Odvolanie arcibiskupa Bezáka - dva roky po

Súhlasím s názorom Dr. Jána Čarnogurského, že “laici môžu vyťahovať a spájať fakty a pokúšať sa vysvetliť rozhodnutie pápeža” a nemusí to nutne znamenať jeho neprijatie.

Je vhodné na úvod pripomenúť slová sv. Jána XXIII.: “Človek má prirodzené právo na príslušnú úctu a na dobré meno, ďalej na slobodné hľadanie pravdy, ako aj na slobodné vyjadrenie a šírenie svojej mienky, a konečne má právo byť pravdivo informovaný o verejných udalostiach.” (Pacem in Terris, 5) V tomto duchu sa pokúsim viesť túto reflexiu nad otázkami veriacich. Tie by sa dali rozdeliť do dvoch okruhov: 1. Ako? 2. Prečo?

Spôsob, ako bol ‘odvolaný’

My, veriaci, pohľadom viery vidíme vo svojom biskupovi nástupcu apoštolov. Naviac, koncil podčiarkol snúbeneckú povahu vzťahu Krista a Cirkvi (LG 6-7, SC 84-85, KKC 796), veľmi pekne k tomu hovorí sv. Ján Pavol II.: Každý biskup je úzko spätý s Kristom, aby miloval Cirkev láskou Krista-Ženícha (Pastores Gregis, 13). Súc pastierom, služobníkom Evanjelia a ženíchom Cirkvi má aj spolu s kňazmi, znovu zakusovať snúbeneckú lásku Krista k jeho Neveste (Apostolorum Successores, 34). Pre nás, Boží ľud, členov diecézneho spoločenstva, sa náš biskup ako hlava tohto spoločenstva stáva skutočne alter Christus, reprezentuje Krista (LG 21), a v duchovnom zmysle je ženíchom tohto nášho spoločenstva.

“Človek má prirodzené právo na príslušnú úctu a na dobré meno, ďalej na slobodné hľadanie pravdy, ako aj na slobodné vyjadrenie a šírenie svojej mienky, a konečne má právo byť pravdivo informovaný o verejných udalostiach.”
Svätý Ján XXIII.

Zdieľať

Bohužiaľ, obsah a forma, ktorú pôvodne dali predmetnému oznamu Štátny sekretariát Apoštolskej stolice a Konferencia biskupov Slovenska (jedna veta, resp. tri vety) vyzneli tak, že nás veriacich arcidiecézy sa tento administratívny krok akoby netýkal. Myslím si, že podcenili vyššie naznačený ekleziologický rozmer.

Nepochybne, autorita, ktorá udelila úrad, má právo z tohto úradu aj odvolať (napr. ChD 21). Mons. Bezák dostal dňa 18. apríla 2009 menovaciu bulu do úradu trnavského arcibiskupa podpísanú Svätým Otcom Benediktom XVI. Ale dekrét o pozbavení úradu, ktorý dostal dňa 27. júna 2012, bol už podpísaný len pánom veľvyslancom Svätej stolice na Slovensku Mons. Giordanom. Všeobecne je medzi veriacimi rozšírená vďačná úcta k aktu menovania sídelného biskupa a sprievodný dekrét má náležitú vážnosť. Niektorí biskupi ho zvyknú publikovať na svojich stránkach (J. Babjak, P. Rusnák, J. Orosch, M. Lach).

Zaujímalo ma, aké sú vo všeobecnosti právomoci apoštolského nuncia vo vzťahu k sídelnému biskupovi. Koncilový dekrét hovorí: “Otcovia posvätného koncilu si želajú, aby sa so zreteľom na vlastné pastierske poslanie biskupov jasnejšie vymedzila funkcia legátov pápeža.” (ChD 9) Tomuto želaniu koncilových otcov veľmi rýchlo zadosťučinil Boží služobník pápež Pavol VI. promulgáciou apoštolského listu o funkcii legátov rímskeho biskupa Sollicitudo omnium Ecclesiarum (AAS 61 [1969]). Nazdávam sa, že z tohto dokumentu nevyplýva právomoc nuncia uvolniť z úradu sídelného biskupa. Určite však osoba apoštolského nuncia nie je tou autoritou, ktorá arcibiskupovi tento úrad udelila.

Namieste je preto otázka: Nemal by v tak vážnej veci samotný Svätý Otec priamo písomne kontaktovať arcibiskupa, keďže on ho do úradu povolal? Veď pápež často podpisuje množstvo blahoprajných telegramov, kondolencií a podobne. Počas vtedajšieho pontifikátu boli ‘odvolaní’ (poznámka 1) iba štyria biskupi (J.C. Makaya Loemba, W. Morris, F. Micciché, R. Bezák, porov. [1], [2]). Bolo preto zvláštne, že taký závažný krok nebol komunikovaný písomne priamo medzi pápežom a samotným arcibiskupom.

Predstavme si analogickú situáciu: Biskup chce preložiť alebo odvolať farára z istej farnosti vo svojej diecéze. Zatelefonoval by dekanovi, v ktorého dekanáte sa daná farnosť nachádza a povedal by mu: “Janko, preložíme Tomáša ku koncu budúceho mesiaca do inej farnosti. Vybav to, prosím ťa.” Dekan by si zavolal toho farára a povedal by mu: “Biskup mi telefonoval, že sa rozhodol ťa preložiť k tomu a tomu dátumu. Pôjdeš tam a tam.” Úprimne, čo by si pán farár pomyslel? Minimálne asi to, že biskup porušuje cirkevné právo, veď v tejto veci má predsa vystaviť písomný dekrét.

Ako vyplýva z vyhlásenia Apoštolskej nunciatúry na Slovensku, realizácia procesu ‘odvolania’ bola v réžii Štátneho sekretariátu vo Vatikáne v súčinnosti s kongregáciami pre kňazov a biskupov. Fakt, že dokument o uvoľnení sídelného arcibiskupa nebol podpísaný pápežom, nie je od týchto dikastérií dobrým svedectvom pre veriacich o úcte k úradu nástupcu sv. Petra a o rešpektovaní cirkevnej disciplíny. Považujem to za kánonickú a aj ľudskú neohľaduplnosť, predovšetkým voči osobe samého Sv. Otca, ale aj osobe uvoľneného arcibiskupa.

"Fakt, že dokument o uvoľnení arcibiskupa nebol podpísaný pápežom, nie je dobrým svedectvom o úcte k úradu nástupcu sv. Petra a o rešpektovaní cirkevnej disciplíny."

Zdieľať

Isteže, rímsky biskup má na základe svojej úlohy v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať (kán. 331) aj čo sa týka menovania a prekladania biskupov alebo odňatia ich úradu. Veriaci Boží ľud by však mal byť primerane uistený, že úrady Rímskej kúrie, ktoré vykonávajú svoje úlohy v mene pápeža a jeho autoritou, to robia k prospechu miestnej Cirkvi a ako službu pastierom (ChD 9).

Dialóg vo vnútri

Zrejme na naliehanie veriacich vydala neskôr Svätá stolica, prostredníctvom Apoštolskej nunciatúry v SR, a aj Konferencia biskupov Slovenska ďalšie vyhlásenia ([1], [2]). Množina nezodpovedaných otázok sa tak paradoxne ešte viac rozrástla. Chápem, že otcov biskupov viazala mlčanlivosť, ktorú sľúbili počas apoštolskej vizitácie. Predsa však, mnohé otázky by sa ľahko dali abstrahovať od konkrétneho prípadu a mohli byť zodpovedané bez konfliktu vo svedomí. Zdá sa ale, že sme tuná už narážali skôr na ochotu, resp. neochotu našich duchovných otcov viesť s nami, ich duchovnými synmi a dcérami, dialóg.

Zakrátko blahoslavený pápež Pavol VI. píše pastierom tieto krásne slová o dialógu medzi pastiermi a veriacimi: "Ešte skôr než budeme rozprávať, treba počúvať hlas, ba ešte viac srdce človeka; pochopiť ho, ako je to len možné rešpektovať ho, a kde si to zaslúži, podporovať ho. Treba sa stať bratmi ľudí, zároveň ako sa chceme stať ich pastiermi, otcami a učiteľmi. Prostredím dialógu je priateľstvo. Ba ešte viac služba." (Ecclesiam Suam, 59) A na inom mieste: "A napokon, náš dialóg sa ponúka deťom Božieho Domu, jednej svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorej táto rímska je mater et caput. Ako len túžime tešiť sa z tohto domáceho dialógu v plnosti viery, lásky a skutkov! Aký intenzívny a rodinný by sme ho len chceli!" (ibid. 116)

Zdieľať

Uvediem pekný príklad z neďalekej Viedenskej arcidiecézy. Nedávno šiel môj synovec na birmovku. Viedenský arcibiskup, kardinál Schönborn, sa na jednom z prípravných stretnutí stretol vo veľkej sále s vyše 100 birmovancami a s ich rodičmi z daného bezirku a povedal, že môžu mu klásť akékoľvek otázky o viere, Cirkvi a čomoľvek, čo ich zaujíma. Neodíde, kým ich otázky nezodpovie. Stretnutie trvalo takmer tri hodiny, ale slovo dodržal.

Tiež sa mi páči, ako v zahraničí mnohí biskupi a kardináli, niektorí aj napriek pokročilému veku (kardinal.cz), vstupujú do sveta internetu cez vlastný blog, Facebook alebo Twitter, často poskytujú interview katolíckym aj svetským periodikám atď.

Dialóg so svetom

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore členom rímskej kúrie povedal odvážne slová: “Myslím si, že Cirkev by mala tiež dnes otvoriť istý druh ‘Nádvoria pohanov’, na ktorom by sa ľudia mohli určitým spôsobom napojiť na Boha, bez toho, že by ho poznali a pred tým ako by získali prístup k jeho tajomstvu, na ktorom stojí služba vnútorného života Cirkvi. Dnes v Cirkvi, popri medzináboženskom dialógu, by mal byť aj dialóg s tými, pre ktorých je náboženstvo čímsi cudzím, pre ktorých je Boh neznámi a ktorí napriek tomu nechcú byť vnímaní ako bezbožní, ale radšej ako priťahovaní ku Nemu, aj keď Neznámemu.”

Ako ovocie týchto pápežových slov vznikla zaujímavá iniciatíva kardinála Ravasiho – Nádvoria pohanov – miesta stretnutia a diskusie predstaviteľov Cirkvi s neveriacimi o otázkach viery. Starozákonný chrám mal okrem vonkajšieho nádvoria aj vnútorné nádvorie, kam smeli len židia. Analogicky, určite by sa to stretlo s pozitívnou odozvou v radoch veriacich, obzvlášť na Slovensku, keby sme mali takéto miesta stretnutia a dialógu veriacich so svojimi pastiermi – Nádvorie kresťanov.

Pravda o arcibiskupovi podľa o. Šebastiána

Páter Labo, nech mu Pán dá večné odpočinutie, bol príkladný kňaz a státisícami čitateľov uznávaný autor vynikajúcich kníh. Vo svojom poslednom diele nazýva arc. Bezáka odpadlíkom, heretikom a schizmatikom. Apostázia je úplné odvrhnutie kresťanskej viery. Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť. Schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi (KKC 2089, kán. 751). To sú veľmi vážne obvinenia, ktoré za istých podmienok bývajú trestané až exkomunikáciou ipso facto. Nie je tu priestor sa im podrobnejšie venovať. Vyberiem si preto len tú časť, ktorá sa mi vidí byť najvypuklejšia – schizma.

Autor konkrétne píše: “Svätý Otec, Kristov námestník na zemi, Ťa vyzve z vážnych dôvodov k vážnemu kroku, aby si z úradu odstúpil, a Ty sa na to urobíš hluchým ignorantom. Aké svedectvo ešte potrebuješ, aby si pochopil, že si sa z Cirkvi sám vylúčil a stal sa odpadlíkom?”

"Odstúpenie z úradu – rezignácia, je z definície dobrovoľný akt slobodnej vôle osoby. V žiadnom prípade výzva rezignovať nerovná sa príkaz."

Zdieľať

Odstúpenie z úradu – rezignácia, je z definície dobrovoľný akt slobodnej vôle osoby. Kánon 187 cirkevného kódexu predsa hovorí: “Každý, kto je zodpovedný za seba, z oprávneného dôvodu sa môže cirkevného úradu zrieknuť.” Preto aj rezignáciu možno dotyčnému na základe vážnych dôvodov buď navrhnúť, alebo odporučiť. V žiadnom prípade výzva rezignovať nerovná sa príkaz. Ak sa podľa práva dáva dotyčnému možnosť odstúpenia, nemožno ho ku tomu nútiť. Ako hovorí sv. Ján XXIII.: “Všetci ľudia sú si čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovní; preto nikomu nie je dovolené dakoho vnútorne donucovať: to môže jedine Boh, lebo len on skúma a súdi skryté úmysly srdca.” (Pacem in Terris, 20)

Pri všetkej úcte, pátrova interpretácia Bezákovho neodstúpenia je mylná. Apostáziu, herézu a schizmu obvykle rieši Kongregácia pre náuku viery (Congregatio de Fidei, ďalej CDF) a nie kongregácie spomenuté vo vyhlásení pána nuncia. To môže tiež poukazovať na to, že to asi nebol tento prípad.

Čo s heretikmi?

Dovolím si malú odbočku, ktorú vidím trochu ako paralelu k situácii na Slovensku. Vysvetlím v čom. Na začiatku 90-tych rokov vystúpili traja nemeckí biskupi celkom otvorene s otázkou o možnosti udeľovať sv. prijímanie rozvedeným a civilne znovu zosobášeným katolíkom, ktorí predtým už boli prijali sviatosť manželstva. V podstate ich požiadavka bola v očividnom rozpore s katolíckou vieroukou o nerozlučnosti manželského zväzku a aj so sviatostnou disciplínou, podľa ktorej nie je dovolené podávať Eucharistiu tým, čo, pre tento prípad, objektívne vo vážnej veci a verejne zotrvávajú v stave, ktorý je v rozpore s Božím prikázaním “Nescudzoložíš!” CDF reagovala láskavo napomínajúcim listom.

O 20 rokov neskôr, medzitým sa jeden z tých biskupov stal kardinálom, sa zopakovala presne rovnaká situácia. Na slová kard. Kaspera teraz reagoval kard. Müller, súčasný prefekt CDF. Ale aj mnohí ďalší: kard. Caffarra, kard. Burke, prof. De Mattei, prof. Fastiggi... Už spomínaný Dr. Peters na svojom blogu Kasperove verejné vystúpenia ([1], [2], …) prežúval a nemohol prehltnúť niekoľko mesiacov: [1], [2], [3], [4], [5].

"V prípade kardinála Kaspera viacerí kardináli a teológovia verejne a otvorene reagovali na jeho rovnako verejné vystúpenia. Nezostalo iba pri kuloárnych debatách a vypisovaní listov do Vatikánu, kardinála Kaspera nikto hneď neodstrelil."

Zdieľať

Chcem týmto vecne podčiarknuť viaceré aspekty, na ktoré by stálo za to prihliadať aj u nás na Slovensku. V uvedenom prípade viacerí kardináli a teológovia verejne a otvorene reagovali na rovnako verejné vystúpenia muža Cirkvi, ktoré sa zdali byť (boli) v rozpore s katolíckou vieroukou. Teda nezostalo iba pri kuloárnych debatách a vypisovaní listov do Vatikánu. Kardinála Kaspera však, obrazne povedané, nikto hneď neodstrelil. Vidno tu trpezlivý prístup CDF k heretikom (?, predsa pápež František bol z kardinálovho príhovoru počas mimoriadneho konzistória nadšený).

Pripomeňme si slová evanjelia o bratskom napomenutí (Mt 18, 15-17), kde vidno, ako rozhodnosť v odmietaní zla a láska k Pravde ide ruka v ruke s citlivým prístupom v duchu miernosti k hriešnikovi (napr. Ef 4, 29–32). K dielu pátra jezuitu si dovolím ešte uviesť citát sv. Ignáca: “Každý dobrý kresťan má byť ochotnejší skôr po dobrom si vysvetľovať nejasný výrok blížneho, než ho odsúdiť. Ak si ho nijako nemôže vysvetliť po dobrom, nech sa ho opýta, ako ho chápe; a ak ho chápe nesprávne, nech ho láskavo opraví. A ak to nestačí, nech hľadá všetky vhodné prostriedky, aby [blížny] výrok správne pochopil, a tak sa zachránil pred omylom.” (KKC 2478)

Dôvody, prečo bol ‘odvolaný’

Uvediem podrobnejšie len jednu epizódu z celej série zverejnených udalostí, ktoré sa v arcidiecéze udiali podľa svedectva arc. Bezáka (porov. originál dokumentu dolu na stránke).

Pre TASR (na prvom videu) Dr. Čarnogurský obhajuje stavbu domova dôchodcov v Jacovciach: Arcidiecéza môže venovať peniaze na čo chce, ale prednostne na humanitárne projekty. Že domov dôchodcov je humanitárny projekt, o tom niet pochýb a keď sa arcidiecéza rozhodla finančne podporiť tento projekt, mala na to právo a je to v smere aktivity arcidiecézy mimo bohoslužieb.”

“Kým, kedy a ako bol aj vzhľadom na kódex kánonického práva schválený fakt, že sa tieto financie arcidiecézy použijú na súkromné účely o.z. Metropolitánik, nie je známy,” konštatuje arc. Bezák (dokument, str. 2).

Redaktor dáva otázku: “Audítorka v trestnom oznámení hovorila o súkromných účtoch emeritného arcibiskupa a vy hovoríte, že všetky účty boli arcidiecézne. Čiže za týmto si stojíte a myslíte si, že ona v tom oznámení klame?”

Dr. Čarnogurský prikyvuje a aj slovami “Áno, audítorka klamala,” vyjadruje súhlasnú odpoveď. Ďalej upresneňuje: “[Vyzvite] audítorskú spoločnosť, aby dokázala, že arc. Sokol poukázal tých 10 miliónov, či 20 miliónov, korún do Vatikánu na svoj účet. My máme informácie, že nie. Ak toto audítorka tvrdí, že poukázal, tak klame.”

“Rozhodol [som] o podporení tohto projektu z prostriedkov z predaja pozemkov v Rači. Na projekt som v januári 2008 previedol 20 miliónov korún, ktoré som vložil na novootvorený účet, ktorým som disponoval ja s tým, že peniaze sa postupne začnú uvoľňovať na stavbu domova,” tvrdí naopak aj samotný arc. Sokol (Pro Memoria, str. 9-10).

“Audítorka tvrdila, že príjmy z predaja pozemkov vtedajšej bratislavsko-trnavskej arcidiecézy šli aj na súkromné účty arc. Sokola,” tiež podľa svedectva arc. Bezáka (Vrabcová M.: Vyznenie, str. 81n).

“Krátko pred ukončením úradu som z týchto mojich peňazí uložených vo Vatikánskej banke dal ako dar Trnavskej arcidiecéze 339.563,5 USD,” uvádza arc. Sokol (Pro Memoria).

Pri otázke na pôvod peňazí, ktoré dostala Trnavská arcidiecéza, Vatikánsky štátny sekretár kard. Bertone v liste potvrdzje, že “suma 339.563,50 US$ pochádza z bankového prevodu, ktorý uskutočnil Inštitút pre náboženské diela (OIR) v predmete ktorého je uvedené ‘kúpa pozemku’ a tento prevod bol vykonaný na žiadosť emeritného arc. Sokola.”

Je to zamotané, protirečivé a neprehľadné? O transparentnosti ešte bude reč. Je namieste tu spomenúť, že “ku všetkým majetkovým dokumentom mal od uvedenia do úradu generálneho vikára arcidiecézy neobmedzený prístup aj pomocný biskup Mons. Zvolenský.” (Pro Memoria, str. 9)

Stručne zhrnuté, Mons. Bezák po inštalácii na trnavského arcibiskupa v júni 2009 našiel na úrade po svojom predchodcovi mnohé závažné nezrovnalosti ekonomicko-finančného charakteru:

  • 80 bankových účtov neevidovaných v účtovníctve arcidiecézy, na ktorých dochádzalo k finančným pohybom v miliónoch SKK vrátane vkladov a výberov,
  • rozsiahle nesplnenie účtovacej povinnosti definovanej v zákonoch SR o účtovníctve,
  • pre arcidiecézu nevýhodné zmluvy o prenájme pôdy, lesov a iného nehnuteľného majetku,
  • predražené zmluvy o právnických službách,
  • následne vysoké pokuty z daňového úradu SR za nesplnenie daňovej povinnosti za predchádzajúce obdobia.

"Prečo tých neevidovaných účtov u arcibiskupa Sokola bolo až 80? A za akým účelom boli zriadené? Veriaci nie len z Trnavskej arcidiecézy by určite uvítali vysvetlenie."

Zdieľať

Prečo tých neevidovaných účtov bolo až 80? A za akým účelom boli zriadené? Veriaci, nie len z Trnavskej arcidiecézy, by určite uvítali vysvetlenie. Pokiaľ nám však odpovede neprichádzajú, môžem si myslieť, čo je najpravdepodobnejšie. Keď Cirkev potrebuje presunúť veľké finančné objemy z jedného kontinentu na druhý, napr. z arcidiecézy New York do Vatikánu, pri prevodoch sa musia platiť nemalé poplatky banke. Prirodzene, všetci máme snahu tieto náklady minimalizovať. Keby sa napríklad peniaze darovali do nejakej krajiny, kde by ako milodar nemuseli byť zdanené a/alebo vyúčtované…

Práve to je na Slovensku zabezpečené v Základnej zmluve medzi SR a Vatikánom, čl. 20. ods. (2): “Katolícka cirkev má právo organizovať kostolné zbierky. Príjmy z hospodárenia s takto získanými prostriedkami nepodliehajú zdaneniu, ani povinnosti verejného vyúčtovania.” Zmluva nič nehovorí o tom, či sa myslia ‘kostolné zbierky’ organizované na území SR alebo nie. Jednoducho ‘milodary na kostol’ (dary pre Cirkev) na Slovensku nemusia byť zdanené a ani vyúčtovávané.

Arc. Sokol bol poverený pastoráciou zahraničných Slovákov, hoci neovládal žiadny cudzí jazyk, a veľa cestoval, najmä do USA. Tých zbierok v zahraničí muselo byť neúrekom, zrejme aj nad rámec potrieb Cirkvi na Slovensku. Tak si otvoril 80 účtov, aby sa na ne obrovské sumy mohli rozdistribuovať. Mal účet aj vo Vatikánskej banke, kam šli peniaze určené nie pre arcidiecézu. Zostávalo už len nájsť spôsob, ako ich tam lacno prepraviť (v kufríkoch by to bolo asi riskantné), ale to už bolo na jeho šikovnosti. Všetko bolo legálne (z pohľadu legislatívy SR) a s minimálnymi nákladmi. Až na to, že takýto systém je ľahko zneužiteľný (porov. list gen. vikára D. Tótha).

Krátko po svojom nástupe do úradu dostal arc. Bezák na adresu arcibiskupstva bankový šek na 1,2 milióna dolárov. Prirodzene, arcibiskup sa pýtal na Štátnom sekretariáte vo Vatikáne na pôvod týchto peňazí. Vysvitlo, že ide o výnosy z investičného fondu, ktorý spravuje časť majetku, ktorý zanechali Cirkvi po svojej smrti bezdetní manželia z USA. Tieto prostriedky sa delili v rovnakom pomere medzi arcidiecézu New York, Trnavskú arcidiecézu a Svätú stolicu. Je zaujímavé, že v ďalších rokoch potom už žiadne výnosy na Arcibiskupský úrad v Trnave neprišli. Prestal snáď uvedený fond profitovať? Alebo vari už neplatí posledná vôľa darcov?

Vo Vatikáne sú financie v posledných rokoch veľmi citlivá téma. Stále častejšie sa hovorí o opatreniach proti praniu špinavých peňazí. Za minulý rok AIF prešetrovala vyše 200 podozrivých aktivít v IOR. Pápež František povedal, že v rámci týchto opatrení bolo zatvorených až 1600 nelegitímnych účtov.

Obráťme list. Na druhej strane, v článku talianskeho novinára Sandra Magistra sme sa 20.9.2012 dozvedeli: Podľa záverečnej správy z vizitácie, Bezák zveril diecézne portfólio dvom komerčným spoločnostiam, Ninett a Hanalex, a tieto dve firmy naakumulovali dlh arcidiecézy vo výške temer 600 tis. eur. Dlh, ktorý vatikánske autority uznali za ‘nesplatiteľný’.” Z použitej formulácie je zrejmé, že Magister mal buď možnosť priamo nahliadnuť do vizitačnej správy, alebu mu jej obsah niekto tlmočil.

Na jeho článok reagovala bývalá ekonómka trnavskej arcidiecézy Ing. Húščavová listom, v ktorom napísala, že pôžička na projekt reštaurácie bola 10-násobne menšia, než tvrdil Magister, teda 60 tisíc eur.

V ďalšom článku potom novinár sumu opravil, ale takto: Kvôli spresneniu uvádzam, že strata Trnavskej arcidiecézy bola v sume 577 213,09 eur. Apropos, odkiaľ mal to presné číslo?

Podľa názoru Dr. Čarnogurského hrozilo, že sa v Trnavskej arcidiecéze naplní scenár podobný tomu z Banskobystrickej diecézy. Vyzerá to tak, že niečo, čo sa ešte nestalo (hoci malo potenciál stať sa), malo byť príčinou cirkevného trestu, ergo uvoľnenie arcibiskupa bolo preventívne opatrenie. Uvádzať tento fakt ako dôvod ‘odvolania’ arc. Bezáka sa mi zdá byť irelevantné. Mohla by to byť priťažujúca okolnosť, ale nie hlavný dôvod.

"Svätá stolica v mnohých iných prípadoch diecéz s možnými dlhmi v predstihu akosi nezasahovala. Miestne cirkevné autority, resp. pápežskí nunciovia, o nich nemohli nevedieť."

Zdieľať

Pre porovnanie sa pozrime, ako majú na Štátnom sekretariáte nastavený prah citlivosti na ‘nesplatiteľný’ dlh inde vo svete. Len poznamenám, že Svätá stolica v týchto a mnohých iných prípadoch v predstihu akosi nezasahovala. Hoci, dá sa predpokladať, že nasledovné straty sa neobjavili hneď, ale plynule narastali. Miestne cirkevné autority, resp. pápežskí nunciovia, o nich nemohli nevedieť.

- Biskup v Limburgu, Tebartz-van Elst, preinvestoval 31 miliónov eur a potom bol u pápeža, dostal asi rok na rozmyslenie a napokon sám odstúpil z úradu.

- Dvaja slovinskí arcibiskupi na naliehanie Ríma rezignovali potom, ako sa Mariborská arcidiecéza ocitla v dlhu vyše 800 miliónov eur po nevydarených investíciách do rôznych spoločností, o.i. televíznej siete, ktorá vysielala aj pornografické programy.

- Jednotlivé diecézy v USA platili desiatky až stovky miliónov dolárov (celkovo až 2 miliardy) v prehratých súdnych sporoch ako odškodné obetiam sexuálneho zneužívania klerikmi. Údajne dve tretiny episkopátu v Spojených štátoch sa borili s týmito finančnými problémami vo svojich diecézach. Sú známe prípady, keď diecézy museli vyhlásiť bankrot. Niektorí biskupi boli potom riešení aj Svätou stolicou.

Dlh 600 tisíc eur, o ktorom hovorila vizitačná správa z Trnavy, ako napísal vatikanista S. Magister, asi nesúvisel s reštauráciou v budove arcibiskupského paláca. Matematicky je tá čiastka približne tretina – mohol by to byť podiel pripadajúci na Trnavu – zo sumy vyše 1,6 milióna eur, ktorú musela Trnavská, Bratislavská a Nitrianska diecéza z dôvodu ukončenia zastupovania v reštitučných sporoch zaplatiť advokátskej kancelárii ULC Čarnogurský, s.r.o. v novembri 2009. Nitrianska diecéza s Bratislavskou a Trnavskou arcidiecézou majú spolu 462 farností, teda 1 659 695 deleno 462 = 3592 eur na farnosť. Pre ilustráciu, pri poslednej účelovej zbierke, tzv. Halier sv. Petra, sa v našom kostole (mestská farnosť) vyzbieralo 202 eur.

Nie je zanedbateľná pravdepodobnosť, že by to číslo 1,6 milióna mohlo niekoho z veriacich iritovať do takej miery, že dá v tejto veci podnet na cirkevný súd. Asi preto sa JUDr. Čarnogurský vyjadril k prípadu písomne po prvý raz až 2 roky po. Iba nedávno totiž od novembra 2009 uplynula premlčacia doba 4 roky v obchodnom práve.

Mimochodom, kto teraz spracováva reštitúcie a robí iné súvisiace právnické služby pre našu arcidiecézu? Odpoveď je ťažké zistiť. Nečudoval by som sa, keby po nástupe arc. Oroscha bola ULC v Trnave naspäť. Určite právnici tejto firmy veľmi dobre poznajú problematiku aj s ohľadom na miestne špecifiká a po krátkej prestávke by viac-menej plynule mohli pokračovať vo svojej práci.

Spočítané, podčiarknuté...

Súhrn dôvodov uvoľnenia arc. Bezáka z úradu dopĺňa Magister vo svojom druhom článku. Na pripomenutie uvediem trochu dlhší citát: „Podľa úsudku vatikánskych autorít a súčasného apoštolského administrátora, zodpovednosť za túto stratu (577 213,09 eur) nesie správcovská spoločnosť celého majetku arcidiecézy, ktorú ustanovil zosadený arcibiskup.

Táto správcovská spoločnosť – znova podľa rozsudku vatikánskych autorít – ukázala biedne výsledky už predtým v susednej Banskobystrickej diecéze, čo tam viedlo k likvidácii veľkej časti jej vlatníctva nehnuteľností kvôli splateniu naakumulovaného dlhu.

Naviac, zverením správy majetku arcidiecézy spoločnosti Ninett, ktorá spolupracovala s poradenskou firmou Hanalex, by odstránený trnavský arcibiskup pozbavil diecéznu ekonomickú radu výhradného práva, ktoré jej garantuje kódex kánonického práva (kánony 492-493). Arcibiskup Bezák neustanovil ani ekonóma, ako mu predpisuje kódex v kánone 494.

(A) Pohľady Anny Húščavovej a Vatikánu si teda protirečia. V každom prípade, administratívny neporiadok, preskúmaný vatikánskou kongregáciou pre kňazov na čele s prefektom kardinálom Maurom Piacenzom, nebol jediný dôvod odvolania arcibiskupa Bezáka.

(B) Čo znepokojilo vatikánske autority boli predovšetkým niektoré jeho postoje v doktrinálnej a disciplinárnej oblasti a jeho počiny otvoreného rozkolu s veľkou časťou kléru v jeho arcidiecéze a s celým episkopátom na Slovensku. Strach, že taká pohoršlivá situáciu môže pokračovať ešte ďalšie štvrťstoročie, až pokým nedovŕši 75 rokov, čo je kánonický vek, v ktorom každý biskup má predložiť svoju rezignáciu, primäl vatikánske autority skrátiť túto lehotu.“

Toľko citát z článku. Vzhľadom na nepresnosti, ktoré oba Magistrove články obsahovali, vyznieva podľa mňa jeho prílišná snaha (a jedinečná vzhľadom na ostatné ‘odvolania’) osvetliť príčiny tejto kauzy akosi umelo – ako účelová PR iniciatíva smerom k (slovenským) veriacim v réžii niekoho z pracovníkov nejakého úradu vo Vatikáne. Aby toho nebolo málo, okorenil prípad ešte prof. Oko, inak vzácny človek, svojimi informáciami zo zaručeného zdroja o tom, čo sa hovorí za Leonskými hradbami (aj video).

Ad odstavec A: Podľa svedectva arc. Bezáka vizitátora vôbec nezaujímali zmluvy a účtovné knihy (kniha Vyznanie, str. 108). Paradoxne, veľký administratívny neporiadok popisuje detailne dokument, ktorý sa týkal úradovania emeritného arc. Sokola. Teda vôbec nie je jasné, kto mal väčší neporiadok v úradovaní.

Ad B – kľúčový odstavec:

- Znepokojivé postoje v doktrinálnej a disciplinárnej oblasti. Komentár bol spomenutý vyššie.

- Rozkol s veľkou časťou kléru. Z iných zdrojov je známe aj to, že nemalá skupina kňazov a dekanov zasa arc. Bezáka podporovala ([1], [2]).

- Rozpor s celým biskupským zborom. Pamätné je najmä vystúpenie emeritného arc. Sokola v TV Markíza 24.2.2010, kde sa sťažuje na list nového arcibiskupa, že napr. vymenil zámky na dverách na úrade. Arc. Bezák zasa oponoval, že sa mu z kancelárií strácali zmluvy a iné dokumenty. Známy je aj spor s nitrianskym biskupom ohľadom kňazského svätenia nevhodného kandidáta (Vyznanie, s. 111n.). O ďalších 14-tich sídelných/pomocných biskupoch nevieme, aké mali spory s arc. Bezákom. Keď nám to však tvrdí taliansky žurnalista, navyše podľa vizitačnej správy...

"Bohužiaľ, všetci sme sa na Slovensku mohli presvedčiť, že ako v spravovaní našej krajiny, tak aj v Cirkvi máme smolu na novodobých Janošíkov, ktorí kradnú chudobným a dávajú bohatým."

Zdieľať

Celá táto situácia sa celkovo zdá byť veľmi neprehľadná a plná protirečení, najmä ohľadom cirkevných financií. Pripomeniem, že uvážlivé a transparentné hospodárenie s majetkom Cirkvi bolo jednou z priorít pápeža Benedikta XVI. Vo svojej encyklike Svätý Otec vyzýva: „Všetko financovanie, a nielen niektoré jeho segmenty, keďže sú nástrojmi, treba používať eticky… Správny úmysel, transparentnosť a hľadanie dobrých výsledkov sú navzájom kompatibilné a nikdy ich nemožno oddeľovať.” (Caritas in Veritate, 65) Aj kdesi na stránke Tlačovej kancelárie KBS sa píše: “Záväzok k transparentnej komunikácii o cirkevných financiách je povinnosť, ktorá sa dotýka všetkých cirkevných inštitúcii. Cirkev nemá čo skrývať, ani s ohľadom na hospodárenie s finančnými prostriedkami.”

Po napísaní citovanej encykliky nasledovali viaceré konkrétne kroky Benedikta XVI., ako vniesť aj do finančnej oblasti v Cirkvi transparentnosť, bezúhonnosť a čestnosť. V rovnakej línii konzekventne pokračuje aj pápež František. Prejavia aj predstavitelia Cirkvi na Slovensku praktickejšie dobrú vôľu ísť týmto smerom?

Pravda a diplomacia

Bolo by to úplne koherentné so zámermi a krokmi pápežov, keby biskupská konferencia situáciu veriacim vyjasnila. Žiaľ, doposiaľ prednesené vyhlásenia cirkevných predstaviteľov boli väčšinou formulované značne diplomaticky. Aj niečo povedať a zároveň aj nič nepovedať. Tantum kvantum – iba toľko, koľko treba – umenie diplomacie. Hlavne však mlčať. Kedysi sa vyjadril istý kardinál veľmi presne: Mlčanie má vždy dve tváre: na jednej strane je určite synonymom pre diskrétnosť, potom uchováva v istom zmysle aj to, čo by mohlo byť provokáciou, dokonca výbuchom. Ale na druhej strane má tiež negatívnu tvár: môže znamenať ukrývanie pravdy pred ľuďmi, pravdy, ktorá je nevyhnutná, ktorá vedie k spytovaniu svedomia, ku kritike a snáď k premene spoločnosti. Z tohto dôvodu sa diplomati vždy pohybujú po veľmi úzkom rozhraní.“

Po neustále zdôrazňovaných výzvach pápežov, aby všetci členovia Cirkvi cítili aktívnu spoluzodpovednosť za ohlasovanie posolstva Evanjelia v tomto svete a aby Cirkev k tomu múdro využívala aj všetky prostriedky masmediálnej komunikácie (tu by mohol byť dlhý zoznam referencií), zrazu na Slovensku zaznel hlas akoby v úplnom protismere: “Kňazi, ktorí sa chcú vyjadriť do médií, môžu tak urobiť len po predchádzajúcom súhlase svojho ordinára,” tvrdia normy KBS (porov. bod 8). Paradox, ktorý navyše so zvláštnou príchuťou irónie (viď posledná otázka), artikuloval aj tento online rozhovor s Mons. Gavendom v denníku Pravda.

Pri používaní diplomatického jazyka smerom k vlastným veriacim sa to rozhranie, o ktorom hovoril kardinál Ravasi, viac krát ukázalo ako veľmi úzke. Napríklad aj vo vete predsedu KBS: “My si v tejto chvíli tiež uvedomujeme, že vidíme zreteľne, že toto cirkev aj očisťuje.” Ospravedlňujem sa dotknutým stranám, ale, ako hovorí sv. Pavol, budem sa chváliť len svojimi slabosťami. Snažil som sa interpretovať tie slová akosi duchovne, že my veriaci sme očisťovaní od detinskej nezrelosti, laxného prístupu, nekritického postoja a podobne. So súvisiacou otázkou “Čo bolo (kto bol) tou špinou na tele Cirkvi?” som bojoval ako s pokušením, s nevhodným sarkazmom, brutálnou, hrubo urážajúcou… Po prečítaní knihy pátra Laba som tento boj vzdal.

Úprimne priznávam, že som sa ale naozaj cítil byť aj očisťovaný. Od naivného idealizmu som sa vnútorne viac posunul k triezvemu realizmu, že:

  • Ako v občianskej spoločnosti sa stáva, že neplatia zákony úplne rovnako pre všetkých, tak ani v Cirkvi nie sme voči tomuto javu imúnni akosi automaticky.
  • Jav, kedy niektoré svetské zákony platia a iné zasa platiť nemusia, môže postihnúť aj cirkevné zákony, t.j. cirkevné právo nemusí vždy fungovať.
  • Ak v spoločnosti mocní ľahko cez médiá manipulujú verejnú mienku, tak treba byť opatrnejší a nedá sa a priori predpokladať, že v Cirkvi nejestvuje žadna mediálna manipulácia, ale cirkevní predstavitelia cez katolícke médiá hovoria priamou rečou.
  • Ako sa v spoločnosti vyskytujú na vrcholných miestach skorumpovaní ľudia, ktorí narábajú s miliónmi eur sem a tam pre svojich kamarátov a blízkych, tak rôzne modifikácie nepotizmu (protežovania blízkych) môžu byť hrozbou pre Cirkev ešte aj v tejto dobe.

"Je nesporne dobrým znamením týchto čias a zdrojom nádeje, že poslední pápeži sa snažia, aby Cirkev bola autentická."

Zdieľať

Bohužiaľ, všetci sme sa na Slovensku mohli presvedčiť, že ako v spravovaní našej krajiny, tak aj v Cirkvi máme smolu na novodobých Janošíkov, ktorí kradnú chudobným a dávajú bohatým. Chcem však byť optimista (nie podľa vtipu = zle informovaný pesimista): Je nesporne dobrým znamením týchto čias a zdrojom nádeje, že poslední pápeži sa snažia, aby Cirkev bola autentická.

Tak aké vlastne boli tie dôvody?

Ako už bolo povedané v úvode, absolútne žiadne odpovede kompetentných cirkevných autorít na otázky o dôvodoch predmetného administratívneho zásahu do života našej arcidiecézy v určitom zmysle posúvali veriacich do pozície, v ktorej si vysvetlenie mali dať sami. Poslušná viera (prijímajúca autoritu) a rozum (hľadajúci vysvetlenie) sú ako dve krídla… Voľnejšie parafrázujem svätého pápeža (porov. Fides et Ratio). V istej relácii v TV Lux to výstižne povedal vdp. Viglaš: “Viera je rozumná. Odmieta fideizmus, keď si človek povie: ‘Mne stačí veriť a nepotrebujem skúmať prečo.’ Vieru treba vysvetlovať a dá sa vysvetlovať, lebo je rozumná.” V tomto zmysle uplynulé dva roky prežité vo viere a dôvere Svätému Otcovi boli zároveň rokmi úvah, analýz a diskusií, pri ktorých išlo podľa mňa hlavne o to, ako celú udalosť, resp. jej interpretáciu, spraviť konzistentnou voči rozsiahlemu obsahu katolíckej viery.

Podľa mne dostupných informácií a z nich odvodených kauzálnych súvislostí by som pre seba danú vec (zatiaľ) uzavrel nasledovne. Pokúsim sa povedať to v rovnakom duchu, ako pri istej príležitosti poukázal hovorca Sv. stolice na 3F-atmosféru (angl. free, frank, friendly) – slobodne, úprimne, priateľsky.

Dovolím si pripomenúť prípad, ktorý sa koncom roka 2009 objavil pri Trnave. Podľa medializovanej správy pán arcibiskup tomu kňazovi dočasne pozastavil výkon funkcie. Kňaz po čase začal službu duchovného vo farnosti blízko Hlohovca. Duchovný bol potom asi po roku preložený do inej farnosti. Ak by sa potvrdili tie obvinenia kňaza a ten bol následne potom opakovane prekladaný, potom by takéto informácie podložené dôkazovým materiálom poslané do Vatikánu mali silu zlomiť krk komukoľvek.

Cirkev má nulovú toleranciu k sexuálnemu zneužívaniu mladistvých. Podľa posledných smerníc, kňaza, ktorý by sa takto previnil, má biskup nahlásiť príslušným autoritám podľa cirkevného aj občianskeho zákona. “Zero tolerance!” nedávno zdôraznil aj pápež František na tlačovej konferencii počas letu z Tel Avivu do Ríma. Ďalej povedal: “V súčasnosti sú vyšetrovaní traja biskupi v tejto súvislosti. Jeden už bol uznaný vinným a bude mu vymeraný trest. Na nikoho sa nebude brať ohľad, pokiaľ ide o zneužitie dieťaťa. Je to veľmi vážny problém.” Pred pár dňami na stretnutí s obeťami zdôraznil: “Biskupi budú braní na zodpovednosť.” Za posledné roky je toto vo Vatikáne druhá veľmi citlivá téma. Skutočne, už len prekladanie inkriminovaného kňaza sa považuje za absolútne nedostačujúci postup ordinára.

Neviem však, či aj uvedená skutočnosť bola nejako spomenutá v tých “početných podnetoch kňazov a veriacich”, o ktorých hovoril pán nuncius. Niečo veľmi podobné prípadu spomínaného kňaza sa predsa udialo aj v susednej Nitrianskej diecéze. Používala by vari Svätá stolica dvojitý štandard pri posudzovaní biskupov v tomto ohľade? Zrejme preto musí (ešte) existovať iný dôvod.

(Doplnenie z 15.7.2014: Predchádzajúce odstavce je potrebné doplniť informáciou, že vo veci prebehlo riadne policajné vyšetrovanie a bolo ukončené s tým, že žiadny trestný čin sa nestal. Uvádza to aj Obežník Trnavskej arcidiecézy ACAT 01/2010: "Oznámenie. Na jeseň 2009 tlačové agentúry SR uverejnili správy o údajnom trestnom čine, ktorého sa mal dopustiť X.Y., farár v Suchej nad Parnou. Na základe týchto informácii bolo začaté trestné stíhanie. Týmto oznamujeme, že Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Trnave zo dňa 23.11.2009 toto trestné stíhanie bolo zastavené, nakoľko vyšetrovaním sa zistilo, že nešlo o žiadny trestný čin." Arcibiskup Bezák vo veci postupoval v súlade s cirkevnými predpismi.)

Detto, vo Vatikáne znie veľmi škaredo, zvlášť v týchto časoch, ak arcibiskup vysvätil (alebo chcel vysvätiť) kandidáta, ktorého v inej diecéze odmietli vysvätiť kvôli jeho nevhodnej sexuálnej orientácii. Som na 100% presvedčený, že ak to takto bolo formulované (napr. pred Svätým Otcom), muselo nasledovať: Tolleranza zero! A ak arcibiskup ani nemal možnosť to vysvetliť, aspoň tak, ako vo svojom Vyznaní (str. 111-116), potom nemal absolútne žiadnu šancu. Chápem, že arc. Bezák sa snaží stretnúť s pápežom, aby mu o všetkom porozprával.

Ale uskutočniť toto stretnutie je obrovský problém, ktorý nie celkom chápem, nakoľko len príležitostne sledujem dianie v Cirkvi vo svete, čítavam životopisy pápežov, študujem ich dokumenty, zaujímam sa o teológiu a trochu aj cirkevné právo, občas sledujem vyhlásenia Vatikánskych úradov a podobne. Venujem sa tomuto koníčku pár desaťročí iba ako laik, manžel a otec piatich detí, pretože ma baví. Nie som teda profesionál a tak zostáva pre mňa záhadou, čím je teologicky alebo právne alebo z pohľadu tradície podložená táto veta: „Nemôže sa stretnúť so Svätým Otcom, dokiaľ nebude robiť pokánie.“ A nenachádzam pre ňu vôbec žiadnu paralelu. S pápežom sa mohli stretnúť aj osobnosti takých ‘zvučných‘ mien ako Ernst Cardenal, Kurt Waldheim, Marcel Lefebvre, Marcial Maciel (poznámka 2)... Viac-menej ktokoľvek, počnúc Ali Agcom, bezdomovcami, cez rabínov a imámov až po predstaviteľov ateistických republík. Arcibiskup Katolíckej cirkvi Mons. Bezák však nie. Prečo? Keďže odpoveďou je obvyklé mlčanie, vysvetľujem si to nasledovne.

"Je podľa mňa zrejmé nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že ak niektoré osoby zo Štátneho sekretariátu šafárili s financiami, museli cítiť snahy arc. Bezáka o usporiadanie a sprehľadnenie finančných tokov smerujúcich do Vatikánu aj cez Slovensko ako hrozbu voči sebe."

Zdieľať

Nedávno bola zverejnená informácia, že bývalý štátny sekretár, kardinál Bertone, je podozrivý zo sprenevery finančných prostriedkov Vatikánskeho štátu vo výške 15 miliónov eur. Pápež František na spomenutej tlačovej konferencii potvrdil, že celá vec je v štádiu vyšetrovania.

Je podľa mňa zrejmé nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že ak niektoré osoby zo Štátneho sekretariátu takýmto spôsobom šafárili s financiami, tak oprávnene museli cítiť snahy arc. Bezáka o usporiadanie a sprehľadnenie finančných tokov (smerujúcich do Vatikánu aj cez Slovensko) ako hrozbu voči sebe. Je teda celkom dôvodné podozrenie, že snahy arcibiskupa vedúce k transparentnosti a náprave finančných relácií jednoducho ohrozovali niektorých členov Rímskej kúrie, nevynímajúc ani prelátov na vyšších stupňoch cirkevnej hierarchie. Ďalej, je dôvodné podozrenie, že arc. Bezák bol odstavený účelovo, aby bola zároveň odstránená táto hrozba, že by poukázal na niektoré pochybné finančné praktiky vo Vatikáne. Preto tak enormne nie je záujem, aby sa stretol s pápežom.

Myslím si, že z pohľadu niektorých členov pápežskej kúrie – cítiacich vyššie naznačenú hrozbu – sa v tomto prípade hľadalo menšie zlo. Síce, medzi finančným škandálom v Cirkvi (s náležitými dôsledkami pre nich ako priamo zainteresované osoby) na jednej strane a odstránením ‘nepohodlného’ (poznámka 3) arcibiskupa na strane druhej. Zvíťazilo tu zachovanie dobrého mena Cirkvi, avšak na úkor práv a osobnej dôstojnosti osoby, naviac nesúcej pečať sviatosti biskupského svätenia.

Som presvedčený, že takýto proporcionalizmus (menšie-väčšie zlo) tuná nemá právne ani teologické opodstatnenie. Je vari odhalenie finančnej ujmy, hoci aj spojené so škandálom, väčším zlom ako nedôstojné zaobchádzanie s ľudskou osobou, naviac majúcou pečať biskupskej konsekrácie (porov. KKC 2120)? Istotne nie. A nepriamo to potvrdzuje aj pre Cirkev tak bolestná skúsenosť posledných desaťročí, že nie je opodstatnené – ani teologicky, ani právne, ani ľudsky – hájiť dobré meno Cirkvi, hoci s chvályhodným cieľom vyhnúť sa škandálu, ale na úkor práv a dobra osoby, obeti sexuálne zneužitej klerikom.

Andrej Škubla
Autor má trvalý pobyt na území Trnavskej arcidiecézy. Ako právoplatný člen arcidiecézneho spoločenstva sa vo veciach, o ktorých pojednáva článok, písomne obracal na cirkevných predstaviteľov na rôznych úrovniach. Počas 2 rokov rozposlal asi 120 listov, v ktorých úctivo položené otázky zostali bez odpovedí. Týmto článkom využíva svoje právo na základe kánona 212 §3 CIC informovať o týchto skutočnostiach aj iných veriacich.

Poznámky:

(1): Slovo ‘odvolaný’ používam v úvodzovkách preto, lebo Svätá stolica pôvodne použila slovné spojenie ‘uvoľnený z pastoračného riadenia’. Stručne zhrniem, čo na adresu spolupracovníkov Svätého Otca – kuriálnych úradníkov – o používaní slov ‘odvolanie biskupa’ hovorí (v inom článku) cirkevný právnik Ed Peters, referendarius (konzultant) Najvyššieho tribunálu Apoštolskej Signatúry: “Biskup, ktorý odmietne rezignovať, môže byť uvoľnený jedine odňatím úradu (kán. 196), t.j. kánonickým trestom, ktorý môže byť uložený iba za cirkevný trestný čin.”

Peters ďalej poukázal na to, že cirkevné právo v podstate ani nepočíta s tým, že by biskup mohol byť odvolaný, respektíve vytvára to istú nekonzistenciu kódexu. Napríklad pri definícii vakantnej stolice (kán. 416) sa hovorí: “Biskupská stolica sa vakantnou stáva smrťou diecézneho biskupa, zrieknutím sa, ktoré prijal Rímsky veľkňaz, preložením a odňatím, ktoré bolo biskupovi oznámené.” Ďalej, definícia titulu emeritný (kán. 185): “Tomu, kto stratil úrad dosiahnutím veku alebo zrieknutím sa, ktoré bolo prijaté, sa môže udeliť titul emeritný.” V oboch týchto kánonoch chýba odvolanie, ktoré sa spomína v Kán. 184, § 1: “Cirkevný úrad sa stráca uplynutím vopred určeného času, dosiahnutím veku vymedzeného právom, zrieknutím sa, preložením, odvolaním, ako aj odňatím.”

(2): Stretnutie pápeža so zakladateľom Legionárov Krista, bolo neskôr uznané za chybu. Kard. Dziwisz povedal, že to stretnutie bolo len jedným príkladom z mnohých ohľadne skutočne ‘nedostatočnej komunikácie’ v Rímskej kúrii, ktorú sa sv. Ján Pavol II. snažil zreformovať, ale neúspešne. “Bol to dôsledok stále extrémne byrokratickej štruktúry, kde sa dôležitá informácia niekedy nezvykla [pápežovi] zdieľať,” hovorí doslova. (Porov. tiež faux-pas v prípade b. Wiliamsona v r. 2009; Nemožno očakávať, že by počas pontifikátu Benedikta XVI. nastal nejaký výrazný pozitívny posun v mentalite týchto vplyvných mužov Cirkvi. Skôr naopak, situácia intra Urbem v tomto zmysle ešte viac eskalovala, takže na Generálnych kongregáciách pred konkláve 2013 bola reforma rímskej kúrie absolútnou prioritou.) Bývalý pápežov sekretár pokračoval: “Kúria nebola pripravená prijať reformu smerom k efektívnej službe pápežovi a biskupom, aby bola autentickým nástrojom spoločenstva medzi Svätou stolicou a lokálnymi cirkvami.” Nebola ochotná až do takej miery, že podľa svedectva G. Weigela (Svedok nádeje III., s. 308) jeho pontifikát preláti v kúrii považovali iba za interregnum a v podstate ho mali za outsidera. “Niektorí v kúrii ho nazývali ‘poľský pápež’ a nemyslím si, že to malo pozitívny podtón,” dodal kardinál.

(3): Slovo ‘nepohodlného’ rozumej aj v celom kontexte situácie v Slovenskej cirkevnej provincii, ako pojednáva článok. Podľa môjho názoru tak došlo ku zvláštnej synergii záujmov niektorých osôb z úradov rímskej kúrie, v zmysle ako sa píše vyššie, a niektorých osôb z Cirkvi na Slovensku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo