KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Štvrtá fáza kozmického vývoja. A stále to nie je všetko

„Otče náš, ktorý si na nebesiach... príď kráľovstvo tvoje“ (Mt 6, 9-10). To je jedna z prosieb modlitby, ktorú nás naučil Ježiš Kristus. Kresťania si takto denne majú pripomínať, že existuje ešte iné „kráľovstvo“, než len to pozemské, v ktorom teraz prežívajú svoju existenciu.

Kresťanské náboženstvo od svojho začiatku upriamovalo pozornosť veriacich na „nové nebo a novú zem“ (2 Pt 3, 13). Od udalosti Ježišovho ukrižovania a následného zmŕtvychvstania začalo hovoriť o „novom stvorení“ (2 Kor 5, 17), ktorým sa začala nová epocha ľudstva. Upriamovalo pozornosť na, „nového Adama“, ktorý vystúpil na nebesia spolu s oslávenou ľudskou prirodzenosťou, aby tam pripravil „miesto“ (Jn 14, 2) pre tých, čo sa narodili z Boha (Jn 1, 13). Kresťanské náboženstvo od začiatku učilo ľudí, aby bdeli a očakávali Kristov opätovný príchod, aby čakali na jeho „deň“ (2 Pt 3, 1-13), keď z neba od Boha spolu s ním zostúpi na novú zem „sväté mesto, nový Jeruzalem“, s príchodom ktorého sa zavŕšia dejiny „prvého“ stvorenia (Zjv 21, 1-2, 4).

Čo všetko tieto slová a obrazy znamenajú? Chcú vyjadriť jednu podstatnú skutočnosť: v dejinách ľudstva začala nová forma existencie prekračujúca hranice nášho časopriestoru. Zatiaľ je, obrazne povedané, v stave „zygoty“, teda embryonálneho počiatku každej ľudskej existencie. Keď sa zjaví „Kristovo kráľovstvo“, čo sa udeje v posledný deň tohto sveta, vtedy sa realita novej kvality života všetkým ukáže v plnej kráse.

Evolúcia a Kristovo kráľovstvo

Sme súčasníkmi veľkých vedeckých objavov, medzi ktoré nepochybne patrí Darwinova evolučná teória. Ona do vývojového procesu vesmíru a života zahŕňa i človeka. Už pápež Pius XII. v roku 1950 v encyklike Humani generis napísal, že čo sa týka ľudského tela, možno pripustiť, že ono malo svojho živočíšneho predchodcu. Čo však nemožno do tohto vývojového procesu zahrnúť, je ľudská duša; tá bola stvorená bezprostredným Božím zásahom.

„V dejinách ľudstva začala nová forma existencie prekračujúca hranice nášho časopriestoru.“

Zdieľať

Ak je evolučná teória pravdivá (vo svojej základnej myšlienke), je rozumné domnievať sa, že sa zastaví pri „homo sapiens“, a nepredpokladať jeho ďalšie vývojové štádium?

Ruský filozof a náboženský mysliteľ V. S. Solovjov hovorí o štyroch vývojových štádiách, ktorými prechádzal vesmír a človek: (1) od prvotného atómu po prvú živú bunku; (2) od prvej formy života k homo sapiens; (3) od prvého človeka po Krista, Bohočloveka; a napokon (4) od historického Krista po univerzálneho Krista, ktorý sa zjaví na konci sveta. My teraz žijeme vo štvrtom štádiu kozmického vývoja, ktoré je však „už“ zároveň vstupom do tej fázy evolúcie, ktorá sa ľudskému zraku definitívne zjaví s príchodom Kristovho kráľovstva. Vtedy sa stane zjavným skutočnosť, ktorú, inšpirovaný Duchom Svätým, vyslovil sv. Pavol: „Boh bude všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28).

Človek rozhoduje o svojom vývoji

Je potrebné pripomenúť, že tak, ako nemožno chápať ani vývoj doterajšieho vesmíru „mechanisticky“, t.j. bez Boha a jeho stvoriteľských zásahov do evolučného procesu (ako to bolo napr. v prípade ľudskej duše), tak podobne nemožno mechanisticky chápať ani vstup homo sapiens do novej fázy existencie, do Kristovho kráľovstva. Aj tu sa vyžaduje zásah tvorivého a oživujúceho Ducha. To je jeden nevyhnutný predpoklad. Druhým predpokladom vstupu do Kristovho kráľovstva je ľudská spolupráca. Zo strany človeka sa žiada jednak prijatie „milosti Božej“, t. j. nadprirodzeného života Božieho; plus je k tomu nevyhnutné zachovávať „nové prikázanie“ lásky, ktoré sa stane rozhodujúcim kritériom pre vstup do Kristovho kráľovstva (porov. Mt 25, 31-46).

Všetci ľudia budú vzkriesení k pokračujúcej existencii, ale nie všetci vstúpia do života s Kristom a do jeho Kráľovstva. Môžeme – s odkazom na evolučnú teóriu – povedať: podobne ako nie z každého živočíšneho kmeňa, ako z predpokladaného predchodcu človeka, sa vyvinul homo sapiens, tak podobne ani z každého ľudského predchodcu sa nevyvinie „Božie dieťa“ (porov. Rim 8, 12-25), ako Písmo nazýva tých, ktorí budú schopní spievať „novú pieseň“ na slávu víťazného Baránka Krista v sláve jeho Kráľovstva (Zjv 14, 1-5).

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Ilustračné foto: flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo