Katolík, ktorý sa stal tyranom

(Ked pred dvomi rokmi došlo v Zimbabwe k nekrvavému vojenskému puču a večný prezident Robert Mugabe bol nútený odísť, v Postoji sme sa na jeho éru a na to, čo znamenala pre africkú krajinu, pozreli podrobnejšie.) 

Minulý týždeň sa skončila éra Roberta Mugabeho. Muža, ktorý svoju krajinu, prezývanú ako šperk Afriky, premenil na chudobinec kontinentu.

Sotva nájdeme vo svete štát, ktorý by počas posledných 20 rokov upadal podobným tempom ako Zimbabwe.

Ešte v polovici 90. rokov bol tento juhoafrický štát jedným z najprosperujúcejších v celej Afrike. Ale „Mugabonics“, ako by sa dala nazvať čudesná ekonomická doktrína diktátora, priniesla ten najhorší možný svet: dve tretiny obyvateľov žijú dnes pod hranicou chudoby, je tu viac než 90-percentná nezamestnanosť, hyperinflácia je každodennou súčasťou života, vládne výdavky tvoria 70 percent HDP, no infraštruktúra je v katastrofálnom stave a normálni investori obchádzajú Zimbabwe oblúkom.

Mugabe prehral s krokodílom

93-ročný Mugabe sa držal pri moci od roku 1980 a nechcel sa jej vzdať za žiadnu cenu ani napriek zhoršujúcemu sa zdraviu. Keď bolo treba, sfalšoval voľby a zatkol opozičných politikov. A ešte donedávna plánoval, že bude pokračovať aj po najbližších voľbách v auguste roku 2018.

Mugabeho zdrojom moci bola jednak podpora jeho kmeňa Zezuru, ktorý patrí do väčšinového národa Šona. Staručký diktátor, ktorý v poslednom čase na verejnosti pravidelne zaspával, sa však v prvom rade opieral o svoju armádu. Teda vojnových veteránov, s ktorými v 70. rokoch vybojoval nezávislosť Zimbabwe spod bielej nadvlády.

Osudným sa mu napokon nestalo to, že stratil cit pre ekonomickú realitu, ale že zabudol na politiku. Začiatkom novembra totiž zbavil úradu viceprezidenta, 75-ročného Emmersona Mnangagwana, ktorý stál po jeho boku už od povstaleckých čias a ako viceprezident si nárokoval na nástupníctvo po Mugabem.

Mnangagwa bol Mugabemu verný celé desaťročia, ako minister bezpečnosti či šéf tajnej služby, bol jeho pravou rukou pri masakroch kmeňa Ndebele (počet obetí mohol dosiahnuť až 20-tisíc) aj pri prenasledovaní opozície. V Zimbabwe mu prischla prezývka „krokodíl“, čo má vyjadrovať jeho rafinovanosť aj krutosť.

Lenže Mugabe Mnangagwana odvolal, aby po svojej smrti zanechal Zimbabwe ďalšie šialené dedičstvo: svoju manželku Grace ako nástupkyňu na poste prezidenta. Grace Mugabe je však v krajine veľmi nepopulárna, volajú ju „Gucci-Grace“, keďže má chorobnú záľubu v nakupovaní a luxusných veciach, v Paríži vraj raz za jeden deň minula 100-tisíc eur.

Okrem toho je násilnícka, nedávno v jednom hoteli v Južnej Afrike brutálnym spôsobom zmlátila istú modelku, ktorú našla v izbe svojich synov.

Armádne špičky sa s perspektívou takejto prezidentky nedokázali zmieriť. Puč proti Mugabemu prebehol rýchlo, Mnangagwa sa vrátil z krátkeho juhoafrického exilu a diktátor po pár dňoch pochopil, že niet iného východiska a držiac ruženec najbližším oznámil, že odstupuje. Mnangagwa tak preukázal, že je naozaj rafinovaný, minulý piatok sa stal za všeobecných fanfár novým prezidentom. A Mugabeho, ktorému toľko slúžil, označil za otca národa, jemu a jeho manželke zaručil beztrestnosť aj pokračovanie života v prepychu vďaka každoročnej apanáži.

Na prvý pohľad to vyzerá, že Zimbabwe práve vykročilo z kaluže do blata. Viacerí komentátori si však s Mnangagwom spájajú istú nádej. Jednak sa zdá, že je prívržencom potrebných ekonomických reforiem, napríklad je pripravený zrušiť zákon, na základe ktorého môžu byť väčšinovými vlastníkmi firiem len černosi.

Nová doba v Zimbabwe je zrejme dobrou správou pre Čínu: Mnangagwa s ňou udržiava dlhodobé kontakty, dokonca krátko pred pučom navštívil Peking, čo podporilo špekulácie, že si tam išiel po požehnanie aj po prísľub toľko potrebných pôžičiek a investícií.

Na snímke uprostred Emmerson Mnangagwa, ktorý vo funkcii nahradí dlhoročného lídra Roberta Mugabeho, pozdravuje priaznivcov na zhromaždení v Harare 22. novembra 2017. Foto TASR/AP

Ale s optimizmom treba v Zimbabwe opatrne. Kedysi bol nádejou pre krajinu práve Robert Mugabe, hrdina oslobodzovacieho boja za práva černošskej väčšiny. Mugabe mal dobré vzdelanie, diplom práva z Londýna, pričom Zimbabwe sa na začiatku 80. rokov javilo ako perspektívna krajina.

Africké nádeje: Mugabe a Mandela

Mugabe sa stal síce počas revolučných rokov marxistom, ale nezdalo sa, že je to jeho ortodoxným presvedčením. S Britmi sa v roku 1980 pragmaticky dohodol na prevzatí krajiny s tým, že dovtedajšia Rodézia (po novom Zimbabwe) bude spravovaná na základe ústavy, garantovania vlastníckych práv bielych farmárov a tiež na základe demokratických volieb.

Dovtedajší premiér Ian Smith a desaťtisíce ďalších belochov ostali v krajine ďalej normálne žiť, Mugabe nechal fungovať ekonomiku na kapitalistických základoch a začal budovať vyspelú verziu afrického sociálneho štátu. Vďaka vzdelávacím reformám takmer odstránil negramotnosť, zdravotníctvo sprístupnil masám, často cestoval do zahraničia, najmä do Londýna, takže domáci vzdelanci ho volali Vasco da Mugabe.

Vyzeralo to, že Afrika zrodila prototyp nového úspešného lídra ešte pred Nelsonom Mandelom. Keď Mugabe navštívil v roku 1988 západné Nemecko, prezident Richard von Weizsäcker ho označil za „múdreho, rozvážneho politika, ktorý sa snaží o rovnováhu“.

Samozrejme, Weizsäckerova lichôtka v tom čase už zavádzala. Mugabe sa už v prvých rokoch dopustil masakrov na znepriatelených etnikách, ale optikou vtedajšej Afriky to bol pre Západ ešte stále romantický bojovník za práva černochov, ktorý sa premenil na osvieteného vládcu.

Čo sa však stalo, že tento muž dnes pre celý svet stelesňuje posadnutosť, diletantizmus a krutosť?

Večera s tyranom

Najlepšiu odpoveď na túto otázku dala juhoafrická novinárka Heidi Hollandová v biografii Dinner with Mugabe (Večera s Mugabem), ktorá vyšla v roku 2008. V tom čase sa zdalo, že Mugabeho koniec sa blíži a Hollandová už sumarizuje pomaly kompletný príbeh. Novinárke, ktorá vyrastala v Zimbabwe, sa pri príprave knihy podarilo stretnúť s Mugabeho príbuznými, jeho prívržencami aj odporcami, dlhoročnými politickými druhmi, kňazmi, ktorí ho formovali, a napokon jej poskytol exkluzívny rozhovor aj sám Mugabe.

Novinárka tak zachytila obraz Mugabeho života, ľudí, ktorí ho obklopovali, myšlienok, ktorými sa nechal viesť.

Hollandová svoju knihu označila za „príbeh muža, ktorý stratil morálny kompas“, a sama hľadala odpoveď na otázku, či bol Mugabe bezohľadným človekom už od mlada, alebo sa takým stával postupne.

Mugabe bol vychovávaný v prísnom katolíckom duchu, jeho matka sa modlila, aby sa raz stal kňazom. Miestny farár v ňom však videl budúceho vodcu a Mugabeho matka takisto uverila, že jej Robert je stavaný pre veľké úlohy.

Malý Robert sa od ostatných detí výrazne líšil, bol posadnutý čítaním, knihy si nosil aj na pole, kde musel pracovať. Podľa Hollandovej Robert nemal priateľov, bol veľmi plachý a introvertný, jeho svet mu vypĺňali knihy a abstrakcie, čo v ňom takisto povzbudzovala jeho matka.

Hollandová si myslí, že táto uzavretosť a zmysel pre abstrakcie mali vplyv aj na jeho prístup k politike. Svoje prvé koncepty čerpal z marxizmu, teda z toho, čo si o marxizme načítal, oveľa menej sa učil na základe ľudských vzťahov.

Keď išiel v polovici 60. rokov na dlhý čas do väzenia, naplno to intelektuálne využil, spravil si sedem diplomov, okrem iného takto na diaľku vyštudoval aj právo v Londýne. Jeho spolubojovníkov v boji za černošské práva táto kombinácia revolučnej vášne a západného vzdelania fascinovala, Mugabeho si napokon zvolili za lídra povstaleckej strany ZANU.

Kde nastal zlom

Novinárka Hollandová došla k záveru, že keď sa stal Mugabe vládcom nezávislého Zimbabwe, mal istú etiku aj túžbu meniť veci k lepšiemu bez toho, aby sa chcel pomstiť. Bývalý premiér Smith, za ktorého vlády bol Mugabe vo väzení, nielenže mohol ostať v krajine, ale sa smel angažovať aj ako vodca belošskej opozície. Bývalého britského guvernéra Rodézie Christophera Soamesa Mugabe prosil, aby ostal pri ňom, lebo on ani ďalší z černošských revolucionárov nikdy predtým nevládli. A ďalšiemu belochovi nanútil post ministra poľnohospodárstva.

Mugabeho štýl vládnutia, ale aj obliekania, mal pripomínať viac Veľkú Britániu než Afriku.

Lenže potom sa začala postupná premena. Hollandová si myslí, že jedným z hlavných problémov Mugabeho bola emocionálna nevyzretosť a neschopnosť spracovať odpor. V roku 1985 sa ho veľmi dotklo, keď bieli obyvatelia v slobodných voľbách uprednostnili Smitha. Hoci to bolo pomerne pochopiteľné, Mugabe sa s tým nevedel zmieriť, a preto sa zbavil niektorých kľúčových belochov v administratíve.

Hollandová píše, že „osamelý chlapec, ktorý veril, že je určený byť veľký, dosiahol svoj cieľ“. Postupne ovládal všetky zložky štátu, útočil na opozíciu aj tlač, čoraz viac žiarlil na Mandelu, ktorého popularita na Západe stúpala, kým jemu Briti pod vedením Tonyho Blaira koncom 90. rokov oznámili, že už nebudú financovať jeho pozemkovú reformu.

Mugabe sa vtedy veľmi nahneval. Blaira prirovnal k Hitlerovi a nazýval ho B-liar („liar“ je v preklade klamár), o britskej vláde hovoril, že sú v nej „gangsterskí gayovia“.

Jeho hnev ešte vzrástol, keď v roku 2000 prehral aj kvôli bielym voličom referendum o ústave.

Keby Mugabe opustil politiku v tomto roku, ako 76-ročný po 20 rokoch vlády, ešte stále by sa mohol zapísať napriek mnohým chybám aj zločinom ako jeden z lepších afrických štátnikov. 

Lenže Mugabe po prehratom referende odvrhol všetky zdroje svojho úspechu z 80. rokov. Verejne oľutoval, že kedysi pestoval politiku zmierenia s bielymi, tých po novom označil za nepriateľov Zimbabwe. To bola výzva pre ozbrojené gangy zložené z vojnových veteránov, tie začali plieniť farmy, vyhnali viac než štyri tisícky bielych farmárov, niektorých aj zabili.

Pôdu však Mugabe nerozdal medzi chudobných či šikovných, ale si ju rozdelila zlodejská elita – Zimbabwe tak už prestalo byť krajinou nielen pre bielych, ale aj pre čiernych.

Mugabeho jezuita

Podľa novinárky Hollandovej možno sebadeštrukciu Mugabeho vysvetliť aj tým, že vo svojom okolí nemal nikoho, kto by ho dokázal korigovať. Hollandovú šokoval rozhovor s hlavou jezuitov v Zimbabwe, otcom Mukonorim, ktorý bol Mugabeho duchovným vodcom.

Mukorini však v rozhovore s novinárkou obhajoval všetky Mugabeho činy aj tie najhoršie zločiny. Podľa Hollandovej je to aj tento jezuita, ktorý nesie veľký diel viny na tom, že Robert Mugabe postupne vrastal do roly čoraz viac od reality odtrhnutého tyrana. Keď sa novinárka na záver stretla so samotným Mugabem, jej diagnóza sa potvrdila: rozprávala sa s mužom, ktorý uveril, že on je Zimbabwe, mužom, ktorý si nedokáže vypočuť ani náznak kritiky bez toho, aby vzbĺkol, a mužom, ktorý ju stále presviedčal, ako je na tom krajina vlastne ekonomicky dobre.

Novinárka Heidi Hollandová sa, žiaľ, novej nádeje pre Zimbabwe nedožila, pretože si pred piatimi rokmi vzala život. Mugabeho manželka Grace to vtedy s neskrývaným zadosťučinením okomentovala na mítingu: „Tú knihu som držala v ruke a modlila sa k Bohu, aby si s ňou poradil. O mesiac nato spáchala samovraždu.“

Našťastie pre Zimbabwe, o osude krajiny už nebude rozhodovať Grace. To je po odchode Mugabeho zatiaľ jediná bezpečne pozitívna správa.