Komentáre a názory 08. apríl 2013

NÁZOR JÁNA ČARNOGURSKÉHO: Rozhodnosť a kompromis. K vzťahom Ruska a strednej Európy

Ján Čarnogurský
Ján Čarnogurský
spuniversity-text.jpg Mesto a cez mesto aj univerzita sa spájajú s veľkým cárom, ktorý zanechal mestu svoje meno a svoju pečať. V jeho vláde je ukrytá dialektika dejín, ktorá privádza k úžasu, mnohé vysvetľuje a zanecháva ľudí strnulých. Peter I. bol v Bratislave dňa ...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Čarnogurský

spuniversity-text.jpg Mesto a cez mesto aj univerzita sa spájajú s veľkým cárom, ktorý zanechal mestu svoje meno a svoju pečať. V jeho vláde je ukrytá dialektika dejín, ktorá privádza k úžasu, mnohé vysvetľuje a zanecháva ľudí strnulých. Peter I. bol v Bratislave dňa ...

Mesto a cez mesto aj univerzita sa spájajú s veľkým cárom, ktorý zanechal mestu svoje meno a svoju pečať. V jeho vláde je ukrytá dialektika dejín, ktorá privádza k úžasu, mnohé vysvetľuje a zanecháva ľudí strnulých.

Peter I. bol v Bratislave dňa 18.- 20. júna 1698 podľa zápisu v jeho denníku. Musel sa však ponáhľať do Ruska, pretože v St. Peterburgu vypuklo povstanie strelcov. V roku 1711 sa na rieke Prut ocitol v obkľúčení tureckého vojska a bol pripravený na smrť. Napísal testament, ale nakoniec sa z obkľúčenia dostal, a naopak, tureckého veliteľa postihla smrť. V roku 1718 Peter I. nechal zabiť svojho syna. Založil toto mesto, aby už nikto nikdy neodrezal Rusko od prístupu k moru. Keď zomrel, Rusko malo o 2 milióny menej obyvateľov ako na začiatku jeho vlády, ale bolo európskou veľmocou. Vysvetlenie jeho veľkosti môže spočívať – okrem geniality - v tom, že vo svojom rozhodovaní prekročil hranicu života a smrti. Je to nebezpečná metóda rozhodovania.

Národy žijúce medzi Ruskom a Nemeckom tento typ rozhodovania vo svojich dejinách neuplatňovali. To je prvý rozdiel medzi Ruskom a krajinami strednej Európy, z ktorého vyplynú mnohé ďalšie rozdiely.

Keď národy strednej Európy nechceli vo svojom rozhodovaní prekročiť hranicu života a smrti, jediným východiskom boli kompromisy. Začali veľmi skoro. Byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenes uviedol do historiografie pojem Veľkomoravská ríša. Na Veľkú Moravu prišli na pozvanie vládcu, kniežaťa Rastislava, bratia sv. Cyril a Metod.

"Osudy misie solúnskych bratov sú príkladom kompromisníctva aj geopolitickej rozhodnosti, ako sa v strednej Európe prepletajú."

Osudy ich misie sú príkladom kompromisníctva aj geopolitickej rozhodnosti, ako sa v strednej Európe prepletajú. Knieža Rastislav najskôr požiadal pápeža o vyslanie misionárov na Veľkú Moravu, ale pápež sa to neodvážil urobiť na území, ktoré si nárokovala Franská ríša. Rastislav ukázal rozhodnosť a požiadal o vyslanie misie byzantského cisára. Byzantský cisár Michal III., alebo možno viac patriarcha Fotios, vyslali na Veľkú Moravu sv. Cyrila a Metoda a geopolitický zápas o toto územie vstúpil do nového dejstva.

Knieža Rastislav čoskoro stratil vládu aj život pod tlakom Franskej ríše a jej domáceho spojenca, neskoršieho kráľa Svätopluka. Po smrti Cyrila sa sv. Metod stáva arcibiskupom Veľkej Moravy, ale tlak Západu pokračoval. Zakiaľ žil sv. Metod, udržiavala sa na Veľkej Morave bohoslužba v slovanskom jazyku, ktorý pre Veľkú Moravu presadili sv. Cyril a Metod u pápeža. Po Metodovej smrti však kráľ Svätopluk podľahol západnému tlaku a Metodových žiakov z Veľkej Moravy vyhnal. Arcibiskupom na Veľkej Morave sa stal nemecký kňaz, ktorý zaviedol opäť latinčinu ako bohoslužobný jazyk. Kráľ Svätopluk sa udržal, ale po jeho smrti už Veľkomoravská ríša zanikla. Geopoliticky prestalo byť územie bývalej Veľkomoravskej ríše východnou Európou a stalo sa strednou. Kompromis Svätoplukovmu dielu nepomohol.

Kompromisy potom v dejinách Európy pokračovali. Vrcholom kompromisov, najmä západnej Európy, bola II. svetová vojna. V roku 1940 Wehrmacht prechádzal cez Benelux a Francúzsko ako cez maslo. Tieto štáty Hitlerovi takmer vôbec nekládli odpor. Bojovalo iba Poľsko. Keď nemecká Wehrmacht začala obsadzovať Slovensko, bojovalo aj Slovensko, ale až v roku 1944.

"V jednej oblasti si stredná Európa zachovala odolnosť voči kompromisom. Približne dnešné južné hranice Slovenska boli asi 150 rokov líniou, na ktorej sa zastavil turecký postup na sever."

V jednej oblasti si stredná Európa zachovala odolnosť voči kompromisom. Celý neskorý stredovek a začiatok novoveku v strednej Európe prebiehala frontová línia medzi kresťanstvom a islamom. Približne dnešné južné hranice Slovenska boli asi 150 rokov líniou, na ktorej sa zastavil turecký postup na sever. Po víťazstve kresťanských vojsk pri Viedni v roku 1683 sa začalo vytláčanie Osmanskej ríše na juh, ktoré skončilo až jej rozpadom po I. svetovej vojne.

Náboženská zanietenosť viedla v strednej Európe k náboženským vojnám, ktoré ruské dejiny nepoznajú.

Kráľovské svadby

Medzi historikmi vládne zhoda, že Kyjevská Rus bola kultúrne na vyššom stupni rozvoja než vtedajšia západná Európa. To bol základný predpoklad, aby sa intenzívnejšie rozvíjali vzťahy stredoeurópskych štátov, vlastne Uhorska a Poľska, prípadne Česka, smerom na Východ.

Vtedajšou základnou formou nadväzovania medzištátnych vzťahov bolo uzatváranie manželstva medzi potomkami kráľovských rodov. Medzi Uhorskom na jednej strane a Kyjevskou Rusou a Byzanciou na druhej strane bolo medzi 11. a 13. storočím asi 6 – 7 manželských zväzkov. Dejiny podobne vykazujú manželské zväzy medzi poľskými kráľovskými rodmi a kyjevskými a byzantskými a rovnako medzi českými a kyjevskými a byzantskými. Kráľovské manželské zväzky medzi strednou Európou a Kyjevskou Rusou a Byzanciou sa skončili zánikom východných mocností. Uhorská kráľovská koruna sv. Štefana sa skladá z dvoch častí, pričom jedna časť sa nazýva gréckou korunou, je na nej grécky nápis a poprsie byzantského cisára Michala Dukasa.

Stojí za zmienku, že poslednú veľkú západnú bitku proti Turkom vybojoval uhorský kráľ Ján Huňady v roku 1444 pri Varne. Bitku prehral, čiastočne aj preto, že mu neprišla sľúbená západná pomoc. Keby bol vtedy bitku vyhral, s najväčšou pravdepodobnosťou by v roku 1453 nebolo došlo k pádu Konštantínopolu, pretože by turecká ríša na to nemala silu.

Obrat na Západ

Po páde východných mocností Kyjevskej Rusi a Konštantínopola sa stredoeurópske štáty Uhorsko, Poľsko, Česko orientovali na Západ. Najprepletenejšie so Západom sú paradoxne české dejiny. Český kráľ patril do zboru kurfirstov Svätej ríše rímskej nemeckého národa a volil rímskeho – nemeckého cisára. Českí králi Karol IV., Václav IV. a Žigmund boli sami rímskymi cisármi.

Poľsko sa pokúšalo rozšíriť svoje územie smerom na východ, ale vieme ako to dopadlo, nakoniec prišlo k zániku poľského štátu. Porovnanie vnútorného vývoja Poľska a Moskovskej Rusi najmä v 16. a 17. storočí je zaujímavé. Poľsko začalo ako väčší a silnejší štát než Moskovská Rus, ale vo vnútri štátu nedochádzalo k upevňovaniu centrálnej kráľovskej moci, ale skôr naopak, k jej oslabovaniu. Naopak, v Moskovskej Rusi azda aj pod vplyvom existenčného zápasu proti tatárskemu jarmu, dochádzalo k upevňovaniu cárskej moci s vyvrcholením azda za cára Ivana IV. Moskovská Rus sa zväčšovala a silnela, Poľsko slablo, až nakoniec prechodne zaniklo.

Po zániku východných centier moci v Byzancii a Kyjevskej Rusi stredoeurópske štáty sa úplne dostali do historického okruhu západných štátov, predovšetkým nábožensky. Najskôr sa všetky štáty hlásili k Rímu a keď sa v katolíckych krajinách začali objavovať protestné hnutia proti Rímu, rozšírili sa aj do týchto krajín. V Čechách začali husitizmom, a pokračovali rôznymi odrodami medzi katolicizmom a protestantizmom. V Maďarsku sa stal v 16. storočí silným kalvinizmus, ktorý plnil aj úlohu ideovej platformy proti vládnucim katolíckym Habsburgom. V Poľsku zostal katolicizmus ideovom platformou obrany Poľska smerom na východ proti pravosláviu, aj smerom na Západ proti protestantskému Nemecku.

"Dobrý vojak Švejk ešte aj svetovú vojnu prekonáva posmechom, iróniou a bláznovstvami. Ak porovnáme vrcholné ruské romány z prvej polovice 20. storočia, ich hrdinovia nepoznajú posmech a iróniu, problémy riešia smrteľne vážne."

Študenti z týchto krajín chodievali študovať na západné univerzity alebo aj na univerzity v Prahe a Krakove, a po návrate domov sa stali rozširovateľmi západokresťanskej civilizácie so všetkým, čím sa vyznačuje. Silnejším racionalizmom vo vede a v štátnej správe. Giottovo oddelenie západného umenia od východu na začiatku 14. storočia sa rozšírilo aj do strednej Európy. Giotto začal zobrazovať svätých v pohybe, kým na východe zostali ikony stále nehybné.

Za vrcholný román západnej Európy sa považuje Cervantesov Don Quijote. Sebairónia tak výrazná v románe prenikla do širokých vrstiev kultúry. Ešte dnes, keď človek počúva toasty pri oslave v Moskve, vyznačujú sa silným patetizmom. Keď človek počúva toasty pri oslave v Prahe, oceňuje sa na nich najmä dobromyseľná sebairónia. Najznámejším románom 20. storočia v strednej Európe sú Osudy dobrého vojaka Švejka od Jaroslava Haška. Dobrý vojak Švejk ešte aj svetovú vojnu prekonáva posmechom, iróniou a bláznovstvami. Ak porovnáme vrcholné ruské romány z prvej polovice 20. storočia, Gorkého Klima Samgina, Šolochovov Tichý Don, Ostrovského Ako sa kalila oceľ, ich hrdinovia nepoznajú posmech a iróniu, problémy riešia smrteľne vážne.

Právo strednej Európy sa vyvíjalo pod silným vplyvom rímskeho práva a latinčina bola rozšírená medzi právnikmi azda až do konca 19. storočia. Skúška z rímskeho práva patrí na právnických fakultách v strednej Európe dodnes medzi kľúčové skúšky v prvom ročníku.

Cár Ivan IV.

Iným príkladom je rozdiel medzi juliánskym a gregoriánskym kalendárom. Pápež Gregor XIII. v roku 1582 zaviedol nový kalendár z prírodovedných dôvodov. Obeh Zeme okolo Slnka podľa juliánskeho kalendára sa líšil takmer o 10 dní od skutočného obehu Zeme okolo Slnka. Gregoriánsky kalendár tento rozdiel odstránil. Pravoslávna cirkev odmietla gregoriánsky kalendár, presnejšie zotrvala pri juliánskom kalendári z teologických dôvodov. Gregoriánsky kalendár by nezodpovedal počítaniu dní medzi splnom mesiaca a hlavnými kresťanskými sviatkami, predovšetkým Veľkou nocou podľa juliánskeho kalendára.

Zavedenie gregoriánskeho kalendára bolo iba vedľajším detailom rokovania pátra Antonia Posselina ako vyslanca pápeža Gregora XIII. u cára Ivana IV. Po obsadení Kazane v roku 1552 pápež chcel presvedčiť Ivana IV., aby zaútočil na tureckú ríšu, nie na Livonsko. Viem, že táto okolnosť je predmetom diskusií aj v ruskej historiografii. Vtedajšie rozhodnutie cára Ivana IV. malo kľúčový význam pre ďalšie vzťahy medzi Ruskom a Európou. Keby bol cár zaútočil na Turecko, veľmi by pomohol Európe, pretože Turci by nemali vojenskú kapacitu tlačiť sa do strednej Európy a pravdepodobne by nedokázali dôjsť až po Viedeň. Cár však zaútočil na Livonsko.

"Za Ivana IV. sa prvýkrát objavil v koncentrovanej podobe problém, ktorý sa mal v rusko-európskych vzťahoch opakovať viackrát: či si Európa dokáže sama vyriešiť svoje problémy, alebo bude potrebovať pomoc Ruska."

Pápež vtedy núkal cárovi, že ak zaútočí na Tureckú ríšu, potvrdí jeho cársku hodnosť, v európskom zmysle menuje ho cisárom. Pápež ako predstaviteľ Európy nebol vtedy schopný chápať, že hlave tretieho Ríma nemôže záležať na potvrdení svojej funkcie od hlavy prvého Ríma. Keby Ivan IV. bol zaútočil na tureckú ríšu, študenti v Európe by sa až do dnešných dní neučili o ňom ako o Ivanovi Hroznom, ale ako o dobrom cárovi Ivanovi IV.

Za Ivana IV. sa prvýkrát objavil v koncentrovanej podobe problém, ktorý sa mal v rusko-európskych vzťahoch opakovať viackrát: či si Európa dokáže sama vyriešiť svoje problémy, alebo bude potrebovať na ich vyriešenie pomoc Ruska. Ivan IV. odmietol pomáhať Európe riešiť jej problém a tá si ho nakoniec vyriešila za cenu obrovských obetí a uplynutia takmer dvoch storočí, keď nakoniec dokázala vytlačiť Turkov zo svojho územia.

Nová už silnejúca Moskovská Rus najskôr vytlačila Poliakov z Moskvy, neskôr sa zúčastnila na delení Poľska, ešte neskôr porazila Napoleona a ešte neskôr pod názvom Sovietsky zväz porazila Hitlera. V prípade Napoleona a Hitlera Európa neriešila svoj problém vyslaním posolstva do Moskvy, ale vyslaním armád. Rusko sa vtedy nemohlo vyhnúť riešeniu európskych problémov. Ale Alexander Blok už napísal v Skýtoch: Nebude Skýt vám viacej robiť štít a do boja sám nevykročí. Zdá sa, akoby súčasné Rusko prenášaním ťažiska svojej politiky zo Západu na Východ napĺňalo toto Blokovo proroctvo. Pravda, v St. Peterburgu, tomto okne Ruska do Európy, sa to ťažko hovorí a ťažko počúva.

Úloha náboženstva

Dejiny ukazujú, že vo vzájomných vzťahoch Ruska a strednej Európy zástavy niesli králi, cári, prezidenti alebo generálni tajomníci strany, ale dôležitou silou v pozadí bolo náboženské presvedčenie miliónov ľudí na jednej alebo druhej strane. Na východe sú to pravoslávni veriaci, v strednej Európe vo väčšine katolíci.

Dejiny kráľov, cárov či generálnych tajomníkov sú pre ľudí zrozumiteľnejšie, než dejiny vzájomných vzťahov prvého a tretieho Ríma. V historiografii aj v publicistike azda preto existuje snaha vtesnať vzťahy cirkví do mediálnych modelov vzájomných stretnutí, rokovaní, podpisovania spoločných vyhlásení. Medzi veriacimi a cirkvami však tieto mediálne modely nefungujú. Náboženská príslušnosť dáva vnútornú motiváciu pre ľudí, aby robili to alebo ono, aby podporovali takú alebo inú politickú moc. To je jeden z dôvodov, prečo moskovský patriarcha odmieta stretnutie s pápežom.

V ruskej publicistike posledných rokov pozorujem, že tradičné delenie európskych vzťahov na slovanské národy a západné, nahrádza delenie na pravoslávne národy a západné. Nie som schopný hovoriť o vzťahoch pravoslávnych a napr. katolíkov z teologického hľadiska alebo z hľadiska cirkevných dejín. Do verejného života som sa však dostal pôsobením najmä medzi katolíckymi veriacimi. Za komunizmu som sa veľa pohyboval v prostredí tzv. tajnej Cirkvi na Slovensku a po páde komunistického zriadenia v prostredí kresťanskodemokratickej politickej strany. Pokúsim sa preto uložiť svoje pozorovania tohto prostredia do politologického systému.

"Akýkoľvek politický režim, ktorý by bol v hlbokom rozpore s duchovným prostredím strednej Európy, narazí na odpor. Je to jeden z dôvodov, prečo stredná Európa stále existuje a stále sa obnovuje ako kultúrny, zemepisný aj geopolitický pojem."

Kristus povedal, že skôr prejde ťava uchom ihly ako bohatý do kráľovstva nebeského. Na inom mieste Biblie sú jeho slová: dávajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie. Samozrejme, že oba výroky sú aj v prostredí veriacich veľmi relatívne. Aj medzi veriacimi je túžba po bohatstve a po moci. Ale štatisticky merané, je menšia než medzi neveriacimi, pretože veriaci majú po prvé tento príkaz a po druhé majú aspoň na výber inú motiváciu.

Ešte iný jav spočíva v tom, že medzi miliónmi veriacich sa nájde predsa len aspoň niekoľko, ktorých bohatstvo ani moc až natoľko nezvádza. Podiel takýchto ľudí bol v prostredí tzv. tajnej Cirkvi na Slovensku, ale aj v Poľsku, v Čechách, v Maďarsku, významne vyšší než bol spoločenský priemer takýchto ľudí. V prostredí takýchto ľudí sa dali ďaleko účinnejšie šíriť myšlienky aj aktivity proti politickej moci, ktorá Bibliu neuznávala, než v priemernom spoločenskom prostredí.

Takíto ľudia sa stretávali na bytoch a spoločne sa modlili, ale aj slobodne diskutovali o spoločenských problémoch, ktoré podľa ich názoru nezodpovedali Biblii. Do takéhoto prostredia mohla napr. tajná polícia vniknúť ďaleko ťažšie než do tzv. občianskeho opozičného prostredia. Prostredie tajnej cirkvi nedovoľovalo šíriť radikálne požiadavky napr. za zvrhnutie komunizmu, ale poskytovalo spoľahlivé komunikačné kanály pre šírenie opozičných myšlienok, dokázalo vybudovať spoľahlivé miesta pre samizdatovú tlač, prejavovalo širokú solidaritu s prenasledovanými. Katolícka cirkev má nezávislého pápeža, ktorý žije vo vlastnom štáte, a iba pápež mohol menovať biskupov a iba biskupi mohli svätiť kňazov.

Hovorím o katolíckom prostredí, pretože je v strednej Európe väčšinové, ale demonštrácie proti režimu v Nemeckej demokratickej republiky sa v roku 1989 zhromažďovali okolo evanjelických kostolov. Chcem tým povedať, že akýkoľvek politický režim, či minulý alebo budúci, ktorý by bol v hlbokom rozpore s duchovným prostredím strednej Európy, narazí na odpor, ktorý sa spočiatku nebude dať sformulovať v kategóriách akademickej politológie. Ale neskôr do takéhoto odporu vyústi. Je to jeden z dôvodov, prečo stredná Európa stále existuje a stále sa obnovuje ako kultúrny, zemepisný aj geopolitický pojem.

Fukuyama a Dostojevskij

Pokúšal som sa nájsť prvky rozhodnosti a kompromisu v dejinách Ruska a strednej Európy. Zakončím javom, v ktorom sa oba prvky podivuhodným spôsobom spájajú. Rozdelením Československa.

Komunistický režim v Československu padol v novembri 1989 a krátko predtým publikoval v Spojených štátoch Francis Fukuyama svoju prácu o konci dejín. Koniec dejín mal nastať preto, že všetky národy, presnejšie spoločnosti, prijmú rovnaké metódy ekonomických vzťahov, rovnaké kultúrne ciele a rovnaké pravidlá vnútroštátneho aj medzinárodného mieru. Pre národy a ich osobitný vývoj u Fukuyamu nezostalo miesto.

Československo vytvorili dva národy Slováci a Česi, pričom česká časť republiky bola po celú existenciu štátu ekonomicky dokonalejšia, česká kultúra a umenie dobíjali svet v ďaleko väčšom rozsahu než slovenská kultúra a umenie. Čechov bolo dvakrát viac než Slovákov. Napriek tomu na Slovensku zvíťazila myšlienka samostatnej štátnej existencie so všetkými problémami, ktoré to prináša.

"Odstredivým silám oboch národov zo spoločného štátu sa nemožno vzoprieť. Rozdelenie Československa usvedčuje Francisa Fukuyamu, že bol smiešny, keď písal svoj Koniec dejín."

Proces rozdelenia Československa mal svoju dialektiku. Neprebehol na základe referenda, ale prakticky na základe dohody predsedov víťazných strán. Ale bol prijatý ústavným zákonom v parlamente, ktorý demokraticky zvolili občania. Dejiny Československa obsahujú udalosti, ktoré boli dostatočným poučením, že odstredivým silám oboch národov zo spoločného štátu sa nemožno vzoprieť.

Ústavný spôsob rozdelenia Československa bez vzájomného nepriateľstva postačil na to, že oba národy žijú v súčasnosti v lepších vzťahoch, než žili v spoločnom štáte. Oba štáty dosahujú lepšie ekonomické výsledky ako v spoločnom štáte a hokejové mužstvá z Bratislavy aj z Prahy sa prebojovali do play off Kontinentálnej hokejovej ligy. Rozdelenie Československa usvedčuje Francisa Fukuyamu, že bol smiešny, keď písal svoj Koniec dejín.

Československo malo po celú dobu svojej existencie lepšie vzťahy s Ruskom čiže Sovietskym zväzom než okolité stredoeurópske štáty. Po jeho rozdelení prvenstvo v priaznivom obraze Ruska medzi občanmi patrí Slovensku. Historické stereotypy sa vyvinuli tak, že v prípade medzinárodnej krízy Poľsko hľadá spojenca niekde ďaleko, Maďarsko v Nemecku a Slovensko a Česko v Rusku. Rozdelenie Československa vytvorili pre dobrý obraz Ruska v strednej Európe širšiu základňu.

Fiodor Dostojevskij napísal v denníku spisovateľa v 19. storočí, kedy okrem Ruska nebolo žiadneho slovanského štátu, že keď si raz slovanské národy vytvoria svoje samostatné štáty, tieto štáty budú prejavovať najväčšie nepriateľstvo práve voči Rusku. O Fukuyamovi som pred chvíľou povedal, že bol smiešny. O Dostojevskom to nemôžem povedať, ale môžem povedať, že v prípade Slovenska sa jednoducho mýlil.

Ján Čarnogurský
Autor je advokát, bývalý premiér Slovenskej republiky a kandidát na prezidenta.

Text je mierne krátenou podobou prednášky autora, ktorú predniesol na Sankt Peterburskej štátnej univerzite dňa 28.3.2013.

Ilustračné foto: tatties.com, flickr.com, svieckovamanifestacia.sk

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0