KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Duchovný vabank

Bez viery je nemožné páčiť sa Bohu“ – tak sa píše v tzv. Hymne na vieru (Hebr 11, 6). Prečo sa bez viery nemožno páčiť Bohu? Lebo ona je počiatkom života s Bohom. Duchovní autori kladú čnosť viery na prvé miesto, keď vymenúvajú postupnosť čností; ona je akýmsi koreňom, z ktorého vyrastajú a živia sa potom všetky ostatné. 

Staroslovenská cyrilo-metodská pieseň to vyjadruje týmito slovami: „z viery ruža čností vykvitá, vierou do srdca Boh zavíta“. V krstnom rozhovore (v jednej z ponúkaných formúl) ten, kto má byť pokrstený na otázku „Čo ti dá viera?“ odpovedá: „Večný život“.

Vierou sa nám teda otvára rajská brána, vierou sa otvárame pre dimenziu večného života; viera nás disponuje k čnostnému životu, k životu podľa Boha a jeho neraz nepochopiteľných zámerov. Vierou dovoľujeme Bohu, aby sa jeho „Slovo“ v nás mohlo stať „telom“, aby jeho myšlienky a cesty sa stali i našimi. A tie – ako to vieme od proroka Izaiáša – sú veľmi odlišné od našich (porov. Iz 55, 8-9). No práve ich prijatím (a to je možné iba skrze vieru) v nás môže nastať skutočná, jediná pravá revolúcia ducha. Revolúcia, ktorá vedie k pravdivému životu, ktorá nikdy neskončí sklamaním a vytriezvením z naivného utopizmu, ako to býva v prípade všetkých iných revolúcií. Aj keď, a to musíme jedným dychom dodať, jej vonkajšia podoba sa môže človeku bez viery javiť ako „strata“, „ochudobnenie“, „prehra“, ba až totálne „fiasko“. Nuž ale to je súčasť božskej čnosti viery; lebo ona siaha až za hranice viditeľného a pochopiteľného; „viera je (totiž) základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1).

Pohoršenie plynúce z viery

Už prvému človeku, Adamovi, sa zdalo, že slepo veriť Bohu je preňho nevýhodné, že ho to olúpi o božské schopnosti a možnosti, ktoré v sebe tušil. Dovolil, aby sa do jeho srdca zavŕtala myšlienka spochybňujúca dobré úmysly Boha. Brána raja sa mu následkom jeho neviery zatvorila a vydal sa cestou smrti (porov. Gn 3).

Na začiatku novodobých dejín spásy došlo k „rehabilitácii viery“ skrze Abraháma, muža skutočnej, živej viery. Ten svojim životným postojom ukázal, aké požehnanie veriacemu prináša viera, ktorá je ochotná vrhnúť sa do náruče Božej, ktorá verí každému slovu vychádzajúcemu z Božích úst, nech by sa ono javilo akokoľvek náročné, či nezmyselné.

"Obetovanie Izáka svojim otcom Abrahámom však bolo iba predobrazom iného obetovania, ktoré bolo dovedené do skutočnej krvavej obety Božieho Syna."

Zdieľať

Z Abrahámovho životného príbehu vieme ako hneď od prvej chvíle, potom čo Boh vstúpil do jeho života, bola jeho viera rozličným spôsobom preskúšaná. Abrahám mal opustiť svoj otcovský dom, príbuzenstvo a rodný kraj a ísť na miesto, o ktorom nič nevedel (porov. Gn 12, 1-4). Inšpirovaný novozákonný spisovateľ k tomuto Abrahámovmu osvedčeniu sa vo viere poznamenáva, že „išiel (s vierou) a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11, 8). Vieme tiež, že Boh sľúbil Abrahámovi za jeho vieru veľké potomstvo; avšak bolo to vtedy, keď on už nebol najmladší a navyše jeho manželka Sára bola neplodná! (porov. Gn 17, 15-19) No a nakoniec, keď sa mu po dlhom čakaní konečne jeho prisľúbený syn Izák narodil, Boh podrobuje jeho vieru novej skúške, oveľa väčšej než bola ktorákoľvek predtým: žiada od neho, aby mu obetoval svojho jediného syna „ako zápalnú obetu“. Abrahám mal Bohu obetovať syna, v ktorom bola celá jeho nádej, pre ktorú dovtedy žil, pre ktorú všetko opustil (porov. Gn 22).

Zastavme sa na chvíľu pri tejto udalosti. Aké myšlienky sa asi preháňali Abrahámovou hlavou? Aký víchor, či uragán k ním pridal pokušiteľ, ktorý isto túto Abrahámovu „skúšku“ chcel využiť? Písmo o tomto nič nehovorí. Ono nám ukazuje Abraháma, ako kráča s Izákom až na vrch, s úmyslom obetovať ho, ako to žiadal od neho Boh. Do jeho zápasiacej mysle, držiacej obetný nôž nad hlavou svojho „jednorodeného“ syna, nám pomáha nahliadnuť inšpirovaný spisovateľ, ktorý hovorí: „usudzoval totiž, že Boh má moc (Izáka) aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Hebr 11, 19). Až v tom vypätom okamihu skúška Abrahámovej viery skončila a z neba zaznel hlas: „Na seba samého prisahám – taký je výrok Pána – : Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov. A pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“ (Gn 22, 16-18).

Obetovanie Izáka svojim otcom Abrahámom však bolo iba predobrazom iného obetovania, ktoré bolo dovedené do skutočnej krvavej obety Božieho Syna: na vrchu Kalvárie nebeský Otec, skrze krv svojho jediného Syna, prijíma späť „stratené“ ľudské pokolenie. Z čisto ľudského hľadiska aj táto obeta vzbudzuje pohoršenie. Stačí si spomenúť na Ivana Karamazova, v ktorom sú sprítomnené názory neveriaceho človeka na ňu. Ivan odmieta „vstupenku“ do neba, za ktorú musela byť zaplatená taká vysoká cena – cena nevinného človeka (porov. Bratia Karamazovovci, kniha V., kap. 4. Vzbura). A z čisto ľudského pohľadu sa navyše Ježišov život skončil „fiaskom“ potupnej smrti na kríži. Ako možno považovať takýto koniec za víťazstvo?! Aká nádej z neho plynie pre jeho nasledovníkov?! Áno, jedine viera v slovo Toho, ktorý takto beznádejne skončil, im môže vdýchnuť vietor do spadnutých plachiet. To ale znamená veriť proti experimentálne neoveriteľnej nádeji!

Viera žiada odvahu a slepú dôveru

Z povedaného vidíme, že viera siaha až za hranice rozumného a pochopiteľného. Vyžaduje si skutočné hrdinstvo a odvahu a slepú dôveru v Božie slovo a Božiu dobrotu. Viera to ozaj nie je iba „slušné správanie“. Viera je na prvom mieste o totálnom vsadení svojho života na Boha – je to duchovný vabank. V tom spočíva rozdiel medzi veriacim a neveriacim. Tu je dôvod, prečo sa „bez viery nemožno páčiť Bohu“, tu je dôvod, pre ktorý bude niekto „spasený“ a niekto „odsúdený“ (porov. Mk 16, 16).

"Viera to ozaj nie je iba „slušné správanie“. Viera je na prvom mieste o totálnom vsadení svojho života na Boha – je to duchovný vabank."

Zdieľať

Veriaci človek je volaný odhodlať sa na „skok do tmy“, ako o tom hovoril Abrahámov príbeh a ako o tom hovorí i príbeh na záver:

Istý neveriaci človek je v Tatrách a práve zlieza nebezpečný štít, keď sa pošmykne a letí do priepasti. Našťastie sa zachytí; a tu ho – neveriaceho – napadne prosba, ktorú po kratulinkom váhaní vysloví: „Bože, zachráň ma! Ak ma zachrániš, stanem sa veriacim!“ – Po chvíľke ticha sa ozvalo: „To hovorí každý, keď mu prihára.“ – Neveriaci sa však chytil tohto hlasu ako topiaci stebla slamky a už smelšie hovoril: „Nie, ja neklamem; ak ma zachrániš nielenže uverím, ale stanem sa misionárom a budem rozširovať vieru v teba po celom svete!“ – „Dobre teda, zachránim ťa. Pusti sa!“ – Neveriaci zostal ako omráčený a namietal: „To ma máš za blázna; veď sa zabijem?!“ – Boh mu kontroval: „A ty pochybuješ o mojich úmysloch; myslíš si, že si robím z teba blázna?“

Veriaci človek je schopný „pustiť sa“ s vierou do Božích rúk; do tých láskavých rúk, ktoré ho uhnietli z hliny tejto zeme, aby ho z nej povzniesli k výškam neba. Veriaci vie, že počiatky ľudskej veľkosti a premeny v nové stvorenie podľa Krista sú neoddeliteľne spojené s praktizovaním božskej čnosti viery. 

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo