Letné otázniky strateného rakúskeho ruženčiara (Texty roka)

 Letné otázniky strateného rakúskeho ruženčiara (Texty roka)

FOTO TASR/AP

V živote som sa modlil málo, hanebne málo. Ruženec ma pri­ťahoval odjakživa, pred pohrebom alebo na púti, ale mimo davu som ho ani poriadne nevedel.

(Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Rok 2018 sa pre mňa uzavrel najväčšou pracovnou krízou mojej 18-ročnej existencie ako autora na voľnej nohe. V roku 2018 som v Rakúsku uverejnil komentár proti homosexuálnym manželstvám a výzvu za viedenský „Pochod za život“, kvôli čomu so mnou viaceré noviny a jedno vydavateľstvo ukončili spoluprácu. Tým sa ostrakizácia ešte zďaleka nekončí: zatiaľ čo píšem tieto riadky, v jednej nemeckej redakcii sa radia, či už nie som neúnosný aj pre nich. V týchto týždňoch úzkosti a strachu sa melancholicky vraciam k letu, keď som napísal osobný text o modlení ruženca. V Rakúsku to nikoho nezaujímalo, no čitateľky a čitatelia Postoja ma zahrnuli múdrymi a peknými reakciami. Dnes to vnímam ako cennú útechu.​)

 

Znovu som ho objavil 15. au­gu­s­­ta 2017, keď som niekoľko hodín sedel vypoklonkovaný pred pôrodnicou. Po pôrode som už nevedel prestať. Predpokladám, že z vďačnosti.

Potom som pre seba vyhlásil rok 2018 rokom tisícov ružencov. To predsavzatie mi prišlo ako brutálna výzva, ale 6. mája som už mal polo­vicu a stále som sa nevedel zastaviť. Modlím sa vždy len za jednu konkrétnu osobu. Pre tých, ktorých nestíham, som si za­vie­dol skrátené verzie. A ďalej som si zaviedol zvyk, že sa za dotyčného človeka modlím pred návštevou alebo pred stretkom. Neviem, či sa to takto robí, ale napadlo mi to tak.

V Rakúsku len málokto tuší, aké je to so mnou zlé. O tej ružencovej tisícke tam vie len moja mimoriadne diskrétna manželka. Keď som príbuznému prezradil, že sa modlíme za uzdravenie jednej prí­buznej, vy­krí­­kol: „Ty si už ako títo džihádisti!“

Ruženec dnes vyvoláva v rakúskej spo­loč­­nosti úzkosť, po­smeš­ky a nedôverčivosť. Do roku 1955, dokedy bol aj východ Rakúska ob­sadený Sovietskym zväzom, to bolo inak. Františkánsky mních Pet­rus Pavlíček, ktorý v mladosti viedol bohémsky život v Paríži a v Londýne, založil v roku 1947 hnutie RSK, „Rosenkranz-Süh­­ne­­kreuz­­zug um den Frieden in der Welt”. Státisíce Rakúša­nov sa pravidelne modlievali za slobodu krajiny. Vydávali sa na ma­­so­vé ružencové pochody. Aj špičky rakúskej vlády, Julius Raab a Leopold Figl, boli ruženčiari. Pred odletom na rozhodu­júce rokovanie v Moskve sa poradili s otcom Petrusom. 15. mája roku 1955 získalo Rakúsko slobodu.

Dnes je to úplne zabudnuté. Z RSK je medzinárodné hnu­tie, ktoré sa modlí za mier na sve­te. Členstvo nestojí nič, člen má od­rieknuť aspoň jeden desiatok denne za mier. To pre mňa nie je výzva. Tak som sa stal členom číslo 2,316.675.

Keď som o tom písal v rakúskych novinách, mali ma za nebez­peč­né­ho retarda. Jeden či­ta­teľ ma rovno upodozrieval, že sa mod­lím za „Migrantenabwehr“, teda za ochranu proti migrantom. Ja som síce proti demografickej islami­zá­­cii Rakúska, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že by som sa modlil proti niekomu. Ruženec je vždy za niekoho, ináč ho ne­poznám.

To všetko ukazuje, že modlitba ako prax a pojem sa vy­tra­tila z ve­rej­nosti. Svoje členstvo v RSK napĺňam tak, že sa modlievam ruže­nec za troch politikov, ktorí môžu podľa môjho úsudku aktuálne de­­­vas­to­vať túto zemeguľu najviac, ktorí by však aj mohli urobiť naj­­viac pre svetový mier. Modlím sa teda za Donalda Trumpa, Vla­­­dimíra Putina a za korunného princa Saudskej Arábie Mo­ha­me­da bin Salmana. Obávam sa, že si to niek­to­rí rakúski čitatelia za­se vy­­ložia tak, že sa nemodlím za Trumpa, ale k Trumpovi, ako k mod­le. Aj toto budem musieť trpezlivo vysvetľovať.

Netuším, či sa modlím správne. Som bežný laik, amatér, samouk. Niek­de som čítal, že s dvoma desiatkami je ruženec platný. Vždy sa ho mod­lím celý, ale často s prestávkami, čo mi nerobí ra­dosť. Môj duchovný otec mi odporučil žalmy, vraj som in­te­lek­tu­ál a ruže­nec vraj vzni­­­kol ako mod­litba pre negramotných. Sľúbil som mu, že žalmy neskôr, otče.

Zväčša sa modlím sám. Občas sa zúčastňuje manželka, ale ne­tla­čím na ňu, chcem sebe aj ružencu zachovať priazeň. Nesmie to vyzerať tak, že sa svätuškárstvom vyhýbam domácim prácam.

V so­bo­ty chodím na ruženec do kostola a v utorky na adoráciu, kto­rej súčas­ťou je tiež ruženec. Úraduje tam úderka babičiek, ja som jediný chlap. Viem, že medzi nimi panuje tichý konflikt o výslovnosť dvojhlások, kameňom úrazu je slovo „ge­be­ne­deit“ (po­­žeh­na­ná). Babičky, čo sa za mladi prisťahovali z mes­­ta, vy­­slovujú dvojhlásky spisovne ako Nemci a naše ba­bič­ky-sed­li­ač­ky to štve. Ja som mimo tej trid­saťroč­nej studenej voj­­ny. Babičky sú rady, že jeden mužský hlas zafarbuje ich od­rie­­ka­nie.

Veľa sa modlím za volantom. Viem sa modliť aj ti­cho a šep­ka­júc, tak stíham veľa na cestách s mnohými pre­sun­mi, na­príklad na letiskách. Otravné čakanie viem teraz premeniť na zmyslu­plnú obeť.

Najviac sa asi modlím počas chôdze. Zmeraný mám už celý kraj. Do kaviarne – tam sa ani neoplatí začať. Do dolného kostola – je­­den desiatok, ak sa neponáhľam. Do horného kostola – jeden de­­siatok. Do obchodu – dva desiatky. Bicyklom k jazeru – úvod a jeden desiatok. Bicyklom do prvej viechy susednej de­diny – dva desiatky.

Žijeme vo vinárskej dedine, očakával som, že pri kočíkovaní po vinohradoch ich spravím stovky. Už to tak nie je. Dcéra má tak­mer rok a už nie je zvedavá na kočíkovanie, keďže chodí aj sama. Preferuje, aby som ju nosil po vinohradoch na rukách a tam si spolu bľabotali. Má pritom jedenásť kíl. Keď mi niekde hore na kopci zaspí, stíham dva de­siatky do domu. Dorazím šťastný a spotený.

V domácnosti zázraky nerobím. Pri umývaní riadu mi to nejde, je to málo monotónne a príliš sa rozčuľujem. Odporúčam žeh­le­nie a vešanie bielizne, zvlášť takého kopca látkových plie­nok. Pred spánkom v posteli mi to nejde. Pokazí mi to sny a na dru­hý deň sa neviem rozpamätať, kde som skončil. Oproti tomu je po­lievanie päťde­siat­ky novozasadených levandúľ perfektným základom ru­žen­covej meditácie.

Naučil som sa modliť ruženec v desiatich jazykoch. Tým si nielen oprašujem tie jazyky, ktoré som sa s rôznym ús­pe­chom v živote naučil, mám pri tom aj živelnú radosť z Európy. Prekla­­dy tajomstiev do rôznych jazykov bývajú občas dosť rozličné, tak rozjímam tie isté tajomstvá z rôznych perspektív. Len je­den prík­lad: „ktorého si, Panna, v chráme obetovala“ znie vo fran­­­cúz­š­ti­ne „reconnu par Simeon comme le Sauveur“, Simeonom ro­­zo­znaný ako Spasiteľ. Ide pritom o tú istú skutočnosť.

Aj štýl je dosť iný. Slovenský ru­ženec je napríklad ma­xi­mál­ne uke­ca­ný, latinský je až strohý. „Ktorý sa uká­zal v bož­s­kej sláve na vrchu premenenia“ znie po latinsky: „qui trans­­fi­gu­ratus est“.

Až detinsky ma baví vy­mýš­ľať, v akom jazyku sa idem za koho mod­­liť. Do úvahy prichádzajú faktory ako národnosť, k akým kul­­túram má dotyčný vzťah a či náhodou dovolenkuje v Chor­váts­ku alebo v Ta­liansku. Spotrebu ru­š­­tiny mám vy­sokú, je veľa ru­so­­­filov aj rusofóbov, za ktorých sa treba modliť. Maďar­čina a ho­­land­čina sú pri prideľovaní jazykov čas­to navyše. Tie potom s ľu­bovôľou pri­­delím batoľatám alebo prin­­covi Mo­ha­me­dovi.

E­šte dodám, že sa nemám čím chváliť. Ani s tou tisíckou ne­pre­­­­­­konám našu dedinskú úderku, stratil som priveľa rokov nič­ne­­ro­be­ním a viem, že babičky ani doma neleňošia. Som začiat­oč­ník, trápny ama­­­tér. Žiaden zázrak som doteraz nevymodlil.

Žiaľ, ani nemôžem tvrdiť, že je zo mňa lepší človek. Dobre, as­poň počas modlenia nemôžem nadávať a pokarhať, ale predtým aj po­tom sa správam rovnako zle. Stáva sa aj to, že rea­gu­jem s ne­­vôľou, keď ma niekto upros­tred de­siat­­­ku pre­ruší. To je haneb­né. Ako vzor som teda nepoužiteľný.

Pokračujem s ružencom, lebo ma to baví. A neviem s tým prestať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo