Nekrívame na nohu inštitúcií, ale charakteru

Nekrívame na nohu inštitúcií, ale charakteru

Protestné zhromaždenie Za slušné Slovensko v Bratislave 5. apríla 2018. FOTO: TASR – Martin Baumann

Originálny vklad, ktorým konzervatívci môžu prispieť k úspechu protestov.

Alex Havard nie je v slovenských konzervatívnych a kresťanských kruhoch úplne neznámy. Francúzsky právnik, spisovateľ a konzultant, potomok emigrantov, ktorí z Ruska ušli po boľševickej revolúcii, je autorom knihy Cnostné líderstvo a v minulých rokoch viackrát navštívil aj Slovensko.

Vo svojej knihe Havard oživuje starobylú náuku o cnostiach a načrtáva praktické spôsoby, akými môže každý jednotlivec opanovať svoj temperament a posilňovať svoj charakter. Podobne ako cvičením s činkami možno posilňovať telesné svalstvo.

Keď som s ním pred tromi rokmi robil rozhovor, Havard spomenul jeden svoj postreh týkajúci sa rozdielov medzi Američanmi a Európanmi v tom, ako vnímajú podstatu spoločenských problémov.

V USA sa podľa neho veľký dôraz kladie na charakterové vlastnosti jednotlivca, ich budovanie a rozvíjanie. V Európe je naproti tomu všetko otázkou správneho nastavenia spoločenského systému.

Slovami Havarda:

„Podľa osvietenstva dedičný hriech neexistuje. Takže problémom nie ste vy alebo ja, ale spoločnosť. Európania sú preto fanatici politických systémov. Veria, že politika zachráni svet. Neuvedomujú si, že dobro a zlo sú vnútri každého človeka. Ide podľa nich o sociálny problém, nie antropologický.“

Inštitúcie a charakter

Prirodzene, nejde o dilemu „buď – alebo“. Jednotlivci reagujú na podnety, ktoré vyplývajú z nastavenia spoločenských inštitúcií. Preto majú politika a verejné diskusie o lepšej podobe spoločenských inštitúcií svoj význam.

No dobre mienené snahy zabudovať do systému poistky pred zneužitím zlými či nehodnými jednotlivcami majú tiež svoje obmedzenia. Krajina môže mať celkom slušné zákony, ale to všetko je zbytočné, pokiaľ sa do funkcií opakovane dostávajú ľudia, ktorí prvoplánovo len rozmýšľajú, ako ich ohnúť vo svoj krátkodobý egoistický prospech.

Na strane druhej, pár slušných, odhodlaných a odborne podkutých jednotlivcov v kľúčových funkciách môže veľa dosiahnuť aj v nedokonalom inštitucionálnom rámci a natrvalo posunúť systém k zdravšiemu fungovaniu.

Podoba inštitúcií a charakter ľudí vo funkciách sú ako dve nohy. Ku kráčaniu treba obe.

Keď sa pozrieme, ako si rôzne inštitúcie získavali dôveru verejnosti v iných krajinách, často vidíme opakujúci sa príbeh: Úrad nejakú chvíľu fungoval od desiatich k piatim s odborne a charakterovo priemernými či dokonca podpriemernými jedincami na čele, aby ho raz chytila do rúk osobnosť veľkého formátu. Tá ho chvíľu riadila morálne i odborne excelentným spôsobom, nadvihla latku, vtlačila mu svoju stopu a keď odišla, zanechala za sebou pár veľkých topánok, ktorý sa každý nástupca následne snažil vyplniť.    

A u nás? My napríklad teraz zažívame pokus Tomáša Druckera odpútať pozornosť verejnosti od požiadavky odvolať policajného prezidenta k debate o tom, ako voliť policajného prezidenta. – O čom dnes písal kolega Martin Hanus vo svojom komentári o prokrastinujúcom ministrovi vnútra.

Potrebujeme naozaj nový spôsob obsadzovania postu policajného prezidenta? Alebo postačí, ak na tento post bude vymenovaný jednotlivec, ktorému verejnosť začne dôverovať, a dostane dosť času, aby vtlačil svojej funkcii punc nezávislosti?

Priestor pre cirkvi

Hoci konzervatívni kresťania zväčša podporujú protesty, ktoré spustila vražda Jána Kuciaka, časť z nich sa cíti málo reprezentovaná výberom spíkrov na tribúnach. Liberálnejšej časti verejnosti zase chýba rozhodnejšia podpora napríklad zo strany predstaviteľov cirkví.

Pritom kresťania by mohli do tohto protestného hnutia vniesť práve vyššie opísané antropologické dôrazy. Hovoriť napríklad o tom, že výmena ľudí na čele nebude stačiť, ak celá spoločnosť je predchnutá toleranciou ku korupcii v malom. Že všetci máme možnosť cieľavedome pracovať na svojom charaktere, rozvíjať cnosti a vzpierať sa pokušeniam i zlozvykom... byť každodennými hrdinami tam, kde sme, s tým, čo máme.

Nemá ísť o prázdne a prvoplánové apely k slušnosti a morálke. Tie ostatne často vedú k reflexívnym odmietavým reakciám s poukazovaním na brvno v oku apelujúceho.

Žiada sa skôr o perspektívu morálneho filozofa. Názvy jednotlivých hodnôt majú svoje starodávne a nadčasové definície, fungujú navzájom v nejakých vzťahoch. Dobro i zlo majú svoje ustálené chodníčky a ľudia čelia po generácie tým istým pokušeniam.

Dobre to chápal napríklad C. S. Lewis. Veľký spisovateľ a obranca kresťanstva v roku 1944 predniesol prejav pred londýnskymi vysokoškolákmi, ktorý sa s názvom Vnútorný kruh zapísal do dejín.

Lewis v ňom študentov vystríhal opisom toho, ako sa niektorí z nich počas svojho profesionálneho života stanú darebákmi, keď ich zlo osloví svetácky na nich žmurkajúc. V príhovore presne opísal nadčasový mechanizmus pokušenia korupcie a prečo je také ťažké mu odolať.

Kresťanský mysliteľ C. S. Lewis by s prejavom Vnútorný kruh dobre zapôsobil hoci aj na súčasných protestných slovenských námestiach. No ruku na srdce, máme dnes niekoho takého?



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo