KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Motto inšpirujúce Kristov život

„Hľa, prichádzam, Otče, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr. 10, 9). To je motto, s ktorým prichádza Boží Syn na tento svet. Plniť Božiu vôľu, to je určujúci motív, ktorým budú počas celého jeho pozemského života inšpirované všetky jeho skutky. Jej plnenie bude jeho „pokrmom“ (Jn 4, 34).

Prečo je plnenie Božej vôle také dôležité? Lebo len v zjednotení sa s ňou človek dosahuje svoje ľudské určenie, len v nej dosahuje Kristov pokoj, ku ktorému je povolaný. Ale jej plnením prekonáva i stav odlúčenosti od Boha, v ktorom sa nachádza.

Svet človeka, do ktorého Kristus zostupuje, sa neriadi podľa Božej vôle. Naopak, neustále pred ňou uteká, aby si svoj svet vybudoval podľa svojej vôle, ba proti vôli Boha. Človek vlastne pokračuje v Adamovom hriechu, ktorého jadrom je odmietnutie vôle Boha. A na tom sa nezmenilo nič, ani po dvoch tisícročiach od príchodu Krista na svet. Človek sa neustále vzpiera podriadiť Bohu, lebo sám chce „byť ako Boh“ (Gn 3, 5).

A tak Kristovo motto sa má stať taktiež životným mottom všetkých jeho nasledovníkov. Tak oni ako On sa majú vo svojich životoch usilovať poznávať Božiu vôľu a s pomocou Božou sa s ňou zjednotiť.

Božia vôľa sa prejavuje viacerými spôsobmi. Či už vo svedomí, v Desatore, ale tiež skrze rozmanité udalosti života: sny, choroby, živelné pohromy atď. No akýmsi privilegovaným miestom, na ktorom nám Boh zjavuje svoju vôľu, sú blížni a všetko to, čo s nimi zažívame, čo nám spôsobujú.

Božia vôľa je tvorená aj z ľudského brojenia proti nej samotnej

Pri tomto posledne spomenutom mieste zjavovania sa Božej vôle sa zastavme. Vidieť Božiu vôľu tam, kde je evidentné, že ju ktosi hrubo porušuje (napr. nerešpektovaním Desatora), je pre nás ľudí dosť ťažké. No budeme sa musieť prepracovávať za povrch vecí a vidieť i v trpkom kalichu namiešanom ľudskou zlobou posla Božej vôle. Bude našou úlohou súhlasiť s tou Božou vôľou, ktorá sa z veľkej časti utvára z človečieho brojenia proti nej. Tak tomu bolo v Ježišovom živote, a tak je to i v našich životoch.

"Privilegovaným miestom, na ktorom nám Boh zjavuje svoju vôľu, sú blížni a všetko to, čo s nimi zažívame, čo nám spôsobujú."

Zdieľať

Toto presvedčenie vyplýva z viery, že Boh drží všetko pevne vo svojich rukách. Neexistuje nič, čo by bolo mimo sféru jeho vplyvu; nič nemôže zvrátiť jeho plány. Svätý Augustín formuluje túto skutočnosť veľmi radikálne: „Nič sa nedeje, čo by Všemohúci nechcel, aby sa dialo; buď to, čo sa deje dopustí, alebo tak koná sám!“ Ak Boh teda „dopustí“ , aby sa niečo udialo, potom aj to najväčšie ľudské svinstvo je ihneď skrze jeho Prozreteľnosť zahrnuté do Božieho zámeru. Evidentné je nám to na Ježišovom príbehu. Bohovražda, ktorej sa človek dopustil, sa stáva spasiteľnou obetou Kristovho tela, vďaka ktorej sa človek posväcuje.

Svätci, ktorí tomuto porozumeli, potom vo svojom živote nechceli premárniť žiaden okamih. Vedeli, že Boh ich posúva dopredu každou udalosťou a každou okolnosťou; hlavne takou, ktorá sa na prvý pohľad zdala, že môže zmariť ich duchovný život. A oni sa vedome nechali týmito „Božími buchnátmi“ postrkovať dopredu na ceste svätosti.

Všetci sú ako Boží remeselníci uskutočňujúci Boží plán

Svätý Ján z Kríža, ktorému sa takýchto buchnátov dostalo od jeho spolubratov („obutých karmelitánov“) viac než dosť, vo svojich Drobných spisoch nabáda jedného spolubrata, aby všetkých bratov v komunite považoval za Božích pomocníkov, ktorých úlohou je utvárať ho do dokonalosti. „Daj prvej miere opatrnosti (voči vlastnému ja) spočinúť v poznaní, že si do kláštora prišiel iba preto, aby ťa tam všetci spracovávali a skúšali. Aby si bol zbavený všetkých porúch a nedokonalostí, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku charakteru a chovania rehoľných bratov a aby si sa naučil z každej udalosti vyťažiť užitočné poučenie, je nutné, aby si si predstavoval, že obyvatelia kláštora sú remeselníci, ktorých úlohou je vystaviť ťa skúške; ver, že tomu skutočne tak je. Niektorí z tvojich spolubratov ťa budú opracovávať slovami, iní skutkami, a opäť iní tým, že budú mať o tebe zlú mienku. A tomuto všetkému sa musíš podriadiť, rovnako tak ako obraz sa musí podriadiť tomu, kto ho koncipuje, maľuje a pozlacuje. Ak toto nebudeš rešpektovať, nikdy nedokážeš premôcť svoju závislosť na svojich zmysloch a citoch a nikdy sa nezhodneš s ostatnými bratmi v kláštore, nikdy nedosiahneš onen svätý pokoj a taktiež sa nezbavíš všemožných mrzutostí a iného zla.“

Všetci ľudia sú nejakým spôsobom Božími služobníkmi. Všetci slúžia tomu istému účelu. Vďaka Božej veľkodušnosti a moci sa stáva, že práve tí, ktorí sa snažia Bohu najviac odporovať, najlepšie slúžia jeho zámerom. V mnohých životopisoch svätých čítame o nejakom nepríjemnom či zlom človeku, ktorý zaobstaráva nejakú tú mieru prenasledovania, ktorá je zrejme potrebná na to, aby sa niekto mohol stať svätcom. Nebo sa však vyznačuje tým, že v ňom panuje všeobecná vďačnosť. Tam je človek vďačný všetkým, ako tým, ktorí sa za jeho života na zemi chovali k nemu láskyplne, tak i tým, ktorí ho trýznili. Všetci sa pričinili, úmyselne či proti svojej vôli, aby uskutočnili Boží plán.

Utekáme z miesta, kde by sme mohli plniť Božiu vôľu

My, v našej snahe o čo najlepší „duchovný život“, paradoxne utekáme z miest, ktoré svätcov posväcovali. Utekáme z konkrétnej skutočnosti - plnej Božej prítomnosti - do existencie umelej, ktorá zodpovedá našim predstavám o zbožnosti a svätosti a apoštoláte, kde však Boh vôbec nie je. Pokiaľ chceme sami rozhodovať, kde chceme Boha nájsť, môžeme byť bez starosti: tam Boha nenájdeme! Nájdeme iba samých seba v akomsi retušovanom vydaní. Pravý duchovný život sa začína, až keď sme hotoví zomrieť. Existuje však rýchlejší spôsob zomrieť, než prenechať Bohu, aby okamih za okamihom utváral náš život, a neustále prijímať jeho konanie?

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Foto: isifa.com, wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo