte okolo 300 a pohár vína 250 slovenských korún. Švédsko spolu s väčšinou severských krajín, kanadských provincií a 18 štátmi USA má štátny monopol na predaj alkoholu.

Transšvédska magistrála je nekonečne dlhá asfaltová cesta, na ktorej vám občasnú spoločnosť robia len soby, milujúce nočné pochody po bielej stredovej čiare. 

Hneď po vystúpení z auta v Kvikkjokku prilietajú stovky komárov s uvítacími bozkami. Budú nás verne sprevádzať až do posledného dňa, nikdy nás nikto toľko nebozkával. Ak máte pocit, že si vás nikto nevšíma, treba to tu navštíviť. Pohostinná krajina. Komáre sú tu veľká atrakcia. V predajničke so suvenírmi majú väčší regál s moskytiérami, šiltovkami so sieťkami okolo hlavy a protikomárími vodičkami ako s pohľadnicami, tričkami a plyšovými losmi dohromady. Komár je obľúbený motív na miestnych pohľadniciach, tričkách a na odbyt idú aj komárie prívesky na kľúče. Ktovie, čím sa komáre živili, kým sme prišli. Vedeli sme o komároch, ale realita predstihla všetky očakávania. K dvom repelentom z domu dokupujeme ďalšie fľaštičky. Dievčatá majú šiltovky s moskytiérami a vyzerajú ako krúžok včelárov na výlete. Ak náhodou nemáte radi komáre, potom odporúčame trek až od druhej polovice augusta, čím sa vyhnete vrcholu komárej sezóny v júni a júli. Ale mali by ste to stihnúť do polovice septembra, lebo začínajú dažde. 

Foto: Kitty Terwolbeck/flickr.com

V Kvikkjokku sa končí asfaltka a mobilný signál, čiže civilizácia. Ďalej len mapa a kompas. Sarek je nedostupný autom, je ešte vzdialený dva dni chôdze. Balíme ruksaky, okrem repelentov k povinnej výbave patria gumáky, a to napriek slnečnému počasiu. Je to tu ako v auguste na Orave, len viacej slnka. Z okolitých kopcov však steká topiaci sa sneh a na viacerých miestach podmáča široké údolia.

Prší nám len jeden deň, a to hneď prvý. Nebesia sa otvorili a prší nonstop. Nálada na bode mrazu, premočení staviame stany. 

Druhý deň slnko, ďalší deň slnko a potom už len slnko 10 dní. Počasie vyšlo, ale tu hore na severe treba mať aj v lete so sebou veci do dažďa a niekoľko vrstiev teplého oblečenia. Nečakané zmeny počasia a viacdňové sneženie aj v auguste nie sú v Sareku ničím nezvyčajným, stan a varič sú nevyhnutnosť. 

Okrem komárov ide na nervy premočená pôda. V priebehu dňa sa desaťkrát prezúvame z vibrám do gumákov. Niekde stojí voda aj vyše kolien.

Pohybovať sa v blate a vode v gumákoch medzi brezami a vŕbami s plne naloženým ruksakom je len pre pravých eskamotérov. 

Postupujeme pomocou kompasu, lebo chodníky v podstate neexistujú, len na niektorých miestach sa smer našej cesty prekrýva so sobími cestičkami. Prvé dni sa pohybujeme v lesoch, neskôr sú údolia porastené nízkymi húževnatými kríkmi, ktoré zanechávajú na lýtkach krvavé šľahy. V horných častiach údolí sú lúky, prerušované močiarmi. 

Po dvoch dňoch dorážame na breh veľkého jazera Laitaure. Na druhý breh k miniosade Aktse nás prevezie príslušník národa Sami, ktorý žije na brehu v malej osadlosti a živí sa lovom rýb. Keďže má jedinú loďku na jazere, má monopol a tomu zodpovedá aj cena lodného lístka. Jeho žena je Švédka, ktorá tadiaľ kedysi prechádzala ako turistka, zaľúbila sa, vrátila sa a zostala. Vydala sa a napriek tomu alebo práve preto, že má skončenú univerzitu, žije uprostred divočiny, medzi sobmi a rosomákmi a s manželom sa živí rybolovom.

Foto: Oskar Karlin/flickr.com

Niekoľko sto metrov od ich chalupy stoja tri chatky švédskeho turistického zväzu, kde sa dá za poplatok prespať na drevených pričniach, použiť pec a využiť poslednú možnosť dokúpiť si základné potraviny, čiže vybrať si z piatich druhov konzerv alebo jednu z dvoch sušienok. Službu v chatkách majú manželia štyridsiatnici zo Štokholmu, ktorí aj s desaťročným synom sem chodia každé leto na štyri mesiace zhodiť zo seba civilizačné nánosy. 

Pýtal som sa chlapca, či mu nechýba televízor, mobil a celý chaos 21. storočia. Povedal, že túto divočinu mu všetci spolužiaci zo školy závidia, a odišiel so vzduchovkou strieľať do lesa na terč. 

Veľmi skoro ráno sme vyrazili hore pravou stranou údolia rieky Ráhpaädno. Rybárka nám ešte predala na cestu domáci chlieb /monopol na chlieb – zodpovedajúca cena/ a to bola nadlho posledná ľudská tvár, ktorú sme videli.

Na večer sme dorazili k najväčšiemu dobrodružstvu našej cesty. Širokú, rozvodnenú ľadovcovú rieku Ráhpaädno sme museli prekročiť, ak sme chceli pokračovať v našej trase.

Ešte večer sme sa pokúsili nájsť miesto vhodné na brod, ale keď sa Hanka ocitla v prudkom prúde vody aj s ruksakom a ledva sme ju vytiahli, rozhodli sme sa prespať na našom brehu.

Hlavný tok rieky vytváral v širokom údolí množstvo menších prúdov. Stany sme si postavili na ostrove medzi riekami, ktorý sa týčil vo výške 20 metrov nad okolitými vodami. Pohľad pre bohov. Vody zápasili o svoje miesto pod slnkom s obrovskými skalnými masívmi, bolo to stvorenie sveta online.

Teoreticky by mala byť ráno voda nižšia, lebo v noci sa sneh a ľadovce netopia, ale sivá je každá teória a večne zelený je strom života.

Jediný rozdiel bol, že večer sa ešte dalo brodiť vo vode naboso, ráno bola taká studená, že po troch minútach sme sa obúvali. Mali sme však celú noc, aby sme sa na rieku psychicky pripravili.

Ráno hľadanie brodu zabralo hodinu. Našli sme miesto, kde bola voda len do pol brucha, ale prúd bol veľmi silný. Všetci šiesti sme utvorili reťaz a opierajúc sa o vysoké tyče sme vyrazili. Hlavné rameno s najsilnejším prúdom bolo asi 100 metrov široké. Každý krok bol neistý. Prúd neustále podtrhával nohy, voda bola ľadová.

50 metrov pred nami dole prúdom boli pereje s veľkými skalami, predstava, že by človek hnaný prúdom na nich pristál, dodávala celej záležitosti to správne korenie. 15 minút hororu, dievčatá boli fantastické, jačali iba trochu.

Prešli sme hlavný prúd, potom jeden trochu menší a ešte niekoľko malých a rieka Ráhpaädno bola pokorená.

Zavládla víťazná nálada, postupovali sme rýchlym tempom. Problémy s komármi a močiarmi ustúpili do pozadia pod čerstvými dojmami z porazenej rieky. Z času na čas sme prekročili menšie riečky, stekajúce z ľadovcov.    

Pred večerom nás podľa mapy ešte čakali tri malé riečky k miestu, kde sme chceli stavať stany.

Foto: Mikko Lindsedt/flickr.com

Zrazu stojíme pred ďalšou širokou riekou. Jedna z malých riečok na mape sa rozvodnila. Je ešte prudšia a hlbšia ako ráno pokorená Ráhpaädno, lebo steká priamo z kopcov. Voda sa rúti a skáče medzi ostrými kameňmi. Psychologicky nás táto rieka našla celkom nepripravených. Namiesto odpočinku je pred nami obrovská prekážka. Beznádej. Hodinu hľadáme pomalší úsek. Postupujeme proti prúdu rieky do kopca a hľadáme miesto na prebrodenie. Voda, valiaca sa prudko klesajúcim terénom, vyrýva hlboké koryto, po ktorého strmo sa zvažujúcej stene postupujeme. Pre hluk vody sa navzájom nepočujeme. Stmieva sa.  Slnko zapadlo, výrazne sa zozimilo. V diaľke vidieť obrovské stáda sobov. Pokúšame sa postaviť stany na svahu s 30-stupňovým sklonom. Začína sa najstudenšia noc.

Ráno je strašná zima, sme hladní a veľmi nasrdení. Už nemáme chuť ďalej hľadať brod. Našli sme miesto s trochu pomalším prúdom a riekou sme doslova prebehli. 

Pokračujeme ďalej. Stretávame veľa sobov, niekedy zazrieme aj obrovské samotárske losy. Je tak teplo, že niektoré soby vo vyšších polohách vyhľadávajú fľaky snehu, aby sa v ňom vyváľali a ochladili.  Vystupujeme na najvyšší bod údolia Rapadalen, nie sú tu už žiadne stromy ani kry, komárov neubúda. Tma je len medzi druhou a treťou v noci. Zvyšok noci je šero. To pravé „polnočné slnko“ tu zažijete medzi 31. májom a 14. júlom, keď slnko zostáva nad horizontom bez prestávky 45 dní.

Platí tu pravidlo, že každá voda, ktorá tečie, je pitná. Vody je dosť. Začínajú však dochádzať potraviny. Čím sme hladnejší, tým ideme rýchlejšie. Po desiatich dňoch sa vraciame do Kvikkjokku.

Švédsko je sexy. V krajine je 100 000 jazier, o tretinu viac ako vo Fínsku, krajine tisícich jazier.

Ak si chcete Švédsko užiť v tej najluxusnejšej úprave, nehľadajte ho v hoteli Hilton v Stockholme.

Zažijete ho pri umývaní zubov v horskej riave hlboko v Sareku, keď si vás zvedavo obzerá párik sobov, keď najbližšia chata je štyri dni chôdze, keď ste už 10 dní bez mobilného signálu a na najbližšie dva dni máte posledné dva balíčky müssli.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo