Ruské knieža Ivan Veľký, byzantská kňažná a ich talianski majstri

Ruské knieža Ivan Veľký, byzantská kňažná a ich talianski majstri

Chrám usnutia Bohorodičky (Uspenský)

Rusov zaujala a nadchla architektúra florentských chrámov, divadelných predstavení, nemocníc, organizácia mestského i kláštorného života.

Nežný chrám Usnutia –

Florencia v Moskve.

Keď Osip Mandeľštam napísal tieto verše, nebolo to len uvedomenie tvarovej blízkosti sakrálnych stavieb, ale aj prejav puškinovského zmyslu pre dejiny. V čase, keď vytvoril básnický obraz, mal už za sebou cestu po Taliansku a iste vedel aj to, že staviteľ Uspenského chrámu bol Aristoteles Fioravanti (1415 – 86) z Bologne. No namiesto Bologne či Itálie (ktorá by mu do verša sedela aj zvukovo – Italia v Moskve...), si zvolil obraz Florencie. Prečo toto metaforicky pôsobiace spresnenie? Básnický obraz Florencie v Moskve nás prenáša do epochy moskovského quattrocenta. Evokuje ju cez chrámy talianskych majstrov-staviteľov, ktoré v priebehu niekoľkých desaťročí vyrástli v moskovskom Kremli. Zároveň evokuje udalosť, ktorá do tohto zázraku vyústila: cestu do Florencie, na koncil, na ktorom sa zúčastnila aj ruská delegácia. Popri tejto kultúrno-politickej expedícii cestovatelia uskutočnili púť do Ríma, a tak ich môžeme nazývať aj pútnikmi. Po návrate domov rozprávali, o tom, čo videli a zažili vo Florencii i cestou.

Recepcia Florentskej únie na dvore moskovského veľkokniežaťa nezostala v dlhodobom časovom horizonte pozitívna, no recepcia mesta áno. Rusov zaujala a nadchla architektúra florentských chrámov, divadelných predstavení, nemocníc, organizácia mestského i kláštorného života. Niekoľkí svoju cestovateľskú, pútnickú a divácku skúsenosť zaznamenali na papier – ako potvrdzujú rukopisné pramene, ktoré sa v odbornej literatúre označujú ako: Putovanie do Florencie, Rozprávanie o meste Florencia, Rozprávanie o mestách, Poznámka o Ríme. Že o také rozprávanie bol záujem, môžeme usudzovať z čitateľského záujmu o písomnosti spojené s cestou do Florencie – ktorý nám dokladá množstvo ich rukopisných odpisov, svedčiacich, že menované diela vošli do okruhu bežného čítania tej doby.

Moskovské knieža Ivan III. sa narodilo 22. januára 1440 – v roku, keď sa Izidorov sprievod vracal z Florencie domov. Ak Ivan nebol v nasledujúcich rokoch priamo čitateľom, iste bol poslucháčom rozprávania o tejto ceste. Možno, ba veľmi pravdepodobne už v detstve – keď sa jeho otec Vasilij II. po pobyte v tatárskom zajatí (1445) a oslepení opozíciou (1446) napokon namáhavo etabloval v Moskve (1447) a vedomý svojho závažného postihu pripravoval prvorodenca na predčasné nástupníctvo.

Z pohľadu fenoménu „dlhého života obrazov“ je fascinujúce uvažovať o tom, ako na dvore moskovského veľkokniežaťa mohla pôsobiť verbálna evokácia architektúr v cyrilických písomnostiach o ceste do Florencie. Môžeme si predstaviť, ako pozorne počúvalo nevidiace veľkoknieža v prítomnosti svojho maloletého syna – čoskoro ustanoveného (1449) za spoluvládcu Moskovského a Vladimirského veľkokniežatstva. Slepec, chlapec a predstavivosť...

Chlapec dospeje a nastúpi na trón ako Ivan III. (1462 – 1505). Za jeho vlády prichádza v roku 1470 síce nie komúnio, ale korešpondenčná komunikácia s Rímom. Jej výsledkom je návrh sobáša so Zoe Paleolog, ktorý sa uskutoční v roku 1472.

Svadba sa koná v Uspenskom chráme, ktorý sa krátko nato zrúti – je to už druhá neúspešná stavba a nezdar pôsobí psychický otras. Keď k nehode o rok nato pribudne požiar, počas ktorého zhorí kremeľský chrám i rezidencia metropolitu, ľudia sa pýtajú, či azda dielu („pre naše hriechy“) nechýba požehnanie. A tak Ivan – v nádeji, že existuje racionálne riešenie – prijíma rozhodnutie obrátiť sa na talianskych architektov.

V danom prípade naozaj netreba hľadať ďaleko ani ženu ovplyvňujúcu udalosti. Po boku veľkokniežaťa sa nachádza jeho manželka Zoe – Sofia, ktorá do Moskvy prišla z Talianska a tamojšiu architektúru videla na vlastné oči. Určite poznala aj mnohé miesta opísané v travelógu Putovanie do Florencie – veď do Moskvy prišla temer tou istou severnou cestou, ktorou sa pred 30 rokmi vybral na Florentský koncil metropolita Izidor so sprievodom. A, pravdaže, cestu neabsolvovala sama – to znamená, že viacero dvoranov malo rovnakú cestovateľskú skúsenosť. Iste práve na podnet Sofie a kruhov jej blízkych vysiela Ivan v roku 1474 k benátskemu dóžovi svojho posla Semiona Ivanoviča Tobuzina. Ten pre stavbu v Moskve získava architekta z Bologne – majstra Aristotela Fioravantiho (1415 – 86). Než opustia Taliansko, spoločne si pozrú benátsky chrám San Marco, ktorý vtedajšia ruská kultúrna (čitateľská a poslucháčska) obec pozná zo spomenutého travelógu. V tom čase určite žijú ešte niekoľkí z Rusov, ktorí San Marco osobne navštívili cestou z Florentského koncilu.

Blagoveščenský chrám a diamantová fasáda teremu.

Kultúrna klíma tohto obdobia nie je čierno-biela. Je to stále ešte akési státie na rázcestí, hoci kroky k autokefálii boli už urobené. Na druhej strane riziko medzinárodnej izolácie je zažehnané. V celom procese sa udialo niekoľko dôležitých zvratov... Premenlivosť doby, vrátane vzťahu k Florentskej únii, poznačila osudy významných historických postáv. Žijú viacerí, ktorí si ešte pamätajú metropolitu Izidora. Izidorov žiak Grigorij Bolgarin bol ešte donedávna metropolitom v Kyjeve (1458 – 73).

Oveľa bližšie Moskve žije svätý starec tatárskeho pôvodu igumen Pafnutij Borovský (1395 – 1477), ktorý strávil nejaký čas v okovách, aby sa dištancoval od uniatského metropolitu Izidora, uznal autokefálnosť ruskej cirkvi pod vedením Jonáša. Svätcov kláštor v Pafnutieve navštívi aj Ivan III. Tam uvidí fresky Dionízia, ktorého pozve vymaľovať novučký Uspenský chrám Moskovského kremľa.

Dynamický je i konfesionálny príbeh samotnej veľkej kňažnej Sofie. Konštantínopol padol, keď bola Zoe ešte dieťaťom, a tak vyrastala v prostredí byzantskej emigrácie usadenej v Taliansku po dobytí Byzantskej ríše Osmanmi. Pohybovala sa v kruhoch, ktoré spájala nostalgia za stratenou vlasťou a túžba po jej oslobodení. Sofia si určite tento sen priniesla i do Ruska. Sama bola nástrojom sna kruhu byzantských emigrantov a talianskych humanistov – stúpencov únie.

Bez toho, aby byzantínci v emigrácii rezignovali na oslobodenie svojej vlasti, ba práve v týchto súvislostiach, upínajú spolu s pápežstvom nádej k ortodoxnému slovanskému svetu. Keďže cirkevnú úniu sa v roku 1441 v Moskve nastoliť nepodarilo, k slovu sa dostali osvedčené formy zbližovania panovníckych rodov a kultúrna komunikácia. Dynastický sobáš predchádzal pozvaniu talianskeho architekta a nepochybne mu bol nápomocný. Sofiin sobáš i voľba architekta odkazujú k tej istej postave – kardinálovi Bessarionovi, pre ktorého Fioravanti po páde Konštantínopolu (1453) odlial zvon.

Ako ukázal Švidkovskij v textoch o sakrálnej architektúre, dôležitú oporu pre rekonštrukciu historických pohybov v chronológii poskytujú datovateľné umelecké diela.

Ak by sme úvahu rozšírili na recepciu písomných prameňov rozprávajúcich o florentskej a benátskej architektúre, mohli by sme tvrdiť, že kultúrny impulz koncilu vniesol pozitívnu stopu do ruského prostredia – táto sa najhmatateľnejšie prejavila v architektonickej podobe Kremľa, keď moskovské knieža Ivan III. nadviazalo na tatárskym vpádom prerušené „stavebné komúnio“ lombardských majstrov vo vladimirskom kniežatstve. V druhej polovici 15. storočia tak Ivan III. dosiahol kultúrne sebapotvrdenie, prevyšujúce staviteľské dielo svojho prastrýka Jurija Zvenigorodského. Fioravanti mal za úlohu priamo sa inšpirovať Vladimirskou katedrálou s cieľom dobehnúť a predbehnúť vzor. Privezenú florentskú a benátsku inšpiráciu tak dopĺňa osvojenie umenia lombardských majstrov, získaných Andrejom Bogoľubskym u Barbarossu.

Chrám Zvestovania (Blagoveščenský).

Divadlom bol už samotný proces stavby pomocou nevídaných mechanizmov – chrámové steny rástli súčasníkom pred očami. Letopisci s údivom zaznamenávajú neobvyklý postup: majster všetko rieši kružidlom a pravítkom. Ako vo florentskej katedrále Santa Maria del Fiore, ani v Uspenskom chráme nie je nič gotické. Renesančná harmónia zakomar – strieškovitých oblúkov po obvode a rozšírených nad apsidami, k tomu päť kupol. Sieňovitý tvar, budiaci dojem akoby bol chrám z jedného kameňa, svetlosť a „zvonkosť“. Zvonkosť nie je len akustická, lebo vnútro chrámu naplní nástenná maľba Dionisija – tohto Mozarta ikonopisectva. Hneď po dokončení stavby v interiéri chrámu na podklade vápenca s rúbaným ľanom rozvrhujú stenopis (1480 – 1515). Ikonografický program realizovaný v pásoch zhora nadol sa stretá s hotovými scénami v spodnej časti chrámu. Časť pôvodných fresiek sa v nedávnej dobe podarilo odkryť pod mnohými vrstvami premaľby.

Jedna z rukopisných pamiatok Florentského cyklu nazývaná Poznámka o Ríme sa končí evokáciou rodičovského domu Alexeja božieho človeka. Hoci rímsky detail sa v cyrilickom rukopise uvádza nesporne práve preto, že šlo o svätca uctievaného na Rusi dávno predtým, predsa je dojemné, že medzi neveľa fragmentmi pôvodnej freskovej výzdoby Uspenského chrámu nachádzame v rohu oltárnej priehrady fresku s Alexejovou tvárou. Freska poklony troch kráľov, ktorú pri bežnej návšteve chrámu nevidíme, keďže sa nachádza na vnútornej stene oltárnej priehrady, celkom preukazne svedčí o vizuálnom kontakte ruských maliarov s tou podobou trojkráľového kultu, aká sa rozvinula v západnej Európe.

Ale vráťme sa k staviteľom. Súčasne s Talianmi v Moskve usilovne pracujú pskovskí majstri Myškin, Krivcov a ďalší. Po Fioravantiho smrti stvárňujú architektonický komplex moskovského Kremľa Pietro Antonio Solari, Marco Frjazin, Alevisio da Carcano (zvaný Starý), Alevisio Lamberti da Montagna (zvaný Nový), Bon Frjazyn. K Blagoveščenskému soboru (Chrám Zvestovania Panny Márie) a chrámu Rizopoloženia pribúda zvonica a terem, čiže diamantový palác (granovitaja palata) na ferrarský spôsob.

Archangelský chrám, za ním zvonica. 

Ivanov nástupca Vasilij III. dopĺňa kremeľ o nekropolu moskovských kniežat – Archangeľský chrám. Najrenesančnejšia stavba komplexu je charakteristická začlenením lastúr do vonkajšieho tvaroslovia (zakomary). No Vasilij pri budovaní Moskvy len pokračuje v talianskom architektonickom smerovaní, ktoré nastavili jeho otec a matka.

Sto rokov po bitke na Kulikovom poli dosiahne Ivan III. na rieke Ugre (1480) nekrvavé víťazstvo nad chánom Achmatom. Počas konfrontácie vojenských síl má moskovské knieža za sebou už stavbu Uspenského chrámu. Vojenské víťazstvá za jeho panovania dopĺňajú staviteľské úspechy. Múzy nemajú kedy mlčať. Kultúrno-politické priority Moskvy 15. storočia sú stanovené jasne. Preto v roku 1504 spojenecký krymský chán Mengli Girej (1445 – 1515) – ten istý, ktorý pred pár rokmi spustošil Kyjev – posiela Ivanovi talianskeho architekta.

Štúdia z cyklu Dejinné naratívy vznikla s príspevkom Literárneho fondu.

Foto: Flickr.com, Wikimedia.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo