Toto posledné slovo som dal do úvodzoviek, lebo som ho použil naším neudržateľne podivným, postmoderným spôsobom. Samozrejme, že každá rozprávka je doslovná. Každé slovo je tam zámerne a žiadna podrobnosť v jej príbehu nie je zbytočná, ak je rozprávka vyrozprávaná dobre. To isté platí o dobrom vtipe a tak ďalej. V skutočnosti tento výraz znamená „slovo za slovom“, a teda „krok za krokom“.

Dávno predtým, než bol vymyslený internet, náš zmysel pre realitu hrozným spôsobom poškodzovali noviny. Pravdu redukovali na odhmotnené „fakty“. (Aj toto slovo sa ustavične používa nesprávne.) Každý deň všemožne akoby oddeľujú dušu pravdy od jej tela. A dušu zahadzujú.

Dokonca ani ich „doslovnosť” nebola a nie je doslovná: toto tvrdím. Ako (opovrhovaný) hosťujúci prednášajúci na novinárskej škole som raz mal zážitok, ako som sa pokúšal vysvetliť, prečo rozprávanie príbehu na spôsob „obrátenej pyramídy“ (najprv dôležité „fakty“, potom sa trúsia menej a menej dôležité) prekrúti čokoľvek. Je opakom klasického précis, pri ktorom sa musí spolu so stručnosťou zachovať logický poriadok. Každá správa sa tak redukuje na senzáciu a „titulok“ (nie len obyčajný nadpis) zveličí predpripravené zveličenie ešte viac.

Mám na mysli žurnalizmus a všetky verejné prejavy, v ktorých sú možno prezentované „fakty“ samy osebe primerane presné, no klamstvom je to, ktoré fakty sa vyberú, ktoré sa vynechajú a ako sa zoradia. Zdieľať

Nepíšem o „falošných správach“. Mám na mysli žurnalizmus a všetky verejné prejavy, v ktorých sú možno prezentované „fakty“ samy osebe primerane presné, no klamstvom je to, ktoré fakty sa vyberú, ktoré sa vynechajú a ako sa zoradia. Navyše tvrdím, že táto nečestnosť je väčšinou nevedomá či „neúmyselná“ – zlý zvyk – dôsledok zlého života, ako hovorieval môj starý učiteľ latinčiny.

„Človek z ulice“ je, samozrejme, abstrakcia, aj keď novinári ho berú, akoby bol skutočný. Nie je amorfný ani konkrétny. Aby sme ktoréhokoľvek človeka spoznali, musíme ho oddeliť od davu a nájsť trpezlivosť študovať ho ako človeka. Kresťanstvo nás na to kedysi pripravovalo; „demokracia“ to zrušila.

Veľká väčšina mužov a žien by nám dnes len sotva dokázala povedať, čo je klamstvo. Pri väčšine otázok s emocionálnym významom nedokážu niečo brať tak, že to nie je pravda, skôr že sa im to z neurčitých dôvodov nepáči. „Klamstvá“ sú to, čo hovoria „klamári“. My sa rozhodneme, kto sú klamári, ešte skôr, než začnú rozprávať svoje klamstvá. Takmer všetka vina sa pripisuje na základe spoluúčasti.

A toto, ak ma milý čitateľ trpezlivo sledoval až dosiaľ, je hrozný dôsledok nie rokov, ani desaťročí, ale stáročí, počas ktorých žurnalizmus nahrádzal všetky ostatné formy rozprávania príbehov, takže, ako povedala Mary McCarthyová o Lillian Hellmanovej, „každé slovo, ktoré napíše, je klamstvo, vrátane predložiek a spojok.“

Hovorím o všetkých správach, ktoré nie sú písané cudne. Táto cudnosť by mala tkvieť v morálnych základoch logiky a občas by nejaké to prekvapenie mohol pripraviť aj samotný rozum. Bez prístupu k tejto cnosti sa však nedá ani len začať vidieť veci tak, ako sú.

Nebude stačiť, ak nás budú ovládať naše nenávisti. (Kľúčový „židovsko-kresťanský“ pojem.) Ak nepochopíme, že klamári (vrátane samotného diabla) občas hovoria pravdu a pravdovravní občas klamú – so zistiteľnými motívmi alebo bez nich – potom len hádžeme blato.

Básnici chápu „fakty“ lepšie. V jadre básnického opisu je zázračná pravda očistená na to podstatné. Pod kakofóniou sa odhalí hudba; krása, ktorú sa pre zmätok nedalo vidieť. Jadrom stvorenia – tajomnej skutočnosti, na ktorej máme účasť – je čosi eufonické. Buď to poznáme alebo nie.

Básnici chápu „fakty“ lepšie. V jadre básnického opisu je zázračná pravda očistená na to podstatné. Zdieľať

Dokonca by sa dalo povedať, že od rozpoznania tejto eufónie závisí náš život; od našej schopnosti zladiť sa s týmto akordom pod povrchným balastom zvukov, svetiel a pocitov. Ten sa vo všetkých novinárskych opisoch nevyhnutne stráca, lebo či už sú presné alebo nie, zaoberajú sa len pohybom v balaste.

Pravda nie je súborom „faktov“. Hlboko v Písme nachádzame popretie „štatistických platností.“ Nachádzame tam definíciu pravdy stelesnenú v samotnej osobe Ježiša Krista; a dozvedáme sa, že len on je bránou k spáse.

Pre svetských ľudí je táto „správa“ taká zvláštna, že sa v nej nikto z nich nedokáže vyznať. Analógie vyvolané „doslovným” (v povrchnom zmysle), sú všetky falošné.

Zaujať odstup a uvážiť takéto „nároky na pravdivosť“ podľa ich filozofickej hodnoty je nemožné, ak chýba potrebné vybavenie. „Čo je to Kristus?“ je dobrá otázka. „Kto je Kristus?” je ešte lepšia. A čo je základom nášho bytia?

Odpovede na tieto otázky nemôžu prísť z balastu. Skôr si vyžadujú, aby sme balast odstránili. Preto sa poézia dokáže priblížiť k pravde, a noviny nie.

Dichtung und Wahrheit bol Goetheho čarovný názov pre okúzľujúci výklad jeho vlastného vývoja do veku dvadsiatich šiestich rokov. Obvykle sa prekladá ako „Básnictvo a pravda“, no Dichtung môže v nemčine znamenať aj „fikcia,“ takže iróniu v tomto názve má verejnosť priamo na očiach. Irónia však siaha ešte ďalej: básnická fikcia sa môže priblížiť k pravde zo strán, ktoré sú inak zahatané. Táto kniha sa dá chápať ako meditácia o fiktívnosti faktov v živote a v umení.

Momentálne ma zvlášť mrzí, že sa mi cez všetky komunikačné prostriedky úplne samozrejme klame. Hovoria sa mi veci, ktoré nemôžu byť pravdivé, lebo neobsahujú ducha pravdy. Miesto toho sa na mňa znáša spŕška bezvýznamných „faktov“ – v duchu, ktorý je ľahostajný voči tomu, čo je skutočné a nemenné.

Pravda sa mi nehovorí dokonca ani o Katolíckej cirkvi – o tom, čím je, a čím nie je – zo strany jej vlastných súčasných autorít v Ríme. To je pre katolíkov ťažké.

David Warren
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom aj Ďalekom Východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: On Being Lied to.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.