Myšlienky z Duchovného denníka

„V deň sv. Alžbety Uhorskej, som pocítil silné nutkanie zbožnosti, aby som si predstavil v mysli osem osôb a spomenul si na ne v modlitbe bez ohľadu na ich chyby. Boli to pápež, cisár, francúzsky a anglický kráľ, Luther, Turek (Sulejman II.), Bucer a Filip Melanchton. Pritom som mal na jednej strane vnútorné tušenie, že je mnoho dôvodov na odsudzovanie týchto osôb, a na druhej strane sa vo mne rodil akýsi svätý súcit, pochádzajúci od dobrého Ducha“ (25).

„Obvykle sa na svätých a anjelov obraciam vždy, keď sa chcem modliť za nejaké miesto alebo kráľovstvo. Vzývam totiž tých, ktorým bola zverená starostlivosť o duše živých alebo zosnulých v tomto kraji“ (28)

„Kto hľadá a nachádza Kristovho Ducha v dobrých skutkoch, dosahuje oveľa spoľahlivejšie výsledky než ten, kto vynakladá svoju aktivitu len na modlitbu. Takže nachádzanie Krista v činnosti v porovnaní s nachádzaním ho v modlitbe je, ako keď porovnáme uskutočnenie a túžbu. Musíš teda vložiť do činnosti všetky svoje sily a použiť všetky prostriedky, aby si sa premohol a takmer sa zlomil, aby si sa umŕtvil, zjednotil a urobil sa schopným prijať každé dobro skrze dobré skutky. Zo skúsenosti potom pochopíš, že to je najlepšia príprava na rozjímavú modlitbu. Tvoj život musí zahŕňať Martu i Máriu spoločne, musí mať základ v modlitbe, ale aj v dobrých skutkoch, musí byť činný, ale aj kontemplatívny“ (126).

„Pros o milosti na najmenšie veci a nájdeš ich, aby si vykonal i tie najväčšie, veril v ne a dúfal. Buď pozorný k najmenším veciam, dobre ich preveruj a postaraj sa, aby si ich uskutočnil, a Pán ti potom dá i tie väčšie. Dávaj všetko a celkom sa venuj veciam, ktoré môžeš vykonať s malou Božou milosťou, a Pán ti dá veľkú milosť, s ktorou potom budeš môcť vykonať také veci, ktoré ťa presahujú“ (153).

„Počas prvej svätej omše som sa cítil pred prijímaním vnútorne chladný a mrzelo ma, že som sa nedokázal pripraviť ako lepší príbytok, no zmocnilo sa ma dosť živé duchovné pohnutie. V ňom som dostal túto odpoveď, sprevádzanú vnútorným citom vrúcnosti až k slzám: znamená to, že Kristus prišiel skutočne do maštale. Keby som bol veľmi horlivý, nemohol by som konštatovať človečenstvo svojho Pána, pretože by som duchovne menej zodpovedal maštali. Utešoval som sa preto v Pánovi, že ráčil osobne prísť do takého mrazivého príbytku“ (197).

„Pri spomienke na zosnulých vo svätej omši som cítil, že ak z očistcových trestov vyjde čo len jediná duša, prinesie to veľkú oslavu Boha a svätých. Pochopil som, že také oslobodenie sa stáva pevnou oporou pre živých. V očistci je totiž duša akoby spútaná, takže toho nemôže mnoho vykonať pre našu spásu a pre Božiu oslavu. Naopak, všetci blažení, len čo sú v nebi, starajú sa všetkými spôsobmi, aby tam bol čoraz väčšmi oslavovaný Boh a jeho Syn, Kristus, a zároveň konajú všetko, aby sa i na zemi skrze Ježiša Krista, zjavila milosť Božia pre pokoj duší živých“ (338 - 339).

„Kristus, náš Pán, prebýval deväť mesiacov v lone Panny ako pri koreni stromu. Od svojho narodenia do svojich dvanástich rokov prebýval sťa v kmeni stromu. Od dvanásteho do tridsiateho roku prebýval akoby v kvete a sám sa stal kvetom. A v zbožnosti môžeme veriť, že sa stal zrelým plodom našej spásy“ (378).

Podľa: Petr Faber: Krátký život, dlouhé cesty. Refugium, Velehrad 2004.


Pripravil Tomáš Hupka.