Zápisky cestujúceho

Zápisky cestujúceho

Ilustračná foto: autor

Už tri roky pravidelne cestujem vlakom do práce, čas na malé zhrnutie.

Vyznanie: Príjemnejšie cestovanie nepoznám. Autobus, auto, lietadlo, bicykel... všetko má svoje výhody, pešia chôdza asi najväčšie, ale vlak je najpohodlnejší. Kvôli času na čítanie, rozhovoru, telefonátu. Nemenil by som.

Vlak je panoptikum, cestujú ním isté skupiny ľudí, každá ma svojské prejavy. Keďže väčšina z nás cestuje viac či menej pravidelne, časom sa minimálne z videnia poznáme, trávime spolu hodiny času ročne. Tu je malá kultúrna sonda zameraná na niektoré menšiny.

Začnem malou poklonou.

Sprievodkyne

Ženy kontrolujúce cestovné lístky sú nepomerne svedomitejšie ako muži. Nájdu sa výnimky, ale v zásade platí, že ženy v uniforme nepoľavia ani pár staníc za/pred Bratislavou, pri plnšom či, naopak, výrazne prázdnom vagóne či v čase siesty. Keď hovorím o výnimkách, nemyslím tým na menej pracovité ženy, skôr na niektorých poctivejších sprievodcov. Sú aj takí, mladší skôr ako starší.

Veľa robí humor a nadhľad, ten je distribuovaný rovnomerne, vtipná sprievodkyňa aj sprievodca vám môže urobiť deň.

Kultúra cestovania sa prudko zlepšila s lepšími klimatizovanými vlakmi, ľuďom (aj starším) už staršie vlaky prekážajú. Vyradiť tie staré herky by mala byť politická úloha, ak budeme vedieť, komu za to vďačíme, budeme vďační. Vlaky sú populárne a lacné. Navyše, študenti a dôchodcovia cestujú zdarma – človeka poteší (bez irónie), ako si starší človek ochotne vycestuje do Bratislavy, aby si kúpil nejakú drobnosť v bazári. Dôsledkom ale je, že chýbajú vagóny. Pred Bratislavou sa už vo vyťažených vlakoch stojí ako v metre. Ďalšie politické zadanie.

Klebetenie a čítanie

Každý cestujúci niečo robí. Najviac ľudí (najmä ženy) sa rozpráva, bežné klebety. Početne druhá skupina sú ľudia, čo  čítajú. Najmä na mobiloch, hodne sa četuje, listuje facebook (do 30 rokov), ale čítajú sa aj texty. Mladší používajú najmä mobily, stredná generácia knihy. Noviny a časopisy takmer nevidieť. Sú také zriedkavé, že to vždy prekvapí. Ak už natrafím, zväčša vidím v rukách niekomu Týždeň (čo ma poteší, z drobnej nostalgie), občas ešte vidieť nejaký bulvár a ženský titul. Denníky akoby neexistovali, ak už, zväčša ide o ľudí cestujúcich popoludní domov, ktorí si nejaké noviny zoberú z práce. Mesačník som tuším nevidel u nikoho.

Zastavím sa pri knihách. Čítajú sa najmä staršie veci, vidieť ženské romány, občas detektívky a tiež to, čomu sme kedysi hovorili krásna literatúra. Zjavne ide skôr o vzdelanejších ľudí, mám spolucestujúceho, ktorý s vášňou číta Charlesa Dickensa, videl som Hemingwaya, inému som dokonca videl poľský preklad Danteho Pekla.

Slúchadlá vidieť menej ako na Západe, ale porovnateľne veľká skupina ako číta aj počúva. Osobitnú skupinu tvoria ľudia, ktorí sú potichu, nečítajú, nerozprávajú sa a zväčša pozerajú do okna. Niekedy ide zjavne o melancholické tipy, inokedy im vidieť na tvári starosť. Človek cíti, že aj oni tento čas využívajú, aj keď bez interakcie a v tichosti.

Otcovia a deti

Prekvapivý, aj keď okrajový fenomén. Na mojej trase vodia malé deti (škôlkarský vek) do Bratislavy otcovia. Matky sú veľkou výnimkou. Otcovia dosť debatujú, občas deťom čítajú (jeden otec systematicky rozprávky v angličtine), hrajú sa (karty, hádanky). Ako z učebnice emancipovaného veku. Má to svoje čaro.

Ako si krátia čas ženy

Ženy sa rozprávajú viac ako muži, vidieť aj štrikovanie a popoludní najmä telefonovanie. Spravidla ide o dlhé telefonáty bez zásadných posolstiev. Maďarčinu počujem prekvapivo málo (cestujem druhou najjužnejšou trasou), ak už, rozprávajú sa v nej skôr ženy.

Kedysi sa zdalo, že vo vlakoch budú pribúdať bicyklisti, ale boom pohasol a dnes ide vlakom jeden až dvaja, používajú skladací bicykel, nikoho neobťažujú. O máličko viac vidieť kolobežky.

Na záver niečo osobné. Vo vlaku som sa spoznal s kolegom z denníka N Romanom Patajom, je to poctivý čitateľ (Snyder, číta novinky aj inteligentné bestsellery), vždy ma to stretnutie poteší, vymeníme si pár poznámok o rozčítanej knihe, mini-komentár k politike. Nuž, vlak kultivuje. Dávno sa nefajčí, už sa takmer ani nepije, nikto tu nekričí, hluk a prievan nahradila klimatizácia, ľudia sú upravení, jeden známy robotník mi hovoril, ako sa po práci kvôli vlaku osprchuje, cestujúci spolu vedia súhlasiť aj nesúhlasiť.

Škoda len toho zážitku z Bratislavy. Na tú stanicu sa nedá zvyknúť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo