ROZHOVOR: George Weigel o Benediktovi, kúrii, Cirkvi a konkláve

Dr. George Weigel je uznávaný katolícky teológ a autor mnohých celosvetovo známych kníh (napr. životopisu Jána Pavla II. Svedok nádeje). Niekoľko otázok o konkláve, stave Cirkvi a o jeho novej knihe "Evanjelikálny katolicizmus: Hlboká reforma Cirkvi 21. storočia" mu položila redaktorka Kathryn Lopez v rozhovore uverejnenom v National Review Online 25. februára 2013. Ponúkame vám jeho preklad.

Myslíte si, že Benedikt XVI. tým, že verejne poukázal na problémy vo vnútri Vatikánu, dáva určitý návod kardinálom zhromažďujúcim sa tento týždeň v Ríme?

Pápež spomenul tieto problémy viackrát, hoci, zdá sa, nikto si to nevšímal, až kým sa zrazu pozornosť celého sveta neupla na Rím a Vatikán. Benedikt XVI. nemá úmysel "dávať návody" tým, ktorí budú voliť jeho nástupcu; jednak je príliš dobrým mužom Cirkvi, tiež veľmi pokorným človekom a má dostatočne veľký rešpekt k samotnému procesu konkláve, aby si vôbec čo len pomyslel na to urobiť niečo také. Ale niet pochýb o tom, tu v Ríme, že disfunkcia vo vatikánskej byrokracii bude hlavnou témou rozhovorov kardinálov predtým, ako sa uzavrú do konkláve. Benediktovi XVI. bolo zle slúžené mužmi, do ktorých vložil dôveru a ktorým dal veľkú autoritu, a každý to vie - bohužiaľ s výnimkou tých, ktorí mu zle slúžili.

"Benediktovi XVI. bolo zle slúžené mužmi, do ktorých vložil dôveru a ktorým dal veľkú autoritu, a každý to vie - bohužiaľ s výnimkou tých, ktorí mu zle slúžili."

Zdieľať

Nie som slepo a naivne optimistická, ale ako sa cirkevné inštitúcie naozaj stali také zosvetštené a dokonca skorumpované? Nemá v nich byť posväcovanie sa? Môže tam vôbec byť?

Cirkev je aj ľudská inštitúcia a v istých momentoch dejín sa tie tmavšie aspekty jej človečenstva dostanú na svetlo verejnosti. Práve do súčasnej situácie mi jeden význačný taliansky historik povedal, krátko potom, ako som prišiel do Ríma, že Taliansko sa stalo "skorumpovanou spoločnosťou a kultúrou" a že s masívnou italizáciou Rímskej kúrie za posledných pár rokov podobné charakteristiky nekompetentnosti a zlého plnenia povinností vsiakli do leoninských hradieb. Toto mi pripadá pravdivé a je potrebné to povedať. Čo tiež treba povedať je, že v Rímskej kúrii je veľa dobrých a verne slúžiacich mužov a žien, pre ktorých služba v Ríme je skutočne obeta, ktorú podstupujú z lásky k Cirkvi a z poslušnosti voči hlasu svojich predstavených. Títo ľudia, ktorí nehľadia na kúriu ako na orazenie si lístka pre kariérny vzrast, ale ktorí sa tešia na návrat do svojich lokálnych Cirkví, sú ľudským modelom kuriálnej reformy, ako som to vyložil v Evangelical Catholicism - že táto reforma sa začne zmenou prístupu, a nie len zmenou štruktúr, akou je aj tá posledná.

Prečo je Vatikán štátom? Neprináša to so sebou všemožné príležitosti pre Cirkev na odklonenie sa od jej poslania?

Už dávno sme pochopili, že pápež, ako všeobecný pastier Cirkvi, nemôže byť subjektom žiadnej svetskej neobmedzenej moci. Tá vláda vatikánskeho mikroštátu je len ochranou pápežovho evanjeliového a pastoračného poslania. Toto poslanie môže a má obsahovať kritický apel voči aféram vo svete, ako tomu je v Benediktovych "Septembrových príhovoroch" v Regensburgu, Paríži, New Yorku a Berlíne (ako som o tom napísal v marci v printovej verzii National Review č.11). Čo by toto poslanie nemalo obsahovať, je ten okolitý bláznivý cirkus talianskej politiky, ktorý je slabosťou súčasného kardinála štátneho sekretára a aj jeho predchodcu.

Zdieľať

Aké by mohli byť priority nasledujúcho pápeža?

Má mať zaostrené na tri skutočnosti: vysporiadanie sa s výzvou agresívneho sekularizmu na Západe prostredníctvom dynamickej a afirmatívnej ortodoxie evanjeliovej katolicity; povzbudzovanie rozkvitajúcich "nových cirkví" južnej pologule, očisťujúc a prehlbujúc ich skúsenosť, že Ježiš je Pán a Spasiteľ, a ich integrácia do rytmu a praxe katolíckeho života; a obrana náboženskej slobody pre všetkých, osobitne proti zložitému problému džihádistického Islamu, ktorý sa exemplifikuje [dokazuje príkladmi], ako to Benedikt opísal, ako náboženstvo neočistené rozumom.

Bude evanjeliovým katolíkom? (narážka na Weigelovu poslednú knihu Evangelical Catholicism, pozn. prekl.) Čo to znamená? Ako to poznáme?

Evanjeliová katolicita, ktorú som opísal v rovnomennej knihe, nie je dielom [výkonom] žiadneho človeka; je to výsledok dlhého, komplexného a zložitého procesu vývoja v katolíckej Cirkvi od konca 19. storočia. Druhý Vatikánsky koncil voviedol ten proces do vrcholného [dôležitého] momentu ekleziálnej drámy.

Ján Pavol II. a Benedikt XVI. upriamili pozornosť na koncilové mnohovrstvové učenie a dali svojim učením ostrý fokus, spolu s Koncilom, na to, že byť katolíkom znamená úplnú konverziu učeníka v spoločenstve iných učeníkov, ktorý žije pre poslanie - pre to, aby ponúkol iným možnosť priateľstva s Ježišom Kristom. A teda Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. sa uskutočnili výrazné posuny k tejto evanjeliovej katolicite v jej najvyššom stupni zrelosti. Tento proces dozrievania bude ďalej pokračovať, pretože táto priamočiaro ortodoxná katolicita zafascinovaná misiou je jedinou katolicitou, ktorá má budúcnosť. Prečo? Pretože to je katolicita, ktorá odpovedá na Kristovo volanie k misii v tom Veľkom misijnom príkaze (narážka na Mt 28, 19) a je to jediná katolicita, ktorá môže odpovedať na zložité problémy agresívneho sekularizmu, džihádizmu - a malátneho učeníctva.

Aké typy otázok si musia kardináli položiť sami sebe a aj jeden druhému počas prípravy na konkláve?

Keď majú odmerať muža pre tie topánky rybára, tak prvá a zrejmá otázka, ktorú by si mali kardináli klásť, je: Je to Boží muž, ktorý prežíva hĺbku viery, ktorá ho môže podržať v nejakej neuskutočniteľnej úlohe? A vie komunikovať tú vieru, prilákajúc iných k zvažovaniu zdieľať vieru, a to tým, kým on je a nie iba tým, čo hovorí? Ďalšia urgentná otázka je: Má tento muž dobrý úsudok o ľuďoch, vie ich správne odhadnúť? To znamená, vie si správne vybrať spolupracovníkov, ktorí dajú jeho poslaniu reálny efekt? A je ochotný napraviť chyby v úsudku o ľuďoch, keď sa stanú zrejmými? V poslednej kaitole mojej knihy Evangelical Catholicism som opísal v istých detailoch ďalšie kvality, ktoré by sa hodili pápežovi.

Vyberanie ďalšieho pápeža nie je nepodstatná záležitosť. Ako sa vôbec začína rokovať?

Prvou vecou, čo kardináli urobia počas tzv. Generálnych kongregácií, je určenie stavu Cirkvi vo svete. V tejto fáze procesu sa už môžu začať merať miery pre tie zmienené rybárske topánky. Chcel by som tiež dúfať, že Generálne kongregácie sa stanú aj istým druhom ústrania. Starejší Cirkvi potrebujú nabrať určitý duchovný kapitál [urobiť inventúru], vo svedomí a v modlitbe, čo sa týka spôsobov, ktorými oni sami a aj iní zlyhali v ich vodcovských zodpovednostiach. Tento typ očisty sa dnes javí ešte viac podstatný ako kedykoľvek inokedy. Generálne kongregácie a konkláve by mali byť ďaleko viac zbožným spoločenstvom alebo rádom rozpoznávajúcim svoje budúce vedenie, než len akoby kráľovským dvorom vyberajúcim svojho ďalšieho kráľa alebo kráľovnú.

"Pápež Benedikt XVI. bude zapamätaný ako najväčší pápež-kazateľ od čias Gregora Veľkého zo 6. storočia. Jeho príhovory a kázne sa budú pre duchovné povzbudenie čítať aj o niekoľko storočí."

Zdieľať

Môže samotné konkláve pôsobiť ako istá obnovujúca sila pre biskupov a kňazstvo?

Môže, práve tým, že vyberie pápeža, ktorý sa seriózne postaví k reforme episkopátu, a ktorý bude pokračovať v reforme kňazstva započatej Jánom Pavlom II. a akcelerovanej Benediktom XVI. Bolo by nápomocné, keby sa nový pápež mohol stať silou a magnetizmom svedectva jeho vlastného kňazstva tým, čím raz kardinál Wiliam Baum nazval Jána Pavla II: "Najväčší svetový koordinátor povolaní" (alebo ako v armáde hovoria "veľký získavač regrútov").

Ako môže - a musí - pápež vyjadrovať "opravdivosť svätosti" v čase, keď svätosť je zatlačená za postrannú čiaru zosvetštením, ktoré vtiahlo až príliš mnohých aj z Cirkvi? Môžu kardináli aj toto zohľadniť svojou voľbou?

Myslím si, že pápež to robí dvomi spôsobmi. Ak dôstojne a úctivo slávi liturgiu, ponúka tým prepracovanému svetu skúsenosť krásy, a práve tá by mohla otvoriť diskusiu o pravde a dobre. A v jeho magistériu môže čeliť dušu-zničujúcej osamotenosti sekularizmu tým, že vysvetľuje, že svet naozaj má aj dvere, okná a strešné okná a že život je oveľa viac vznešený - aj oveľa viac zábavný - ak to rozpoznáme, než aby sme si drepli v uzavretých bunkroch ponárania sa do seba.

Aj v konkláve sú len ľudia. Čo ak by nepočúvali, čo On hovorí?

No, je známe, že už sa to pretým stalo. Sám kardinál Ratzinger raz povedal, že úlohou Ducha Svätého v konkláve je ochrániť kardinálov od vyvolenia pápeža, ktorý by úplne zruinoval Cirkev. To je istý druh negatívneho vymedzovania, ale obzrúc sa späť do relevantnej časti histórie, má to v sebe kus realizmu.

V apoštolskej konštitúcii, ktorou sa bude riadiť toto konkláve, Ján Pavol II. zakázal metódy voľby pápeža "vnuknutím" (nejaký kardinál alebo kardináli by sa postavili v Sixtínskej kaplnke a vyhlásili, že veria, že kardinál X už bol vybratý Bohom a ak by prinajmenšom dve tretiny s tým súhlasili) a "poverením" (kardináli by sa uzhodli na výbere rady, ktorá by vybrala nového pápeža). Myslím si, že pohľad Jána Pavla II. bol taký, že konkláve je drámou rozlišovania, v ktorej by každý volič mal cítiť plnú váhu svojej náboženskej a morálnej zodpovednosti. To, že toto sa bude diať pod upreným pohľadom Krista z Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke, dosť podčiarkuje tento zmysel.

"Čo sa ani nezačalo, nie že nenaplnilo, je reforma vatikánskej byrokratickej mašinérie, aby sa ona stala nástrojom, nie prekážkou pápežovho poslania byť evanjeliovým pastierom a misionárom."

Zdieľať

Môže Cirkev - cez pápeža, kňazov a všetkých veriacich - jednak znova predstaviť samu seba, a aj to, čo Kristus cez ňu ponúka, tomuto svetu, ktorý vidí veľkú neopravdivosť a rozčarovanie, či dokonca zlo, pochádzajúce od tých, ktorí si hovoria katolíci?

Áno, môže a má. Začína to jednak priznaním chýb ľudí Cirkvi (a jej vodcov) a zavrhnutím toho, aby sa zdesením z týchto chýb a hriechov umlčiavalo evanjelium. Ak Cirkev ponúka humánnejšie modely života ako ponúkajú iní, pritiahne hľadajúcich a zranených, všetkých tých, čo hľadajú Dobrého Pastiera, či si už uvedomujú svoje hľadanie alebo nie.

Nastavil pápež Benedikt nejaké ukazovatele čo sa týka liturgickej reformy, na základe ktorých by budúci pápež mohol stavať?

Ako som vysvetlil vo svojej knihe Evangelical Catholicism, on akceleroval reformu reformy liturgie a to, zdá sa mi, s pozoruhodnými výsledkami. Samozrejme, sú aj výnimky, ale sezóna liturgických hlúpostí už skončila.

Sú tie reformy, ktoré týmto pápežom neboli implementované, indikátorom nevydareného pontifikátu? Mnohí, ako viete, hovoria v posledných dňoch o prepadnuvšom pápežstve.

Nemyslím si, že to bol neúspešný pontifikát, ale tá preplnená agenda, ktorá preň bola predstavená v apríli 2005, isto nebola celá splnená. Pápež Benedikt XVI. bude zapamätaný ako najväčší pápež-kazateľ od čias Gregora Veľkého zo 6. storočia. Jeho príhovory a kázne sa budú pre duchovné povzbudenie čítať aj o niekoľko storočí. Detto, čo sa týka jeho katechéz počas stredajších generálnych audiencií. Detto, ohľadom jeho "Septembrových príhovorov", v ktorých sa dotýkal svetových afér a nespokojnosť plodiacich prvkov súčasnej demokracie. Čo sa však ani nezačalo, nie že nenaplnilo, je reforma vatikánskej byrokratickej mašinérie, aby sa ona stala nástrojom, nie prekážkou pápežovho poslania byť evanjeliovým pastierom a misionárom.

"To, za čo by sme sa mali všetci vždy modliť, je mať odvahu byť katolícky, čo je nutná podmienka prežívania našich životov, fakticky nekonečným množstvom spôsobov, ako učeníci majúci splniť misiu."

Zdieľať

V tomto čase zmien, za čo sa modlíte? Za čo by sa katolíci mali modliť? Môže byť kniha Evangelical Catholicism príručkou v tomto momente?

Dúfam, že Evangelical Catholicism posmelí tých, čo ju budú čítať, aby budúcnosť Cirkvi videli ako zdravú [priamočiaru, mohutnú] a dynamickú, či tiež plnú výziev [do súbojov, na zmenu]. A v tom je to, za čo by sme sa mali všetci modliť vždy: mať odvahu byť katolícky, čo je nutná podmienka prežívania našich životov, fakticky nekonečným množstvom spôsobov, ako učeníkov majúcich splniť misiu.

Vo Vašej knihe na veľa stranách hovoríte o Levovi XIII. Aká by mohla byť jeho rada pre kardinálov v tomto momente?

Myslím, že by požiadal kardinálov, a aj nás všetkých, aby sme videli v postmoderne a z nej plynúcej nenaplnenosti, výzvu k akcii, pretože tá nenaplnenosť sa môže stať výhodou pre evanjelium, ak budeme mať dôvtip, duchovnú silu a intelektuálnu formáciu pre ňu. Tiež si myslím, že by nás požiadal prosiť o ochranu sv. Michala Archanjela, pretože sme iste v duchovnej bitke a Zlý má v týchto dňoch to, čomu sa v krikete vraví „dobrý odpal lopty“.

Každý si určite kladie tieto otázky: Kto si myslíte, že bude novým pápežom a aké sú šance, že bude zo Severnej Ameriky?

Nemám mená, ale poviem, že geografia bude mať len málo, alebo vôbec nič dočinenia s voľbou ďalšieho pápeža.

Kathryn Jean Lopez

Pôvodný text: Holy Roman Reforming: Getting Down to the Business of the Future. © 2013 by National Review, Inc. Publikované so súhlasom redakcie, autorizované: Lucy Zepeda, 11. marec 2013.

Preklad: A. Škubla

Ilustračné foto: pewforum.org

V blízkej dobe vám prinesieme aj rozhovor s Dr. Weigelom venovaný špeciálne jeho knihe Evanjelikálny katolicizmus.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo