Po páde železnej opony sa Európa ešte dlhé roky delila na bohatý západ a chudobný východ, ktorý sa usiluje radikálnymi ekonomickými a spoločenskými reformami dobehnúť stratené desaťročia.

Od ekonomickej krízy, ktorá otriasla Európou po roku 2008, sa čoraz viac hovorí o bohatom severe a chudobnejúcom juhu. A hoci sa tým nemyslí, že k bohatému severu patria aj krajiny ako Slovensko, je faktom, že k výkonnosti niektorých juhoeurópskych ekonomík sa rýchlo približujeme nielen kvôli nášmu rastu HDP, ale aj kvôli stagnácii juhu.

Taliansko patrilo ešte v polovici 90. rokov k najbohatším krajinám EÚ, v ukazovateli HDP na hlavu bolo značne bohatšie než priemer vtedajšej pätnástky štátov EÚ a oveľa bohatšie než stredná Európa. Dnes sú Taliani podľa tohto ukazovateľa pod úrovňou celej EÚ, na úrovni Litvy, tesne nad Českom a ak sa dlhodobé trendy nezmenia, čoskoro budú plece pri pleci aj so Slovenskom.

Práve tieto dlhodobé trendy, pocit nereformovateľnosti, zúfalo vysoká zadĺženosť, nulový či veľmi nízky rast ekonomiky a vysoká nezamestnanosť takmer 11 percent, sú dôvodom, prečo Taliani strácajú perspektívu. Hoci Taliani patrili kedysi medzi najviac proeurópske národy, čoraz viac z nich je presvedčených, že lepšie by im bolo mimo EÚ.

A tak sa začínajú diať aj veci, ktoré by boli pred 15 či 20 rokmi sotva predstaviteľné. Denník Corriere della Sera si vlani všimol, že mladí Taliani, ktorí si nevedia nájsť doma prácu, nesmerujú len do krajín bohatého severu, ale aj na východ. Noviny zverejnili príbeh 26-ročného Marca Ferraru, ktorý po ukončení štúdia rozposlal cez špeciálny program do rôznych talianskych firiem 2 500 svojich životopisov, ale nikde neuspel.

Jeho príbeh je podľa Corriere della Sera „zrkadlom toho, čo v týchto dňoch zažívajú naši mladí“. Napokon hľadal pracovné šťastie mimo Talianska v strede Európy a vyštudovaný agronóm z juhu Talianska sa zamestnal ako finančný analytik v bratislavskom centre IBM. S Marcom Ferrarom sme sa opakovane pokúšali spojiť, ale bez úspechu.

Napokon sme hovorili s dvomi Talianmi, ktorí takisto utiekli pred domácou mizériou a našli svoj nový domov na Slovensku. Už to nie sú mladíci, ale štyridsiatnici až päťdesiatnici, v Taliansku neboli obyčajnými zamestnancami, ale podnikali a zamestnávali ľudí. Nie sú ani z juhu Talianska, ktorý je tradične chudobnejší, ale, naopak, z bohatšieho severu.

Každý z tých dvoch príbehov má vlastné osobitosti, aj rodinné, ale oba silno vypovedajú o tom, ako sa stále bohatá krajina, ktorú celý svet obdivuje pre svoju históriu, gastronómiu či prírodu, mení pred očami jednej generácie.  

Michele: Prežívame veľký úpadok, nevidím šancu na zmenu

Pred kaviarňou v bratislavskom nákupnom centre čaká muž v motorkárskej bunde a s prilbou v ruke. Je jasné, že sa už neminieme. 

Michele Brissoni (44) prišiel na stretnutie z neďalekej budovy IBM, kde už rok pracuje. A už po prvých vetách cítiť, že svoj príchod na Slovensko neľutuje. 

Michele pochádza z Tridentu, horského mesta v severnom Taliansku. Vyštudoval informatiku a po vojenskej službe začal pracovať v IT sektore. V roku 2000 si založil vlastnú firmu, ktorá sa venovala softvéru v oblasti bezpečnosti dopravy. Jeho start-upu sa darilo, v najlepších časoch mal 12 zamestnancov. Prišla však finančná kríza, pre ktorú firma začala trpieť. Neznesiteľné boli najmä vysoké, až 70-percentné dane. Navyše, počas krízy sa Michele rozviedol. 

“V talianskych podmienkach je rozvod pre muža finančne nepríjemnou záležitosťou, žena je značne zvýhodnená, ako matka má absolútne právo na deti, majetok sa nedelí na polovicu,” vysvetľuje Michele s tým, že rozvod oficiálne uzavrel len pred mesiacom, po desiatich rokoch. 

Počas krízy sa mu teda aj pre rozvod výrazne zvýšili životné náklady. Okrem toho prekonal rakovinu a znechutený bol aj zo zmeny prostredia, v ktorom vyrastal. 

Iné Taliansko

Trident sa podľa Micheleho slov začal meniť už v 90. rokoch, keď do Talianska prichádzali migranti z východnej Európy a Balkánu. “Srbi, Rumuni, Moldavci sa dobre integrovali, dodržiavajú pravidlá a žili sme s nimi v harmónii,” spomína. 

Po roku 2000 prišli nové vlny migrantov a spolu s najnovšími pohybmi sa zmenilo mesto na nepoznanie, tvrdí Michele. Trident a ďalšie mestá zasiahla aj posledná utečenecká vlna z Afriky, utečenci či migranti žijú najskôr v utečeneckých táboroch, kde môžu byť len na určený čas. Odtiaľ ich posielajú do rozličných centier na perifériách, kde dostávajú vreckové. Keďže do severotalianskych miest prichádzali rôzne skupiny migrantov z Balkánu aj Afriky už aj v minulosti, Michele na vlastnej koži pozoroval, ako rastie spoločenské napätie v mestách. 

"Ak ste vedec alebo manažér v softvérovom sektore, v Taliansku ste mŕtvy. Musíte ísť von." Zdieľať

“Prisťahovalci nie sú integrovaní, žijú v getách, nevidím ich pracovať. V parku v Bratislave vidíte mamičky s deťmi, ktoré sa hrajú, ľudia sa prechádzajú. Park v Tridente? Samí narkomani, bežní ľudia už u nás do parkov radšej nechodia,” hovorí Michele. 

Verejný poriadok bol podľa neho zničený. “Starosta a úrady si nechcú priznať, že mesto už nie je viac bezpečné. Potom môžete na Facebooku vidieť skupiny, kde ľudia pridávajú videá nahraté na mobile o tom, čo sa deje v meste počas noci.”  

Spomína si na video, na ktorom polícia zastavila skupinku mladíkov, tí vystúpili a napadli policajné auto a začali biť policajtov. Michele hovorí, že jeho rodné mesto špinavšie, výrazne stúpla drobná kriminalita, pocit nebezpečia. 

Frustráciu stupňuje najmä zhoršujúca sa ekonomická situácia. Podľa Micheleho prispelo k úpadku aj zavedenie eura, stredná vrstva schudobnela. Ľudia pracujúci v IT sektore alebo vede majú problém uplatniť sa, jeho kamaráti sa odsťahovali. „Ak ste vedec alebo manažér v softvérovom sektore, v Taliansku ste mŕtvy. Musíte ísť von. Ani pre mňa to už v mojom domove nemalo viac zmysel.“ 

V Taliansku je už roky veľkou témou „fuga dei cervelli“(útek mozgov), krajina si nevie udržať mladých výskumníkov ani ľudí s univerzitnými diplomami, tí mieria masovo najmä do Veľkej Británie, Nemecka či Francúzska. Odchádzajú aj podnikaví ľudia ako Michele Brissoni, ktorého osud napokon priviedol na Slovensko. 

Dôležitú rolu v tom zohrala jeho súčasná manželka Soňa, s ktorou sa spoznal v Tridente, hovorila tak dokonale po taliansky, že až časom zistil, že zvláštny jazyk, ktorým hovoril s niekým do telefónu, je jej rodná slovenčina.  

Soňa navrhla, nech skúsia šťastie v jej vlasti, kde ekonomika na rozdiel od tej talianskej rastie. Michele nevedel o Slovensku nič, brázdil po internete, prezeral si pracovné príležitosti, rýchlo našiel inzerát s ponukou od IBM, ktoré hľadalo ľudí, poslal žiadosť, absolvoval pohovory a vzali ho. 

Michele Brissoni (44) pracuje rok v bratislavskom IBM. (Foto: Pavol Rábara)

Život v Bratislave

Po roku života v Bratislave sa cíti pomerne včlenený do slovenských reálií, okrem jazyka. Rozumie len trochu, ak sa hovorí pomaly. “Stále sa mi však oplatí povedať, že nerozumiem,” smeje sa Michele. 

Paradoxne, hoci je Talian, je mu tu niekedy príliš teplo, ako rodák z hôr bol zvyknutý na chladnejšie podmienky. To, že Slovensko funguje inak než jeho krajina, zistil už hneď prvý deň na Slovensku, keď išli s manželkou na nákup do obchodného centra. V Bratislave sa ešte nevyznal, nesprávne odbočil, tak strhol auto a urobil manéver cez plnú čiaru, ktorý — ako sám hovorí — je v Taliansku úplne bežný. 

“Po dvoch sekundách počujem sirénu a zastavili nás policajti,” spomína Michele. Jeho ženu požiadali, aby mu vysvetlila, že u nás sa takto jazdiť nemôže. Začudovaná však zostala aj ona, keďže ani ona si po 20 rokoch v Taliansku tiež neuvedomila, že takýto manéver nie je dovolený.

Michele zaplatil pokutu 50 eur, no hovorí o tom priam s nadšením. “Jasné, pokuta ma mrzela, ale páčilo sa mi, že hneď, ako som urobil nesprávnu vec, som bol potrestaný, dbá sa tu na dodržiavanie pravidiel.”   

"U vás sú neustále policajné hliadky v teréne, to u nás v Tridente neexistuje.“ Zdieľať

Podľa Micheleho sa v cudzej krajine musí človek správať podľa jej noriem. Aj v bežných životných situáciách. “Nemôžem prísť do Tesca a povedať vedúcemu: Prepáčte, ale vaše paradajky sú o ničom, chcem paradajky cuore di bue. Pošle ma preč, lebo asi ani nevie, čo sú paradajky coure di bue, ale som to ja, kto musí rešpektovať kultúru a krajinu,” vraví.

So životom v Bratislave je zatiaľ spokojný, vie si tiež predstaviť, že by tu zostal natrvalo. Musí si však ešte zvykať na inú mentalitu, Slováci sú chladnejší a uzatvorenejší, ľady sa rozpúšťajú až po dlhších rozhovoroch.  

Naša krajina ide podľa Micheleho správnym smerom. Až sa mu zdá, že z pohľadu ekonomiky je na tom Bratislava lepšie ako jeho rodný región. “Ani v Miláne som nevidel na ulici McLaren. A na druhý deň som tu v Bratislave videl Lamborghini, čiže jednoznačne peniaze tu sú,” usmieva sa. 

Zároveň tu pozoruje väčšie sociálne rozdiely a poukazuje na bezdomovcov, ktorí prehľadávajú kontajnery. 

Čo by určite vylepšil, sú cesty. “Tie výtlky sú fakt obrovské, keď prší, neviete, aké sú hlboké,” hovorí so smiechom. 

Máte silné ženy

Keď sa Micheleho pýtame na to, či má zo Slovákov pocit neznášanlivosti voči cudzincom, vrtí hlavou. “Nevšimol som si to, ale to je možno aj preto, že nemám tmavú kožu. Faktom je, že nikdy som nemal v tejto veci problémy,” dodal. 

Na Slovensku oceňuje, že sa správa ako jeden národ. To, že po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice vyšli ľudia v celej krajine masovo na námestia na pokojnú demonštráciu, vníma ako vzácnu vec, ktorú si v Taliansku nevie dobre predstaviť. Taliani zo severu a z juhu by sa sotva vedeli takto zjednotiť, žijú akoby v oddelených svetoch, nie je tam pocit jedného politického národa ako na malom Slovensku.  

“Či ste z Bratislavy alebo Košíc, ste Slovák, u nás sú človek z Tridentu či Milána a Sicílčan dve rôzne národnosti. Ak prehovoria svojimi dialektami, nerozumejú si.”  Michele ani preto nevidí veľkú šancu na zmenu, Taliansko je príliš rozdrobené a dezintegrované, aby sa zmobilizovalo na veľkú zmenu k lepšiemu. 

Napokon opisuje ďalší rozdiel medzi Talianskom a Slovenskom, ktorý sa týka postavenia žien. Na Slovensku je viac žien v korporáciách na manažérskych pozíciách. “V Taliansku sú skôr výnimkou,” hovorí s tým, že slovenské ženy—manažérky vedia byť empatické a zároveň sú schopné aj ako líderky. “Ak má však v Taliansku žena schopnosť líderstva, tak určite nebude empatická. Pýtate sa, prečo? Lebo všetku empatiu stratila pri budovaní kariéry,” dodáva s úsmevom.  

V IBM pracuje Michele na manažérskej pozícii. Medzi kolegami má viacero Talianov, takmer všetci mali nejaké väzby na Slovensko už pred príchodom, najmä rodinné. Necíti potrebu sa nejako zvlášť socializovať s ostatnými Talianmi, ako hovorí, je človekom z hôr, a preto si vystačí s najbližšími.

V blízkej budúcnosti si tu neplánuje založiť firmu ako v Taliansku. „Hoci založiť firmu na Slovensku je oveľa jednoduchšie ako v Taliansku, plus sú tu neporovnateľne nižšie dane.“ 

Momentálne sa teší sa z dcérky, ktorá rozpráva po slovensky, no rozumie aj po taliansky. “Hovorím na ňu po taliansky a odpovedá mi slovensky, takže mi dáva dôvod precvičovať sa v slovenčine,” uzatvára optimisticky naladený Michele. 

Keď ho odprevádzame k jeho motorke, prechádzame okolo policajnej hliadky, ktorá niekomu dohovára. „Vidíte? U vás sú neustále policajné hliadky v teréne, to u nás v Tridente neexistuje.“ 

Francesca: Trpíme ekonomickou aj kultúrnou depresiou

Iný, no v niečom podobný príbeh priviedol na Slovensku aj Francescu. Táto päťdesiatnička tu žije sedem rokov, nesúhlasila so zverejnením priezviska ani svojej fotky, inak by vraj nechcela hovoriť otvorene. 

Francesca je z Benátskeho kraja, teda podobne ako Michele zo severu Talianska. Dlho sa jej darilo, podnikala v okolí Benátok, traja majitelia mali firmu, ktorá kupovala reštaurácie, tie prerábala a zveľaďovala, až kým ich so ziskom nepredala. Francesca spoluvlastnila aj dve reštaurácie, o ktoré sa starala 28 rokov, boli to jej srdcovky. 

"Pred rokmi sme na severe Talianska riešili samovraždy podnikateľov. Dokonca bežali reklamy, ktoré podnikateľom prehovárali do duše, aby si nebrali životy." Zdieľať

No aj tak sa rozhodla všetko predať a odísť z Talianska, až kým sa zhodou náhod neocitla na v Bratislave, kde začala podnikať v gastronómii. 

O dôvodoch svojho odchodu hovorí v základných rysoch rovnako ako Michele. „Vy Slováci tomu budete ťažko rozumieť, ale Taliansko trpí dvojitou depresiou. Tá prvá je ekonomická, tá druhá je kultúrna, kedysi sme boli optimistická a otvorená mentalita, to sa zmenilo. Taliani sa do seba uzatvárajú, už nie sú sami sebou.“ 

Postupný prepad sa aj podľa nej začal s nástupom eura. Taliansko začalo platiť spoločnou menou, ale štát sa novej realite neprispôsoboval zákonmi, všetko fungovalo po starom. 

Malo to však aj svoje výhody: keďže každý vedel, že podnikatelia v službách nemôžu uniesť horibilné dane a poplatky, úrady to tolerovali a zle nastavené zákony sa nevymáhali. 

Predtým platilo, že sme 50 percent z celkového obratu odkladali mimo, tie sme nezdaňovali. Vedelo sa to, tolerovalo sa to, inak by sme nemohli prežiť.

Francesca podnikala v Taliansku v gastronómii. (Ilustračné foto: Flickr.com/Daniel Incandela)

Nevedela som si rady, musela som odísť

Potom však prišla kríza v roku 2008, Taliansko sa ocitlo na pokraji bankrotu a štát musel prijať tvrdé rozpočtové opatrenia na strane príjmov aj výdavkov. Staré časy sa skončili, nabehli daňoví kontrolóri a prišli nové zákony, ktoré mali zabezpečiť ďalšie príjmy pre štát.

„Tu zaplatím 20 percent zo zisku, po tom, čo si odpočítam nájom, výplaty, energiu, nákup tovaru, teda všetko, čo mám ako náklad. Lenže v Taliansku to pri daniach a rôznych poplatkoch vychádzalo, že by som zaplatila aj 80-90 percent, čo by mi zostalo? Nič, lebo nemáte šancu to pokryť. Preto sme čakali, že sa to musí zmeniť.“

Francesca hovorí, že už nemala na výplatu pre seba, niektorí si brali pôžičky, aby si zachránili reštauráciu. „Pred rokmi sme na severe Talianska riešili nový jav, samovraždy podnikateľov. Dokonca bežali reklamy, ktoré podnikateľom prehovárali do duše, aby si nebrali životy a mysleli na svoje manželky a rodiny.“ 

Spomína si, že štát si po kríze vymyslel, že reštaurácia musí na každú stoličku odviesť desať eur denne. „Takže keď som mala 150 stoličiek, vychádzalo to na každý deň 1500 eur. Neskutočne debilný zákon, pretože niektoré mesiace ako august či január, február sú hluché, Taliani chodia oveľa menej do reštaurácií. Čo som mala robiť? Miestnosť som prerobila na veľký detský kút, aby som tam mala menej stoličiek. Vychádzali stále nové vyhlášky, zamestnancov, ktorých som mala od päť do desať, som musela posielať na rôzne školenia, aj za tie sa platilo. Namiesto toho, aby som sa od rána venovala svojej práci, ktorú milujem, som musela premýšľať, ako oklamem štát skôr než on oklame mňa. Takto som mala žiť?“

Francesca zdôrazňuje, že v Taliansku sú vysoké náklady na život, platia sa vysoké poistky na autá, drahšie sú elektrina aj plyn, keby domáci vykurovali toľko ako na Slovensku, nedoplatili by sa, preto v talianskych domácnostiach radšej chodia vo svetroch, aby ušetrili. 

Samozrejme, v Taliansku je ešte stále naakumulované bohatstvo, mnohí majú dobré zázemie aj vďaka rodičom, ktorí zažili zlatú povojnovú éru, zbohatli aj ušetrili. Ale pre mladých je to čoraz ťažšie, v západnej Európe nikde inde nežije toľko tridsiatnikov v byte či dome so svojimi rodičmi ako v Taliansku.

Vlastné mesto už nespoznávam

Francesca mala pred očami aj to, ako sa v posledných desaťročiach zmenila k horšiemu kultúra života. „Tu v Benátsku žili vždy cudzinci, vedeli sme, kde sa zdržiavajú Marokánci, ktorí predávajú drogy. Všetko to držala pod kontrolou mafia, ktorej sme aj my odvádzali výpalné. Na druhej strane, vedeli sme, že môžem vo svojej reštaurácii nechať peniaze na stole a nikdy sa toho nikto nechytí. Keď sa v 90. rokoch začal boj s mafiou, všetko by bolo super, len štát na to nebol pripravený.“

K africkým komunitám Marokáncov a Tunisanov, ktoré žili na periférii a neboli integrované, sa začiatkom 90. rokov pridružili Albánci. To bola krátka éra albánskej mafie, ktorá si priniesla aj prostitútky, zrazu ich však bolo v mestách ako Padova či Verona priveľa, a tie, ktoré svojim bosom nezarábali, mafia nemilosrdne zabíjala. 

"Tu si môžem o štvrtej ráno kdekoľvek pochodovať sama ako žena a nebáť sa, že ma niekto zabije." Zdieľať

„Dialo sa to pred našimi očami, tie ženy vešali, tie ženy boli zúbožené, ľudia im nosili jesť aj piť, boli to hrozné roky,“ spomína Francesca. Neskôr prišli podľa jej slov prisťahovalci z Rumunska a Moldavska, aj tí sa ocitli na periférii so svojimi spoločenskými normami. 

„Vlastné mesto som už nespoznávala. Takto máme zamurovanú ulicu s tromi panelákmi, predstavte si, mesto či štát ju dali normálne zamurovať, oddeliť od okolia, lebo sa to už viac nedalo zniesť. O deviatej sa už nepostavíte na stanicu, ako príde tma, už tam sama žena nevkročí.“

Francesca si všetko zvážila, napokon sa rozhodla predať svoje reštaurácie, musela ísť hlboko pod cenu a hľadala miesto, kde by opäť začala podnikať. Išla do Holandska, do Nemecka, rozhliadala sa vo Viedni, kde jej však niektoré štvrte pripomínali tie isté sociálne problémy, ktoré poznala zo severu Talianska. 

Keďže kúsok od Viedne bola Bratislava, prišla sa sem pozrieť, na prvý pohľad sa jej tu páčilo. Šokovalo ju, že reštaurácie, cukrárne, bary či koktejlbary, všetko tu vyzerá ako pub, povedala si, že s rodinnou reštauráciou a jej domáckosťou tu prerazí. „Nechcela som nič také, kam prídete len preto, aby ste sa rýchlo nažrali,“ hovorí doslovne Francesca. 

Slováci, už prestaňte frflať

S mnohými vecami je tu spokojná: podnikateľské prostredie je pre ňu predvídateľné, byrokracia aj dane sú menšie než v Taliansku, vie, s čím má kalkulovať. „Najmä oceňujem bezpečnostnú situáciu, to sa so severotalianskymi mestami nedá porovnať. Tu si môžem o štvrtej ráno kdekoľvek pochodovať sama ako žena a nebáť sa, že ma niekto zabije. Vy Slováci ste so všetkým nespokojní, myslíte si, že všade inde by ste mali lepší život, všetko je lepšie len nie to vaše, je to s vami naozaj strašné, vôbec si nevážite, čo máte a pritom sa vôbec nemáte zle.“

Francesca si napriek tomu, že sa tu úspešne usadila, nevie predstaviť, že by tu ostala žiť. „Nedokážem si zvyknúť na tunajšiu mentalitu, ste pre mňa chladní, takisto ste voči sebe ako občania neveľkorysí. Pre mňa je Slovensko policajným štátom!“ 

Keď vidí náš zarazený výraz, vysvetlí: „Tu stačí malý priestupok, aj dopravný, zle zaparkované auto, sused vás už udáva a zasahuje polícia. Takéto prkotiny by si v Taliansku nikto nevšímal, veď keby mal v Neapole každý parkovať podľa predpisov, tak by sa tam zbláznili. Na druhej strane, vaša polícia si nevšíma oveľa vážnejšie ekonomické zločiny, ktoré by mala riešiť.“ 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo