K VECI: Americká nevýnimočnosť

Sú Spojené štáty rovnaké ako ostatné krajiny? Alebo sú založené jedinečným spôsobom, ktorý je odpoveďou na ústrednú otázku politiky, menovite, aký je najlepší politický režim uskutočniteľný pre väčšinu ľudí? Pokiaľ správne chápem nášho súčasného prezidenta, ten si nemyslí, že na Spojených štátoch je niečo výnimočné.

Vlastne si zjavne myslí, že samotná idea tejto výnimočnosti spôsobila vo svete hotové šialenstvo. Podľa kvázimarxistickej úvahy Amerika vykorisťovala svet vo svoj prospech. Prezidentovým poslaním je všetko napraviť tak, že zmenší Ameriku na jej vlastnú mieru.

Mnohí si myslia, že sme svetu dostatočne nevysvetlili, ako môžu mať národy prospech z toho, že prijmú určité jedinečné americké myšlienky slobody, zodpovednosti, vlády zákona, podnikania a limitovanej vlády.

Podľa prezidenta sa však musíme stiahnuť, lebo naše myšlienky škodia chudobným. Nie málo konzervatívcov si myslí niečo podobné. Rozdiel je však v tom, že prezident si akoby myslí, že najlepším režimom sú socialistické a sociálne konfigurácie v Európe, v ktorých je väčšina vecí pod kontrolou vlády, pričom tí druhí si myslia, že Amerika je jedinečná, decentralizovaná, no nedá sa exportovať.

Popierame objektívnu prirodzenosť

Pri úvahách nad povahou nášho politického zriadenia musíme pamätať na klasických mysliteľov, zvlášť na Platóna a Aristotela. Ak sme kresťania, spomíname si, že Nový Zákon hovorí o politike málo – dajte cisárovi, buďte poslušní riadnej moci, miluj blížneho. Táto relatívna indiferencia voči politike je teologickou poklonou rozumu, tomu, na čo môže rozum prísť sám.

"Človek má slobodu odmietnuť alebo prijať to, čo je. V oboch prípadoch plynú zo slobodných ľudských činov dôsledky. V zdravších časoch sme tomu hovorili prirodzený zákon. Teraz už tomu tak nehovoríme."

Zdieľať

Opomeňme teraz teológov oslobodenia akéhokoľvek zafarbenia: Zjavenie sa nezaoberá politickými či ekonomickými štruktúrami tohto sveta. Na riešenie takýchto vecí sme dostali rozum. Zaoberá sa skôr večným životom a tým, ako ho dosiahnuť v akomkoľvek politickom zriadení, dobrom či zlom. Aj keď je pravda, že politika môže stáť v ceste správnej hierarchii ľudských dobier či zahmlievať ju, Zjavenie aj tak nezjavilo veci, na ktoré môže prísť rozum aj bez neho. Kresťanstvo naozaj predpokladá, že človek je bytosť určitého druhu. Má slobodu odmietnuť alebo prijať to, čo je. V oboch prípadoch, pri prijatí aj odmietnutí, plynú zo slobodných ľudských činov dôsledky. V zdravších časoch sme tomu hovorili prirodzený zákon. Teraz už tomu tak nehovoríme. Prečo?

Lebo spôsob života, pre ktorý sme sa rozhodli, si z našej strany vyžaduje odmietnutie akéhokoľvek náznaku, že existuje objektívne správny alebo nesprávny život, zvlášť pokiaľ ide o sex, manželstvo a rodinu. Toto vedomé popieranie identifikovateľnej a normatívnej ľudskej prirodzenosti privádza na um klasické opisy vzťahu medzi politickým zriadením a spôsobom, akým žijeme osobný život.

Koniec demokracie a začiatok tyranie sú vždy prepojené

V praxi uskutočňujeme grécky kruh režimov, ktorý vedie od oligarchie cez demokraciu až po tyraniu, všetky veľmi elegantné. Pri riešení výnimočnosti a nevýnimočnosti sme si nevšimli, že ľudská prirodzenosť veľmi výrazne kráča po cestách, ktoré nám vyznačili zvlášť Aristoteles a Platón.

Zdá sa, že Platónsky princíp, podľa ktorého je poriadok politického zriadenia len odrazom poriadku duše, dokonale presne vysvetľuje skutočnú povahu nášho verejného poriadku. Verejný poriadok je postupne a stále rýchlejšie na úpadku podľa scenára, ktorý vedie od klasickej definície konca demokracie ku klasickej definícii začiatku tyranie. Tento koniec a začiatok sa vždy chápali ako prepojené.

"Definíciou oligarchie bolo bohatstvo ako definícia osobného šťastia. Demokracia postavila do jeho stredu slobodu. No je to sloboda, ktorá nemá žiaden určitý obsah, je to čokoľvek, čo chceme. V takomto režime disciplína potrebná pre cnosť mizne."

Zdieľať

Ústredným politickým problémom zostáva otázka osobnej cnosti alebo jej neprítomnosti, ktorá sa prejavuje ako identifikovateľná neresť. Hoci vláda môže zákonmi uľahčiť či už cnosť alebo neresť, nemôže nadiktovať, čo sa bude odohrávať v duši občanov. Definíciou oligarchie bolo bohatstvo ako definícia osobného šťastia. Demokracia postavila do jeho stredu slobodu.

Na prvý pohľad znie táto sloboda vznešene, až kým si neuvedomíme, že je to sloboda, ktorá nemá žiaden určitý obsah ako taký. Je to čokoľvek, čo chceme. Vláda existuje na to, aby uspokojila naše potreby. Politická forma demokracie sa nestavia proti takejto „slobode,“ ale ju podporuje a dáva jej vyšší status zákonných „práv.“ V takomto režime disciplína potrebná pre cnosť mizne.

Noví vodcovia a ich záujmy

V multichaose odporujúcich si túžob povstávajú muži, pravdepodobne relatívne mladí a presvedčiví, ktorí dokážu strhnúť ľudí. Najvýrečnejší z nich sa stotožní s tým, o čom si myslí, že by ľudia mali chcieť. Vymedzí sa proti akýmkoľvek zvyškom bohatstva alebo cnosti, ktoré by mu mohli odporovať. Postaví sa na stranu „chudobných.“ Politické zriadenia orientuje na seba a na svoje vlastné myšlienky, ktoré sa nezakladajú na ničom inom, než na tom, čo chce.

"Amerika možno bola 'výnimočná', ale pri bližšej úvahe sa zdá, že teraz sa celkom podobá na Aristotelov a Platónov popis režimu, ktorý odmietol cnosť a nechce o nej nič vedieť."

Zdieľať

Spočiatku tento „vodca ľudu“ dosiahne svoj cieľ tak, že sľúbi ľuďom, čo chcú, keď stále viac a viac z nich umiestni pod priamu kontrolu vládnych agentúr. Samotní ľudia si myslia, že majú „právo na všetko.“

Nový vodca však nie je ich sluha, ale ich pán. Jeho poslaním je realizovať svoje vlastné myšlienky. Keďže ľuďom chýba cnosť, prejdú od závistlivej blahovôle k stavu poddaných, nie občanov.

Tento kruh sa logicky uzatvára. Postupuje dopredu, či si to uvedomujeme alebo nie. Amerika možno bola „výnimočná,“ ale pri bližšej úvahe sa zdá, že teraz sa celkom podobá na Aristotelov a Platónov popis režimu, ktorý odmietol cnosť a nechce o nej nič vedieť.

Alebo, ako často hovorím, najťažšou a najnebezpečnejšou úlohou politickej filozofie je presne a rozumne popísať skutočný charakter režimu, v ktorom človek žije.

James V. Schall SJ
Autor tridsaťpäť rokov slúžil ako profesor na Georgetownskej Univerzite a je jedným z najplodnejších katolíckych spisovateľov v Amerike. V poslednej dobe napísal knihy The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka) a The Modern Age (Moderná doba).

Pôvodný text: American Un-Exceptionalism, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, digital-images.net.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo