Priateľ blízky ako brat

Milá Mária, manželka nášho zosnulého Pavla, milá Žofia, Pavol a Peter, Pavlove deti,

vážená rodina zosnulého, milí priatelia, vážené smútočné zhromaždenie!

V Knihe prísloví sa píše: „Niekto má takých priateľov, čo sú mu iba na škodu, niektorý priateľ sa však väčšmi pridŕža než brat.“ Áno, Pavol mi bol priateľom a bol mi ako brat. A ako to už býva, naplno to viem až dnes.

Preto je mi veľkou cťou i povinnosťou, i bolesťou, ale i radosťou, že sa k vám prihováram, aby som o Pavlovi hovoril. Radosťou preto, lebo môžem hovoriť o jednom dobre a statočne prežitom živote.

Dovolím si pripomenúť niekoľko Pavlových charakteristík:

Po prvé, Pavol bol múdry človek. Už len tým, koľko toho vedel z rôznych oblastí, z dejín, kultúry, literatúry, umenia, prírodných vied, ekonómie. Zvykol som o ňom žartovať hovoriac: „Je pravdepodobné, že Pavol nie všetko vie, predsa len, vševedúci je len Pán Boh, je celkom možné, že napríklad niektoré partie z molekulárnej biológie náš Pavol nie celkom ovláda. Ale inak asi už vie všetko.“ Pre jeho veľký rozhľad boli priateľské diskusie s ním veľmi zaujímavé a obohacujúce. Ale bol preto pre nás i praktickým prínosom. Keď sme s Ferom Mikloškom niečo nevedeli, povedali sme si: zavoláme Palovi. A volali sme. „Pali, prosím ťa, ako sa vymieňa batéria na aute?“ A tak podobne.

Ale Pavlova múdrosť nebola len v encyklopedických poznatkoch. Múdrosť je viac ako to. Opäť čerpám z Knihy prísloví: „Výchovou k múdrosti je bázeň pred Pánom, pred slávou je však pokora.“ Pavlova múdrosť bola spojená s jeho pokorou, s poníženosťou. Politici bývajú ambiciózni a spupní, ich ambície bývajú predmetom sporov, konfliktov a rozkladu. Zažil som to veľakrát. U Pavla nikdy neboli žiadne ambície, žiadne osobné vášne, ktoré by ohrozili fungovanie spoločenstva. Vždy bol ten, ktorý ustúpil, keď bolo treba, vždy bol ten konštruktívny, ten, ktorý slúžil. Čo bolo zaujímavé, že nie on viedol zápas za seba a o seba, ale v jednej chvíli iní viedli zápas oňho, o to, aby on, múdry človek, nebol vytláčaný na okraj. Ten zápas stál za to.

Po druhé, Pavol bol kresťan – katolík. Hovorí sa tomu verný syn Cirkvi. Bral to vážne. Napríklad vedel, že spolubratov vo viere nesmie nechať v ich omyloch, a tak nás občas dôkladne napomínal. My nevďačníci sme, samozrejme, nie vždy jeho napomínania ocenili, ale zapamätali sme si ich. Jeho viera spojená so záujmom o politiku ho logicky priviedla ku kresťanskej demokracii. Podpredsedom KDH bol šesť rokov. Podpredsedov KDH už boli desiatky, ale Pavol bol piatym najdlhšie slúžiacim podpredsedom v histórii. Bol oporou KDH v najťažších zápasoch, či to bol zápas o prežitie KDH ako samostatnej strany, alebo zápas o výhradu vo svedomí. Pavol bol pilier. Oňho keď ste sa opreli, tak ste vedeli, tam sa to nezakymáca, tam sa to nepohne, tam sa môžete oprieť. Bol spoľahlivý, to bola jeho viera v praxi. Bol významný slovenský kresťanský politik, poctivý kresťanský demokrat.

Tretia poznámka: Pavol patril k dobrým otcom nášho mesta. Bol dlhoročným mestským poslancom, bol vicestarostom najväčšej mestskej časti, Petržalky, a potom námestníkom primátora Bratislavy. Tam sa ukázal ako hospodár, zodpovedný, starostlivý a spravodlivý správca. Na takých stojí fungovanie komunity, mesta, štátu. To sú tí ľudia, po ktorých stále voláme.

Po štvrté: Pavol bol dobrý človek. To sa zvykne hovoriť o všelikom. Ja som ho však dobre poznal. Nikdy nikoho nepodrazil, vždy bol férový. Ale to nebolo všetko, on mal dobré srdce, preto sa vedel obetovať. Niekedy napríklad vypovedaním nepríjemnej pravdy, ktorú bolo treba vypovedať. Toto bremeno niesol, videl som to. Dobrí ľudia bývajú zraniteľnejší, viac si vytrpia, preto sa niekedy obrnia a pôsobia vo vzťahu k iným opatrne. Ale s priateľmi sa vedel uvoľniť, bol vtipný a zábavný.

Aj prekvapujúco spontánny. Keď som bol ministrom, pripravoval sa zákon o politických stranách, radil som sa v kancelárii na ministerstve s úradníčkami a bol pri tom aj Pavol. Ohnivo ma presviedčal. Zrejme sa mu zdalo, že pomaly chápem, a tak ma v jednej chvíli tresol akýmsi fasciklom po hlave. Úradníčky zjojkli, nikdy nič také nevideli. Ja som sa ani nepohol. Veď ako hovorí Kniha prísloví: „Rany od priateľa sú úprimné.“

Nebudem hovoriť o Pavlovej láske k jeho rodine. Oni to vedia najlepšie. Milá Mária, môžeš byť hrdá na svojho manžela. Milá Žofia, Peter a Pavol, môžete byť hrdí na svojho otca a budete môcť o ňom s hrdosťou rozprávať jeho vnúčatám.

Milí priatelia, ospravedlňujem sa, ale skončím tým, čím som začal. Boli sme priatelia štyridsaťdva rokov. Moja prvá spomienka na neho je z jesene 1976, keď sa náš krúžok študentov matematiky prvého ročníka rozhodol, že všetci pôjdeme do krčmičky na pivo. Tam som si všimol inteligentného spolužiaka s fúzikmi. Spriatelili sme sa. Spolu sme študovali matematiku, hrávali sme basketbal, tenis, boli sme cez prázdniny pri mori. Zhruba v tom istom období sme si založili rodiny a stali sa otcami. V tom istom čase sme sa nasťahovali do petržalských panelákov, v ktorých sme bývali celý dospelý život. Spolu sme vstúpili do politiky, bojovali sme v nej tie isté zápasy, spolu sme z politiky odišli. Zhruba v tom istom čase sme sa začali stávať starými otcami. Aj v posledných rokoch sme boli stále v kontakte, volali sme si, občas sme zašli na kofolu k nášmu petržalskému jazeru.  

Milý Pavol, ďakujem ti za všetko, čím si pre nás bol. Mám stále v mobile číslo s tvojím menom. Ale už si nezavoláme. Náš Pán je našou spoločnou nádejou, že sa raz stretneme tam, kde On zotrie každú slzu.

Zbohom, Pali!