Vyrastal v bratislavskej Petržalke, študoval na prestížnych univerzitách, George Mason University a na britskom Oxforde. Dnes žije a pracuje vo Washingtone, patrí medzi popredných svetových ekonomických komentátorov, jeho texty publikujú svetové médiá, ako Financial Times, The New York Times, The Washington Post, Politico alebo The Wall Street Journal.

Dalibor Roháč v rozhovore pre Postoj hovorí o rozpoltenosti súčasnej Ameriky, o atmosfére v think-tankoch a na univerzitách, na ktorých sa prejavuje najmä intolerancia voči konzervatívnym názorom, a tiež opisuje svoju skúsenosť s mileniálmi, ktorí sú v anglosaskom svete prívržencami ľavicových populistov. V rozhovore takisto zdôvodňuje, prečo si myslí, že dobrou odpoveďou na rast frustrácie v globalizovanej spoločnosti je zavedenie univerzálneho príjmu.

Vaše články dnes publikujú svetové médiá v Amerike aj Európe, zapadáte do editorskej línie pravicovejších aj ľavicovejších novín. Pamätáme si vás ešte ako veľmi mladého muža, ktorý bol presvedčeným libertariánom. Čo by si myslel 20-ročný Dalibor Roháč, keby si čítal svoje dnešné texty?

Asi by bol nešťastný, že sa stal z neho ľavicový etatista. (Úsmev.) Samozrejme, že ním nie som a viem sa spätne s empatiou pozrieť na niekdajšie názory svojho prostredia aj ich pochopiť. Lenže realita je zložitejšia než to, čo si o svete myslí zapálený 18-ročný libertarián.

Naďalej sa považujem za klasického liberála nejakého typu, Hayek, Buchanan, Friedman sú predsa významní myslitelia, ktorých odkaz treba brať vážne. Len pre ich prívržencov nestačí opakovať mantry a aplikovať ich na každú situáciu.

Kedy u vás nastal prerod z libertariána?

V lete roku 2003 som bol na Mises Institute v Alabame, teda na mieste najradikálnejšieho rakúskeho libertarianizmu v Amerike. Tam som nadobudol pocit, že s tým myšlienkovým svetom niečo nie je v poriadku, cítil som, že tie odpovede nie sú vždy uspokojivé.

A keďže išlo o juh Ameriky, cítil som aj akúsi alianciu libertarianizmu a rasizmu, čo mi vôbec neladilo s univerzalistickým odkazom ľudí ako Hayek a Mises.

Vy ste neskôr pôsobili ako výskumník v prestížnych inštitútoch, v londýnskom Legatum Institute, v Cato Institute, teraz ste v American Enterprise Institute (AEI), ale vaše meno sa stalo globálne známym vďaka textom v novinách typu The New York Times. Ako sa vám podarilo presadiť v tvrdej globálnej konkurencii?

Samozrejme, do takého The Washington Post príde denne možno aj 50 nevyžiadaných článkov na publikovanie, je prirodzené, že väčšina, ak nie všetky, nemôžu byť zverejnené.

Teda keby ste tam dnes poslali svoj text pod iným menom, akú by ste mali šancu na zverejnenie?

Asi nie veľkú, pretože to, či vám ho zverejnia, je aj vecou reputácie.

Začali ste publikovať už ako 27-ročný, ako ste ju teda získali?

Zhodou šťastných okolností. Na tretí deň môjho pôsobenia v Legatum Institute ma predstavili editorovi názorovej strany The Wall Street Journal Europe.

Našiel som v sebe odvahu a poslal som mu svoj článok. On ho trochu prepracoval a zakrátko mi ho zverejnil. Pri ponuke ďalšieho textu som sa mohol odvolať na už zverejnenú ukážku, takže potom to už išlo...

Takže išlo o kombináciu dobrého textu a šťastia.

Šťastie je nevyhnutné, žurnalistický biznis je postavený na kontaktoch, je dôležité, aby editor vedel, kto ste, či majú dôvod vás brať vážne a, samozrejme, potom je dôležité, či je váš uhol pohľadu pre nich zaujímavý.
 

Dá sa vlastne o vás povedať, že ste globálny ekonomický novinár, ktorého platia tieto think-tanky?

Písanie novinových textov je len jednou zložkou práce, v roku 2016 som vydal napríklad knihu o EÚ z pohľadu trhového konzervativizmu a, samozrejme, píšem aj akademické texty.

Ale v ekonomických think-tankoch teda nemusíte robiť tvrdú ekonomickú vedu?

Keby som to chcel, nikto by mi nekládol prekážky. Na AEI je fantastické to, že ľudia si užívajú absolútne akademické slobody, nikto im nebráni v tom, čo a ako píšu.

Dokonca by som povedal, že náš inštitút a ešte Brookings sú v rámci thinktankového sveta poslednými výnimkami, kde naozaj nie sú žiadne ideologické línie, podľa ktorých by sa malo písať.

Aj preto je to pre mňa zaujímavé prostredie, v našom inštitúte si dokážeme prudko protirečiť, sú tam ľudia, ktorí sú za homosexuálne manželstvá, aj takí, ktorí sú ostro proti, sme tam prívrženci aj odporcovia EÚ, niektorí volili Trumpa, iní ho nevolili; máme tam Normana Ornsteina, ktorý je členom Demokratickej strany a je významným ľavicovým hlasom.

Dokonca by som povedal, že náš inštitút a ešte Brookings sú v rámci thinktankového sveta poslednými výnimkami, kde naozaj nie sú žiadne ideologické línie, podľa ktorých by sa malo písať. Zdieľať

Ale, samozrejme, naše ťažisko je napravo od stredu, aj my musíme mať nejaký základný hodnotový kompas, ktorý to drží pokope. Ale rôzne názory sú vítané, kým na libertariánskom Mises Institute mali často na jednu otázku jednu odpoveď.

Na niektorých amerických univerzitách dochádza k niečomu, čo by sa dalo nazvať intelektuálnym rasizmom, teda vytesňovaniu konzervatívnych názorov, ktorú sú označované ako extrémne. Funguje také niečo aj v americkom thinktankovom svete?

Nie, dokonca si myslím, že ak sa tieto trendy na univerzitách budú ešte viac zhoršovať, inštitúty ako tie naše prevezmú pôvodnú úlohu univerzít, pretože budú fórami, kde dochádza k stretu ideí, často aj kontroverzných.

Samozrejme, to všetko by mala byť rola univerzity, kde sa má o ťažkých otázkach diskutovať bez emócií pri náročných intelektuálnych štandardoch. Ale, žiaľ, s týmto je v súčasnej Amerike trochu problém.

Vyplýva to aj z vašej osobnej skúsenosti?

Celkom často chodievam na univerzity s prednáškami a osobne som nezažil zlé reakcie študentov. Moje meno nie je ani zvlášť známe, ani kontroverzné.

Viacerí moji kolegovia, zvlášť Charles Murray a Christina Hoff Summers, sa stretli s radikalizovanými davmi mladých mužov a žien. To je naozaj varovné. Nechcel by som však tvrdiť, že univerzity stratili svoj význam a všetko speje k záhube.

Z prieskumov vychádza, že generácia mileniálov je trochu posunutou generáciou smerom k socializmu, čo súvisí s krízou, neduhmi korporativizmu. Dôsledkom je, že na univerzitách, kde by mal byť duch akademickej rôznorodosti, silnie neznášanlivosť voči iným názorom v miere, v akej to asi posledných 30 rokov nebolo.

To je asi pravda, ale nevnímam to tak tragicky. V 60. rokoch boli protesty na univerzitných kampusoch rozšírenejšie a násilnejšie než teraz. Súčasný vývoj súvisí to s prehlbovaním polarizácie americkej spoločnosti. Dnešný priemerný demokrat je určite viac vľavo než v 90. rokoch a priemerný republikán je zas pravicovejší než pred 20 rokmi.

Ale to nie je nový jav, univerzitné prostredie malo dlho istý odpor voči pravicovým myšlienkam. Mileniáli sú možno v niečom ľavicovejší než predchádzajúca generácia, chcú viac sociálnej podpory od štátu, súčasne sú k tomu istému štátu cynickejší, nechcú platiť dane. Sú to skôr také zmätené postoje.

Museli vaši kolegovia z AEI už škrtať prednášky?

Murrayovi určite párkrát naznačili, nech  na tú-ktorú školu radšej nejde. Minulý rok mal na Middlebury College prednášku, kde čelil veľkému davu, ktorý ho prekrikoval a správal sa násilnícky. Prednášku presunuli do inej miestnosti, popritom jednu profesorku, zhodou okolností ľavičiarku, niekto udrel po hlave a skončila v nemocnici. To bol asi najradikálnejšia epizóda, ktorú som zaregistroval.

Ide o nový trend alebo to viac vnímame kvôli sociálnym sieťam?

Určite to viac vnímame a radikálne skupiny sa vedia tiež vďaka internetu lepšie zorganizovať. Ale priznám sa, väčšmi ma trápi rastúca polarizácia v spoločnosti a to, že ľudia strácajú dôveru v politické inštitúcie. To je reálne pozorovateľný trend, nepokoje na univerzitách sú len ich odrazom.

Murrayovu prednášku presunuli do inej miestnosti, popritom jednu profesorku, zhodou okolností ľavičiarku, niekto udrel po hlave a skončila v nemocnici. Zdieľať

V Amerike tiež prebieha debata o tom, ako správanie dnešných mladých ľudí súvisí s ich výchovou, ako rodičia odstraňujú prekážky z ich cesty a všetko, čo by ich mohlo nahnevať. Aj preto niektorí prichádzajú na univerzity nepripravení a nevedia, ako sa stavať k myšlienkam, ktoré sa im nepáčia.

Vy tiež máte osobnú skúsenosť s mladými Američanmi, aký je váš dojem?

AEI má množstvo stážistov a často chodím aj na univerzitné kampusy v USA aj Európe. V zásade mám dobrý pocit, nie je to tak, že by nám vyrástla zmagorená, sfanatizovaná mladá generácia, ktorá má nulovú toleranciu k odlišným názorom.

V súčasnej Amerike je politická aj intelektuálna atmosféra veľmi vyhrotená. Mainstreamové médiá sú skôr liberálne, aj niektorí liberálni odporcovia Trumpa hovoria, že tieto hlavné médiá svojou jednostrannosťou prispeli k jeho vzostupu. Nastáva tam nejaká zmena?

Zdá sa mi, že The New York Times a ešte viac The Washington Post poskytujú priestor aj konzervatívnym názorom, teda nejde o úplnú monokultúru. Pravdou je, že univerzity rovnako ako významné médiá boli vždy skôr naľavo.

V tomto zmysle tam nejaká zásadná zmena nenastala. Dúfam však, že nastáva čas, keď sa rozumní ľudia napravo aj naľavo od stredu budú čoraz viac spolu zamýšľať, kde nastala chyba, keď máme prezidenta demagóga bez úcty k demokratickým inštitúciám.

Všetci si uvedomujú, že veľkej časti bielej Ameriky sa posledné desaťročie nedarilo. U mužov došlo k masívnemu odchodu z pracovnej sily a isté demografické skupiny viac než predtým umierajú zo zúfalstva, na predávkovanie drogami či na samovraždy.

Jednoducho, existujú štrukturálne trendy, ktoré vedú k hnevu. Ľudia z bielej a stagnujúcej časti Ameriky majú tiež čoraz menej spoločného s ľuďmi z multikultúrnych a ekonomicky dynamických metropol. To všetko prispieva k polarizácii aj úspechu Trumpa.

Z prieskumov vieme, že Trumpovi sa podarilo upevniť pozície medzi konzervatívnymi evanjelikálmi, ktorí ho pôvodne vnímali s istým podozrením, teraz ho však považujú za prezidenta, ktorý ich reprezentuje. Vy sa na AEI pohybujete aj v priestore intelektuálnejších konzervatívcov, ako títo ľudia vnímajú Trumpa?

Poznám veľa ľudí v tomto prostredí, ktorí túto lojalitu majú. Ale je ťažké nájsť takých, ktorí by ho boli ochotní obhajovať úplne vo všetkom. Medzi intelektuálnymi konzervatívcami sú, naopak, mnohí na pokraji zúfalstva z toho, čo sa z Republikánskej strany stalo.

Pripadá im to tak, že zo strany sa stal len mechanizmus na udržanie moci, bez ohľadu na obsah verejnej politiky.

Môže za Trumpa dôjsť k tomu, že časť týchto ľudí zmení stranu?

To závisí od toho, čo sa stane s demokratmi, či sa budú posúvať do stredu alebo doľava. Pokojne je možné, že v ďalších voľbách sa budú Američania rozhodovať medzi niekým ako Trump a Bernie Sanders.

Mimochodom, bavili sme sa o univerzitných nepokojoch. Tým trumpovské médiá dávajú veľký priestor a táto vyhrotená ľavicová kultúra môže prispieť k tomu, že Trump bude opätovne zvolený. Mnohí konzervatívci, ktorí sú dnes z Trumpa zhrození, si ho tak možno vyberú aj o tri roky.

Kým Trump bodoval najmä v staršej generácii, Sanders mal výrazne nadpriemernú podporu mladých, ako si to vysvetľujete?

Áno, dnešní mladí nadpriemerne podporujú tieto typy, Sandersa v USA a Corbyna vo Veľkej Británii. Nemyslím, že sú nevyhnutne socialistami v štýle 70. rokov. Mladí Briti nevedia, čo to znamená mať spolovice centrálne plánovanú ekonomiku.

Pokojne je možné, že v ďalších voľbách sa budú Američania rozhodovať medzi niekým ako Trump a Bernie Sanders. Zdieľať

Vysvetlenie môže byť sociálne – vyhliadky súčasných mladých sú horšie než ich rodičov. Kúpiť si dnes vo veľkom britskom alebo americkom meste po škole bývanie je oveľa ťažšie ako v predošlých generáciách, zamestnania sú podstatne menej stabilné...

Tento problém zhoršujúcej sa perspektívy pripravuje súčasný systém o zdroje legitimity. Máte predstavu, ako tomu čeliť?

Potrebujeme lídrov, ktorí dokážu ponúknuť kombináciu viacerých prístupov. Jednak zdynamizovania ekonomiky cestou veľkej regulačnej reformy, teda hlbokých štrukturálnych reforiem.

Miera rastu produktivity sa totiž za ostatné desaťročia veľmi výrazne spomalila, rovnako aj reálne príjmy rastú oveľa pomalšie, z čoho pramení časť dnešnej frustrácie. S tým treba niečo robiť, ale len „miklošovské“ reformy nestačia.

V dynamickej globalizovanej ekonomike totiž budú ľudia, ktorým sa nebude dariť tak dobre, a týmto treba tiež dačo ponúknuť.

Ale čo?

V ostatnom čase sa pohrávam s myšlienkou univerzálneho príjmu, mimochodom v AEI je hlavným obhajcom tejto idey práve Charles Murray. Myslím, že ľudí nepresvedčíme len rečami o blahu liberálnej demokracie.

Teda ste za to, aby každý občan dostával akýsi základný príjem, dávku od štátu?

Poviem to na americkom príklade: každý, kto dovŕši 21 rokov, by mal po novom nárok na 10- až 15-tisíc dolárov ročne, pravidelne navýšených o infláciu. Táto dávka by nahradila všetky dosiaľ existujúce systémy sociálnej pomoci.

Je to niečo ako Sulíkov odvodový bonus?

V istom zmysle áno, ale ten je skôr formou negatívnej dane. V tomto prípade ide o bezpodmienečný rovnaký príjem pre každého bez ohľadu na to, či pracuje alebo nie.

Teraz sa s tým robia experimenty vo Fínsku a Kanade, kde zisťujú, aký vplyv na nezamestnaných a ich motiváciu má to, keď dostávajú takýto príjem.

Otázne je, či nám tieto experimenty dajú odpoveď na to, čo chceme, kritici totiž hovoria, že nemajú veľkú výpovednú hodnotu, keďže tí ľudia vedia, že projekt sa po čase skončí.

Áno, to je jeden problém. Druhý je v tom, že tí ľudia nie sú vybratí náhodne z celej populácie, ale trebárs v prípade Kanady ide o ľudí, ktorí sú dlhodobo v hmotnej núdzi.

Murray si však myslí, že univerzálny základný príjem môže oživiť tradíciu podnikania a preberania rizika, keďže ľudia sa nebudú báť ísť do neistých situácií s tým, že ak to nevyjde, majú záchrannú sieť. V tom sa mi tá idea páči.

Lenže otázkou je, či niečo také môže štát odfinancovať.

Samozrejme, že to bude drahé. Drahé sú aj súčasné rôzne typy sociálnej pomoci.

Prívrženci základného príjmu pre všetkých rátajú s tým, že takáto obrovská sociálna reforma by bola fiškálne neutrálna, teda že štát by nemusel vydávať viac než predtým?

To závisí od rôznych predpokladov, ale v zásade áno.

Na Slovensku by to však v takomto prípade znamenalo, že univerzálny príjem by dosahoval okolo 200 eur, čo by pre mnohých ľudí, ktorí sú závislí od dnešnej sociálnej pomoci štátu, prinieslo prepad do chudoby.

Je možné, že na Slovensku tá suma vychádza takto. V Amerike však míňa na sociálny systém istú časť federálna vláda aj jednotlivé štáty, takže keď sa to rozráta, je to na hlavu tých desaťtisíc dolárov a viac.
 

V tom sú však zrejme zarátané aj výdavky na zdravotníctvo, ktoré by si potom ľudia museli financovať z vlastného.

Áno, ale americké zdravotníctvo, ktoré zložito kombinuje povinné súkromné poistky a rôzne formy vládnej pomoci, je na separátnu diskusiu.

V dobrej spoločnosti by mal mať každý istotu, že závažná choroba ho finančne nezruinuje. Existujú rôzne spôsoby a miery spoluúčasti, ktoré sú s tým cieľom zlučiteľné.

Sú ľudia, ktorí potrebujú na dôstojný život viac než rovnomerne vymeranú dávku pre všetkých, ktorú by mali poberať rovnako úspešní a zdraví, ako aj tí, ktorí sa povedzme museli vzdať kariéry a vyššieho príjmu, lebo sa musia starať o chorého príbuzného. Je vôbec tento univerzálny príjem pre všetkých spravodlivý koncept?

Dnes však máme sociálne siete, o ktorých vieme, že sa cez ne mnohí ľudia prepadávajú a tiež, že nutne nemotivujú ľudí, aby si hľadali prácu. V americkom prípade mal boj s chudobou, ktorý začal prezident Lyndon B. Johnson, taký výsledok, že počet chudobných rástol.

Univerzálny základný príjem môže oživiť tradíciu podnikania a preberania rizika, keďže ľudia sa nebudú báť ísť do neistých situácií s tým, že ak to nevyjde, majú záchrannú sieť. Zdieľať

Mnohí Američania uviazli na spodku príjmovej distribúcie. Univerzalita má príťažlivosť v tom, že ak sme všetci príslušníkmi jedného spoločenstva, ten príjem dáva všetkým garanciu toho, aby sa podieľali na plodoch, ktoré z toho plynú.

Problém s univerzálnym príjmom je skôr praktický, je to veľmi radikálny návrh. Samozrejme, je otázkou, či napríklad v slovenských pomeroch to vychádza tak, aby to bolo zaujímavé. V americkom kontexte to pôsobí naliehavejšie, keďže doterajšie formy sociálnej pomoci sú mimoriadne zložité a neefektívne.

Ak odhliadneme od návrhu univerzálneho príjmu, ktorý je radikálny aj diskutabilný, čo by malo byť odpoveďou na nástup populizmu?

Populizmus je nálepka, ktorá sa používa často aj vtedy, keď sa nám, liberálnej kaviarni, niektoré názory nepáčia. Dôslednejšie treba rozlišovať medzi takýmto populizmom a autoritárskym populizmom.

Je napríklad nesporné, že si voliči na Západe dlhodobo želajú nižšiu mieru prisťahovalectva. Ak sa tomu politici, napríklad aj Macron, prispôsobujú tým, že existujúce pravidlá pritvrdzujú, tak to ma nebudí v noci zo sna. To je znak, že demokracia funguje.

To, čo ma, naopak, znepokojuje, sú situácie, keď sa v Poľsku či Maďarsku demontujú mechanizmy kontroly politickej moci a keď sa vyhrocuje politická konverzácia do termínov ako „zradcovia“ a podobne.

Dnes sa zdá, akoby ľavičiari, respektíve liberáli mali o niečo jasnejšie v tom, o čo im ide, no na pravej či konzervatívnej strane je názorová bezradnosť. Kultúrno-etické témy pravica v princípe opustila, znižovanie daní už voličov veľmi nevzrušuje.

Ja však nevidím veľa vzrušujúcich myšlienok ani na tej ľavej strane. Britský socializmus sedemdesiatych rokov mi nepripadá veľmi príťažlivý, hoci možno iným áno, lebo si to nepamätajú.

Na francúzskej melenchonovskej ľavici napríklad cítiť nostalgiu po neexistujúcej minulosti. Často sa spája s chválením tých najhorších politických režimov na planéte. To mi pripadá ako intelektuálna bieda viac než porovnateľná s Trumpom.

No keď zájdete na nejakú akademickú debatu alebo si čítate najvplyvnejších komentátorov, tak v Trumpovi majú všetci jasno. Ale v tom, že aj táto ponuka je intelektuálnou biedou, to také jednoznačné nie je. Bernie Sanders dokonca často viedol rebríčky hlasovania intelektuálov.

To, čo Trumpa zreteľnejšie odlíšilo, bola hra s rasovou kartou. Samozrejme, aj krajná ľavica je zlo a pomeriavať, ktoré je horšie, nemá veľký zmysel. Je pravda, že autoritárske a totalitárske myšlienky naľavo sú brané s väčšou dávkou tolerancie než ich ekvivalenty napravo, zvlášť to platí pre intelektuálne prostredie.

Nosiť tričko s kosákom a kladivom po meste je pre mnohých okej, svastika je jasný problém pre všetkých. Pritom morálne odsúdenie by tam malo byť rovnaké.

Za posledných desať rokov sa veľa zmenilo aj na poli kultúrno-etickom. Na jednej strane sa normy posúvajú k liberálnejšiemu pohľadu, súčasne cítiť väčšie vyhraňovanie sa voči nesúhlasným názorom z konzervatívneho spektra.

V tomto so mnou nebudete súhlasiť, ale ja som v zásade priaznivcom posunu k väčšej tolerancii, svadbám osôb rovnakého pohlavia a podobne. No veľa z toho sa stalo rýchlo a očakával by som viac veľkorysosti zo strany víťazov, ktorými sú liberáli.

Keď vidím, ako sa niektoré prípady kresťanov – napríklad coloradských pekárov, ktorí odmietli pripraviť tortu pre svadbu homosexuálov – končia na súdoch, nepáči sa mi to. Nemôžeme vláčiť po súdoch každého, kto sa na nás krivo pozrie.

To isté sa týka aj kampane MeToo. Treba, samozrejme, vzdať hold ženám, ktoré na zneužívanie a obťažovanie poukazujú a treba ho rázne odsúdiť. Treba vnímať stupne zla.

Keď vidím, ako sa niektoré prípady kresťanov – napríklad coloradských pekárov, ktorí odmietli pripraviť tortu pre svadbu homosexuálov – končia na súdoch, nepáči sa mi to. Zdieľať

Ak si povieme, že všetko od kriminálneho zneužívania po flirty na pracovisku nesie rovnakú váhu a je symptómom akéhosi patriarchálneho systému, ktorý treba zničiť, nebolo by to dobre.

V USA minulý rok vzbudila u liberálov aj konzervatívcov veľký rozruch kniha Roda Drehera Benediktova voľba, kde autor píše, že tradiční kresťania sa musia pripraviť na to, že už nebudú môcť fungovať v krajine tak ako doteraz. Rozumiete tomuto pohľadu?

Ja to nevidím tak zle. Pravdou je, že ideologická ľavica vidí dnes všetko ako otázku útlaku a boja proti utláčateľom. No horšia vec je, že minimálne v USA sa vytráca cit pre riešenie bežných sporov, nestretávame sa s ľuďmi, ktorí majú radikálne iné názory ako my, čo vedie k zatvrdzovaniu a zlobe, ktorá tu predtým nebola.

A potom sa ľudia pri každom spore utiekajú k štátu, aby zasiahol.

Ľudia naľavo si myslia, že by bolo dobre, aby mal štát silu potláčať bigotnosť a netoleranciu. Oni by si mali položiť otázku, čo sa stane, ak sa nástroje represie dostanú do rúk niekoho s iným videním sveta – napríklad Trumpa. Byť dnes v Amerike napríklad moslimom nemusí byť vždy sranda.

Myslíte si, že Západ bude o desať rokov viac alebo menej slobodný ako dnes?

Vnímam viacero trendov, ktoré by nás mohli znepokojovať. Ale môj celkový odhad nebude lepší ako napríklad váš.

Vy dostávate lepšie honoráre za články, mali by ste mať lepší odhad.

(Smiech.) Snažím sa byť optimista, čo sa týka západného sveta, pretože stále nevidím, že by náš systém, teda liberálna demokracia, trhový kapitalizmus a základná sociálna sieť mali alternatívu. Nevidím ju v Číne, v Rusku, nikde.

Verím, že Západ má schopnosť sa obnovovať. Nečakám riešenia od generácie Angely Merkelovej či Hillary Clintonovej ani od nikoho dnes silného na konzervatívnej časti spektra. Ale verím, že obnova príde s novou politickou generáciou.
 

Ste spoluautorom programových téz hnutia Spolu okolo Miroslava Beblavého. Navrhujete napríklad koncept pre EÚ, ktorým má byť štíhla federácia. V čom to má byť iné, ako je dnešná EÚ?

Mám rád slovo federalizmus, ale vnímam ho inak než väčšina Európanov. Tu býva synonymum pre viac Bruselu. Ale v klasickom zmysle, ako ho používali americkí otcovia zakladatelia, de Tocqueville alebo Hayek, ide o fragmentáciu politickej moci na rozličných úrovniach.

Napríklad ak máme mať spoločný trh, musí tu byť niekto, kto bude preň stanovovať pravidlá. Potrebujeme nejakú formu spoločnej migračnej a azylovej politiky či nejakú formu spoločnej zahraničnej politiky. No v mnohých oblastiach, kde sa dnes EÚ angažuje, od poľnohospodárstva cez kultúru po vzdelávanie, nevidím silné argumenty za spoločné európske riešenia.

Potrebujeme nejakú formu spoločnej migračnej a azylovej politiky či nejakú formu spoločnej zahraničnej politiky. Zdieľať

Tam si viem predstaviť repatriáciu moci národným vládam. Európska únia vznikla salámovou metódou, čo je neobvyklé, úspešné federácie majú nejaký konštitučný moment, keď sa napísal dokument, čo sú čie právomoci a čo federálna vláda nemôže urobiť.

Deľba kompetencií medzi centrum a jednotlivé časti končí časom vždy posilňovaním centra. Keby dnes otcovia zakladatelia alebo aj tvorcovia nemeckej federácie videli, čo všetko napokon skončilo ako kompetencia centra, asi by zostali zhrození.

Z dlhodobého pohľadu však ide o úspešné projekty. V Európe vždy existovalo napätie medzi rôznorodosťou a potrebou jednoty, ktoré sa projekty ako EÚ snažia manažovať.

Je zrejmé, že by EÚ nemala potláčať diverzitu tam, kde to nie je potrebné, a súhlasím, že to nie vždy funguje dobre. Napríklad Schulzov plán Spojených štátov európskych je asi to posledné, čo voliči dnes požadujú.

Viete si predstaviť, že by ste v istom okamihu vstúpili do politiky na Slovensku?

Predstaviť si to viem, ale nehovorím, že hneď dnes. Mám rozličné pracovné záväzky, rodinu. Mira Beblavého však poznám od sedemnástich rokov, v politike sa veľa naučil a má veľký potenciál.

Ja sám nie som človek, ktorý by vedel mobilizovať regióny alebo priniesť veľké donorské peniaze. Môžem a chcem však pomôcť, napríklad rozmýšľaním o témach, ktoré sme tu riešili dnes.

Od čoho teda bude závisieť, či sa rozhodnete byť slovenským politikom?

Nemám ilúzie o tom, že Slovensko čaká na mimozemšťana z Washingtonu, ktorý príde a na všetko bude mať odpoveď. Rozumiem tomu, že politika vyžaduje poznať krajinu, mať cit pre to, čím žije, čo ja dnes nemám na takej úrovni ako treba.

Preto o tom rozmýšľam s pokorou a o nijakú stranícku funkciu sa neuchádzam. Tento rok mám na to, aby som sa rozhodol, ako ďaleko moje angažovanie pôjde. Z Mirovho projektu mám však veľmi dobrý pocit.

 

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo