TÉMA: Cirkevný právnik Dr. Edward Peters z USA o odvolávaní biskupov

Blahoslavený pápež Ján Pavol II. v Apoštolskej konštitúcii Sacrae disciplinae leges, ktorou v roku 1983 uviedol revíziu kánonického práva, zdôraznil, že úloha nového kódexu cirkevného práva sa odvodzuje od hlavného úmyslu, ktorý mal koncil, a tým je celková obnova kresťanského života.

Majúc na zreteli tento cieľ kódex v žiadnom prípade nie je zamýšľaný, aby substitouval vieru, charizmy a milosť v živote Cirkvi a veriacich. Jeho účelom je, priznávajúc primát týmto atribútom, vytvoriť taký poriadok v cirkevnom spoločenstve, aby bol zabezpečený ich ľahší organický rozvoj v živote jednak celého spoločenstva ako i jednotlivých osôb, jeho členov. Cirkevné právo je teda stále „len“ nástroj v živote ekleziálneho spoločenstva, hoci výnimočne dôležitý, a ako taký bude iba vtedy spĺnať svoju funkciu najefektívnejšie, ak bude používaný v súlade s týmto svojim dizajnom: Slúžiť obnove. Prvým krokom k tomu je poučovanie veriacich ohľadom náležitej úlohy práva v Cirkvi a pozdvihovanie ich všeobecného cirkevno-právneho povedomia.

Týchto niekoľko voľne citovaných myšlienok z uvedeného pápežovho dokumentu a z komentárov od amerického cirkevného právnika Dr. Edwarda N. Petersa, J.D. J.C.D. úplne vystihuje podstatu celkom výnimočného blogu In the Light of the Law, na ktorom sa niekoľko rokov jeho autor dosť frekventovane venuje rôznym aktuálnym kauzám vo svetle cirkevného práva. Dr. Peters, autor viacerých monografií, je profesor kánonického práva v Seminári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Detroite a súčasne konzultant (tzv. referendarius) Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne. V minulosti bol spolupracovníkom súčasného prefekta Najvyššieho tribunálu kardinála Raymonda L. Burkeho. Na biskupskej synode o novej evanjelizácii v októbri 2012 bol ako laik prizvaný do skupiny špeciálnych audítorov. Je ženatý, otec šiestich detí. Mal som možnosť sa s ním osobne stretnúť a mať krátky rozhovor počas jeho návštevy Ríma v čase prebiehajúcej synody.

Zdieľať

Nazdávam sa, že vzhľadom na dianie v našej partikulárnej Cirkvi na Slovensku by mohlo byť zaujímavé a osožné pre spoločné dobro prezentovať niekoľko pohľadov tohto cirkevného právnika na tému odvolávania biskupov. Dr. Peters požíva plnú dôveru Svätej stolice v rôznych vážnych cirkevných záležitostiach v celosvetovom meradle. Snáď nikto nebude môcť považovať tieto jeho úvahy za hlasy spochybňujúce rozhodnutia najvyššej hlavy Kristovho tajomného tela.

Vo februári 2012, deväť mesiacov po odvolaní istého austrálskeho biskupa z jeho úradu, napísal k tejto kauze niekoľko zaujímavých komentárov, ktorými sa v podstate stotožňuje so stanoviskom vyjadreným v krátkom liste Mons. Denisa Harta, arcibiskupa z Melbourne: „V Katolíckej Cirkvi, keďže pápež je Kristovým zástupcom a pastierom všeobecnej Cirkvi, má aj najvyššiu moc v celej Cirkvi a kedykoľvek môže túto moc slobodne uplatňovať. To sa týka jednak menovania, prekladania ako aj odvolávania biskupov. Pri konečnej analýze vo veci menovania a odvolávania biskupov pápež má vždy slobodu konať pre dobro Cirkvi.“

Odvolanie či odňatie?

Svojim prvým komentárom k téme Dr. Peters reaguje na akt odvolania Mons. Jean-Claude Makaya Loemba, biskupa z Republiky Kongo, v marci 2011: “Strohé stanovisko Tlačového strediska Svätej stolice informujúce o ‘odvolaní’ z biskupského úradu necituje žiadny kánon, na základe ktorého bol tento krok vykonaný a neponúka ani žiadny faktický základ tohto pápežovho počinu, ale dodatočne je tento Benediktov zásah charakterizovaný ako určitý druh pápežského odvolania kvôli vážnym problémom v riadení diecézy, medzi inými aj v jej ekonomickom spravovaní. Bol by som opatrný v predkladaní skutočností takýmto spôsobom, pretože to živí nesprávny dojem, udržiavaný v istých kruhoch, že biskupi sú len regionálnymi manažérmi celosvetových katolíckych aktivít, menovateľní a odvolávateľní pápežom, ako keby boli zamestnancami nadnárodnej korporácie”, ktorej pápež je najvyšším šéfom. Tento pohľad je úplne nesprávny vzhľadom na princípy kolegiality a spoločenstva zdôrazňované koncilom.

Podľa Kódexu kánonického práva (CIC/1983), kapitola Strata cirkevného úradu, pozná cirkevné právo:

  1. zrieknutie sa (tal. la rinuncia, angl. resignation),
  2. preloženie (il trasferimento, transfer),
  3. odvolanie (la rimozione, removal),
  4. odňatie (la privazione, privation).

Vo svojom článku autor zameriava focus na právnu terminológiu použitú v oficiálnom vyhlásení Vatikánskeho informačného strediska ohľadom prípadu. Presnejšie povedané, terminológiu použitú v anglickom preklade tohto vyhlásenia. Dr. Peters píše: ”Použitie anglického slova odvolanie [angl. removal] je neisté v tomto prípade. Zatiaľ čo odvolanie vystihuje všeobecnú stratu cirkevného úradu (kán. 184, 192 - 195) nie nevyhnutne zahŕňajúc kánonicky trestné správanie, odvolanie z biskupského úradu sa, striktne hovoriac, zdá nemožným podľa kán. 416, možným sa zdá iba odňatie (kán. 196). Taký počin zahŕňa v sebe vinu za ekleziálny delikt. Bolo by lepšie zdržať sa slova odvolanie, ak, čo sa aj zdá byť pravdepodobným, bolo myslené odňatie [angl. privation].”

Táto poznámka amerického cirkevného právnika výstižne rezonuje tiež v našom slovenskom kontexte. Pôvodné vyhlásenie vatikánskeho tlačového strediska zverejnené v talianskom jazyku začína slovami: „Il Papa ha sollevato dalla cura pastorale…” Svätý Otec uvoľňuje [zbavuje] z pastoračného riadenia… Zatiaľ čo na stránke Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska (KBS) sa píše: „Svätý Otec odvolal…” Možno táto zdanlivo jemná lingvistická diskrepancia, ale v skutočnosti podľa cirkevného právnika dôležitá terminologická odchýlka, bola spôsobená tým faktom, že na slovenskej strane bolo vyhlásenie zverejnené 2. júla presne na poludnie. Teda v časovom predstihu voči oficiálnemu zverejneniu Svätou stolicou, ktoré sa na jej stránke objavilo až po 13-tej hodine. Táto prevrátená časová následnosť je sama o sebe tiež pozoruhodný fakt, ktorý ale nechce byť predmetom tohto článku. Ďalej to, že prípad odvolania arcibiskupa z trnavskej arcidiecézy bol možno aktom penalizácie, by mohli naznačovať slová apoštolského nuncia v liste z 26. júna adresovanom bývalému sídelnému arcibiskupovi: “a vážnych obvinení vznesených voči Vašej excelencii”. Teda, v súlade so slovami amerického cirkevného právnika, nedá sa vylúčiť, že aj v Trnave potom mohlo ísť o odňatie úradu.

Dr. Peters ďalej na svojom blogu pokračuje: “Ak pápež odvoláva biskupa z jeho úradu, to by podnietilo vážnejšie ekleziologické otázky na základe čoho bol takýto akt vykonaný a ako ho zosúladiť s recipročnými pápežsko-biskupskými záväzkami vnútorne obsiahnutými v princípe kolegiality a spoločenstva. Chcelo by to prinajmenšom starostlivé rozlišovanie.” [Pri používaní pojmov odvolanie a odňatie, pozn. autora] “V jazyku kánonického práva je odvolanie (nejakého biskupa) z úradu vlastne oveľa vážnejším disciplinárnym krokom.” v tom zmysle, že “odvolanie biskupa pápežom nesie so sebou ‘vážnejšie ekleziologické dôsledky’, než aké by povstali, ak by bol biskupovi pápežom úrad odňatý”, hovorí Peters.

Odvolanie či rezignácia?

V ďalších dvoch článkoch sa cirkevný právnik venuje prípadu austrálskeho biskupa Williama Morrisa, ktorý bol odvolaný v máji 2011. Pre stručné oboznámenie sa s prípadom je zaujímavé spomenúť, čo jeho odvolaniu predchádzalo. Podľa slov z listu spomenutého arcibiskupa v Melbourne v Morrisovom prípade: „Fakticky Svätá stolica viedla pastoračný proces v dialógu s biskupom Morrisom viac ako jedenásť rokov zahŕňajúc stretnutia s najvýznamnejšími predstaviteľmi troch dikastérií Rímskej kúrie, množstvo stretnutí v Ríme a osobné stretnutie s pápežom Benediktom.” Biskup Morris už dlhodobejšie pútal na seba pozornosť, no neuralgickým bodom prípadu sa zdá byť jeho pastiersky list veriacim v advente 2006, ktorý výslovne artikuloval požiadavky v priamom protiklade k Apoštolskému listu Ordinatio Sacerdotalis. Nasledovala apoštolská vizitácia a po nej pastoračný proces pokračoval v dialógu s ním ešte 4 roky, pokým sa nevyčerpali všetky možnosti dosiahnuť starostlivým prístupom a vynaloženým úsilím Svätej stolice obojstranne prijateľné riešenie.

Pointa Petersovho článku na danú tému je sústredená okolo pojmu ‘predčasná emeritúra’ biskupa. Peters píše: “Doposiaľ stále neviem, čo sa vlastne v tomto prípade stalo. Áno, odchod Morrisa z úradu je všade v tlači opisovaný ako odvolanie. Áno, Vatikánske informačné stredisko vtedy očividne použilo toto slovo. Áno, za pontifikátu Benedikta XVI. sú preukázateľne odvolaní ďalší jeden alebo dvaja biskupi [vo februári 2012, krátko na to pribudli ešte ďašie dve odvolania: Mons. F. Micciche, máj 2012 a Mons. R. Bezák, júl 2012, pozn. aut.] (predchádzajúcim pontifikom bol vskutku za 27 rokov odvolaný len jeden biskup). Ale samotný Morris opisuje svoj odchod ako ‘predčasnú emeritúru’ a apoštolský nuncius v Austrálii tiež povedal, že pápež ‘prijal Morrisovu emeritúru‘. Teda, čo presne sa v tomto prípade stalo, mi nie je jasné zo zdrojov pre mňa dostupných.

"Označovanie odchodu (biskupa Morrisa) z biskupského úradu ako ‘predčasná emeritúra’ len maskuje to, o čo v nej ide, zadržiava kvalifikovanú analýzu prípadu a povzbudzuje deštruktívne šumy a nejasné upodozrievania. Nič z toho podľa mňa nie je prospešné."
Dr. Edward Peters

Zdieľať

Možno je ‘predčasná emeritúra’ teraz nový kánonický inštitút, o ktorom ešte nikto z nás extra Urbem doposiaľ nepočul, ale pochybujem o tom. Môj tip je, že ‘predčasná emeritúra’ je istý druh vyhýbavej terminológie držiteľa úradu, ktorý sa vzpiera slovu rezignácia – hoci rezignácia je presne to, čo sa zdá, že tento prípad naozaj je – a Rím, z ohľaduplnosti, či akýchkoľvek iných pohnútok, ho necháva v jeho spôsobe vyjadrovania. Osobne, nemám rád, keď cirkevní predstavitelia podporujú používanie nových slov na opis toho, čo vyzerá, že už je dobre zadefinovaným modelom konania, ale, nech už je tak či onak, situácia vyzerá byť rozriešená. Či?

Naznačím, o čo sa tu jedná, že je to viac než len sémantika. Uvážme: Ak sa biskup zriekne svojho úradu (kán. 401 § 2), či už po odporúčaniach z Ríma alebo akokoľvek, je to v zásade jeho rozhodnutie, nie pápežove. Ak je biskupovi úrad odňatý (kán. 416), je to v zásade pápežovo rozhodnutie (kán. 1405 § 1, 3o), vykonané v súlade so síce zriedkakedy sa uplatňujúcimi, ale zato identifikovateľnými kánonmi. Ale ak je biskup odvolaný z úradu (kán. 192?, 331?, 333?), tak to je celkom iná sada otázok pre modernú ekleziológiu a kanonistov. Teda označovanie tohto odchodu z biskupského úradu ako ‘predčasná emeritúra’ len maskuje to, o čo v nej ide, zadržiava kvalifikovanú analýzu prípadu a povzbudzuje deštruktívne šumy a nejasné upodozrievania. Nič z toho podľa mňa nie je prospešné. Akokoľvek, vidí sa mi, že nech chce austrálsky biskup použiť akékoľvek slovo, v podstate zo svojho úradu nakoniec rezignoval.” Toľko dlhší citát.

V ďalšom článku Edward Peters vlastne ponúka apológiu Svätej stolice, konkrétne voči tvrdeniu iného cirkevného právnika, kňaza I. Watersa, JCD z Austrálie, že biskupovi Morrisovi “bola odopretá procedurálna regulérnosť a boli narušené určité jeho prirodzené práva”. Peters reaguje: “Všimnime si, po prvé, čo toto tvrdenie nehovorí: Nehovorí, že biskup Morris by mal byť ponechaný v úrade. Nehovorí, že Morris bol kánonicky trestne stíhaný, totiž vtedy by bol aj súdne obhajovaný; nehovorí, že pápež nemá autoritu odvolávať biskupov z úradu okrem prípadov usvedčenia z cirkevného zločinu. Waters píše ‘Ak proces odvolania kňaza-správcu farnosti bol prispôsobený na prípad biskupa Morrisa, to by [procedurálne] znamenalo nasledovanie viacerých objektívne determinovateľných krokov.’ To je celkom pravda. Ale samozrejme, dynamika medzi biskupmi a pápežom je, minimálne z pol tucta hľadísk, neporovnateľne iná voči dynamike vzťahu medzi farármi a biskupom. Teda pápežsko-biskupské vzťahy ani nie je možné napasovať na nejaký zoznam sekvenčných krokov, ktorý by sme si bod po bode skontrolovali. Veľká zriedkavosť pápežových intervencií v prípadoch ako tento ponecháva Rímsku kúriu bez zabehnutej praxe popísanej v nejakej príručke.”

Predchádzajúci odstavec naznačuje odpoveď pre tých slovenských veriacich, ktorí sa hneď na začiatku pýtali, či bolo z procesného hľadiska korektné, že odvolacie dekréty trnavského arcibiskupa boli vyhotovené a podpísané apoštolským nunciom na Slovensku. Podľa slov Dr. Petresa teda zrejme neexistuje žiadny zadefinovaný rámec (angl. framework), podľa ktorého má Svätá stolica postupovať, keď odvoláva sídelného biskupa z jeho úradu. Hoci niektoré zásadné kroky sú rovnaké, prípad od prípadu sa zrejme rieši individuálne, v tesnej súčinnosti rímskych kongregácií a Apoštolskej nunciatúry v tej danej krajine, pričom záležitosti na národnej strane sú, zdá sa, viac-menej v réžii Veľvyslanectva Svätej stolice.

Skutočné príčiny alebo: Kto ohrozuje jednotu?

Dr. Peters zaujímavo píše ohľadom zverejňovania dôvodov pre odvolávanie biskupov: “Súhlasím s pátrom Watersom, že chýbajúca zmienka [ohľadom dôvodov] vo verejnom vyhlásení o tomto [Morrisovom] prípade naznačuje, že to bola záležitosť trestného odňatia úradu (kán. 196, 419), ale ak to je prípad penalizácie, to by neimplikovalo, že Morrisovo dobré meno by malo byť zohľadnené. Ktokoľvek má právo, aby bolo vzaté do úvahy jeho dobré meno len počas predbežného trestného vyšetrovania (kán. 1717, §2) alebo povedané viac všeobecne, aby bolo zabránené nelegitímnemu poškodeniu reputácie osoby (kán. 220). Ak niekoho meno utrpí v nejakom prípade legitímne, nech je tak.”

Volaniu mnohých veriacich na Slovensku, laikov a aj niektorých kňazov, po zverejnení dôvodov odvolania trnavského pána arcibiskupa, bola priradená niektorými osobami, isto nie v zlom úmysle, mierne posunutá interpretácia: Akoby oni chceli od samotného pápeža, najvyššieho zákonodarcu v Cirkvi, aby veriacim na Slovensku vysvetľoval svoje rozhodnutie. Podľa môjho názoru táto interpretácia je mylná, nakoľko otázky ohľadne dôvodov nesmerovali ani tak ad extra na Sv. Otca, ale smerovali ad intra dovnútra nášho partikulárneho cirkevného spoločenstva. Konkrétne na tých našich bratov, kňazov a veriacich laikov, ktorých spomína vyhlásenie apoštolského nuncia na Slovensku ako autorov (pracovne ich nazvime ‘iniciátormi’) “početných podnetov poslaných priamo Svätej stolici ohľadom pastoračnej situácie v trnavskej arcidiecéze”. Ich hlasy v celospoločenskej diskusii za posledné mesiace vôbec nezazneli. Pre tých veriacich, ktorí mali a možno ešte aj stále majú otázky, by mohlo byť dobré a osožné poznať názory týchto iniciátorov, ak chceme tiež spolu s nimi tvoriť jednotu nášho diecézneho spoločenstva a to aj v prirodzenej ľudskej rovine – rozumovej, emocionálnej ako i na úrovni spomienok – byť znovu jedno srdce a jedna duša (porov. Sk 4, 32). V nadprirodzenej rovine sú pozície veriacich vymedzené jasne. Verím, že nik, ani tí pýtajúci sa veriaci, nechcú vyjsť z týchto medzí a súhlasne si uvedomujú tú jedinečnú úlohu Svätého Otca, ako hlavy kolégia biskupov, zabezpečovať, napomáhať a chrániť spoločenstvo a jednotu (lat. communio) Cirkvi a integritu jej viery. Avšak pristupovať k jadru veci rozumovo a pristupovať k nemu s vierou, samo v sebe obsahuje skutočnosť, že medzi týmto dvomi prístupmi nemusí byť a v podstate ani nie je nesúlad. Nadprirodzená milosť stavia na prirodzenosti.

"Ktokoľvek má právo, aby bolo vzaté do úvahy jeho dobré meno len počas predbežného trestného vyšetrovania alebo povedané viac všeobecne, aby bolo zabránené nelegitímnemu poškodeniu reputácie osoby. Ak niekoho meno utrpí v nejakom prípade legitímne, nech je tak."
Dr. Edward Peters

Zdieľať

Na záver, snáď ako skromná spätná väzba, ešte krátka úvaha k otázke: Ako vniesť pokoj a jednotu do spoločenstva diecézy? Jednoznačne, Svätý Otec ako nástupca apoštola, sv. Petra, je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov ako aj veriacich (porov. LG 23). Sú však aj ďalšie parciálne prvky, ktoré môžu byť nápomocné takto principiálne zabezpečenej jednote.

Z nášho slovenského uhla pohľadu je zaujímavé spätne sledovať prípad odvolania austrálskeho biskupa Morrisa a síce, aké kroky podnikla následne po odvolaní, resp. aké sprievodné postoje zastávala Austrálska konferencia katolíckych biskupov (ACBC). Napríklad:

a) celé jedno stretnutie biskupov Austrálie bolo venované ich “spoločnej diskusii o tom, čo sa stalo – diskusii, v ktorej jedným bodom bolo aj vypočutie si asi 40-tich predstavených náboženských reholí, z ktorých mnohé majú členov pôsobiacich na území diecézy odvolaného biskupa” (porov. list predsedu ACBC),

b) “diskusia o samotnom procese a o rozhodnutí, ktoré proces priniesol, bude pokračovať počas ich najbližšej návštevy Ad limina v Ríme v tom samom roku. Bude to príležitosť zdielať so Sv. Otcom a s členmi Rímskej kúrie závery spoločnej diskusie a zdielať otázky a znepokojenia pri pohľade do budúcnosti.” (tamže)

Ak uvážime nedávne informácie, že napríklad nedeľného popoludnia na tému “Spiritualita spoločenstva v Cirkvi a prínos arcibiskupa Bezáka”, ktorého hlavná myšlienka bola inšpirovaná Apoštolským listom Novo millennio ineunte, sa zúčastnili aj najvyšší predstavení niektorých mužských reholí na Slovensku, mohli by sme sa pýtať, či boli aj u nás členovia Konferencie vyšších rehoľných predstavených mužských reholí Slovenska (KVRP) prizvaní nejako participovať na predmetných vyhláseniach KBS, podobne, ako tomu bolo v Austrálii? Vzhľadom na predpokladanú odpoveď a prihliadajúc na bod a) si myslím, že by nebolo celkom prekvapujúce, keby členovia KVRP mali ‘zmiešané pocity’ z pozadia už citovaného výroku apoštolského nuncia na Slovensku: ”Na základe početných podnetov poslaných … kňazmi a veriacimi...” Veď predsa odvolaný arcibiskup bol osem rokov predsedom tejto konferencie a provinciálni ministri reholí ho mali možnosť osobne poznať celkom zblízka.

Celý prípad tak môže poukazovať tiež na určitú dichotómiu – špecialitu v živote Cirkvi na Slovensku – spolarizovanie rehoľného a diecézneho aspektu jej života. Aj táto dichotómia mohla zohrať určitú úlohu katalyzátora v počiatočnom štádiu prípadu odvolania trnavského arcibiskupa.

Po pozornom prečítaní zverejneného listu Svätého Otca predsedovi KBS priznávam, snáď mi to bude slúžiť ku cti, že som stál na strane veriacich ľudí ‘hľadajúcich odpovede’ a že ich tábor týmto listom považujem za oficiálne rozpustený, na znak úcty a jednoty s Petrovou katedrou, ktorá “predsedá celému spoločenstvu lásky” (sv. Ignác Antiochijský).

O ‘iniciátoroch’ nevieme, kto sú, ani aké sú ich pohľady, ktoré prezentovali Rímu. Niečo však predsa len vieme. Boli pohotoví, vytrvalí a cieľavedome dôslední. Vnímali tie neusporiadané pomery v pastoračnom riadení trnavskej arcidiecézy. Dali do pohybu ohromne robustný diplomaticko-administratívny aparát, pričom proces odvolania biskupa bol 5-krát rýchlejší, ako v Austrálii. Dosiahli to, že sa otvorili oči mnohým veriacim z trnavskej arcidiecézy, a nie len im. Tým ľuďom, ktorí za posledné roky akosi prehliadali tú neusporiadanosť v arcidiecéze a ani len netušili, aká bola situácia znepokojujúco vážna. Avšak teraz to už vidia, že taká naozaj bola a je. Ad oculos.

Andrej Škubla
Autor bol jedným z účastníkov verejnej diskusie “Spiritualita spoločenstva v Cirkvi a prínos arcibiskupa Bezáka” v Hlohovci. Prípadné komentáre alebo otázky k citovaným statiam možno zaslať na adresu peterse@shms.edu. Slovenský preklad Kódexu kánonického práva si je možné prečítať tu.

Foto: canonlaw.info, caritasveritas.blogspot.com, archív

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo