Na Západe sa pri téme islamu odohráva kultúrna vojna. Prinajmenšom od útoku z 11. septembra 2001 k nej opakovane dochádza v televíznom spravodajstve, rozhlasových diskusiách, na internete a v novinách.

V tejto kultúrnej vojne vystupujú jastraby a holubice. Jastraby tvrdia, že násilie a neznášanlivosť sú v islame široko rozšírené, že islam tieto patológie ukotvuje priamo vo svojich textoch a doktrínach, že je nezlučiteľný s liberálnou demokraciou a že Západ sa musí pripraviť na dlhotrvajúci zápas proti islamskej hrozbe. Holubice tvrdia, že islam je pluralitný a rôznorodý. Ako všetky náboženstvá aj on má medzi sebou extrémistov, no nie je ich veľa. Ak sa v niektorých oblastiach islamu rozšírilo násilie a neznášanlivosť, spôsobujú ho miestne a historicky podmienené okolnosti.

Pozrime sa na to podrobnejšie. V tejto eseji sa bližšie zameriam na tvrdenia odkazujúce na násilie v islame a na jeho mierumilovnosť, na útlak a toleranciu. Kritériom, ktoré použijem na vysvetlenie zloženia moslimskej spoločnosti, je zásada náboženskej slobody.

Prečo náboženská sloboda?

Mierny až vysoký stupeň náboženského prenasledovania je možné nájsť v 62 percentách krajín s moslimskou väčšinou, v porovnaní s iba 28 percentami s kresťanskou väčšinou a 60 percentami všetkých ostatných krajín. Zdieľať

Mnohí odborníci navrhujú ako najvhodnejšie kritérium na hodnotenie islamu používať demokraciu. Demokratické voľby a vláda ľudu sú však často spojené s neznášanlivosťou voči náboženským menšinám a disidentom a dochádza v nich k tyranii väčšiny. Náboženská sloboda pridáva k vláde ľudu rešpekt k ľudským právam. Je to trvalý a univerzálne platný princíp, ktorý je vyjadrením ľudskej dôstojnosti. V tomto článku sa pozriem na stav náboženskej slobody v moslimskom svete – predovšetkým v krajinách, ktoré sú väčšinovo moslimské. Samozrejme, moslimovia sú roztrúsení po celom svete, no tieto štáty odhaľujú, ako moslimovia zaobchádzajú s disidentmi a náboženskými menšinami, ak majú k dispozícii politickú moc.

Na pochopenie stavu náboženskej slobody existuje vynikajúci zdroj porovnávacej perspektívy vo výskume agentúry Pew Research Center. Jej tím skúmal 198 štátov a území po celom svete a výsledky premietol do Indexu vládnych reštrikcií (GRI) a Indexu nepriateľstva v spoločnosti (SHI) merajúcich násilie, ku ktorému dochádza k neštátnym aktérom. Prvá zo štyroch štúdií vyšla v roku 2009. V tomto článku sa zameriam na údaje z tohto roku, čo mi umožní zachytiť stav náboženskej slobody v islamskom svete pred arabskými povstaniami v roku 2011. Následne ponúknem niekoľko myšlienok týkajúcich sa toho, ako tieto udalosti zmenili tento stav a ako sa z toho môžeme poučiť.

Širší obraz

Nízku mieru náboženských reštrikcií má 11 väčšinovo moslimských štátov, vysokú 35, z nich 14 štátov má sekulárne režimy, 21 náboženské. Zdieľať

Zo satelitného pohľadu je zrejmé, že vo svete islamu je nedostatok náboženskej slobody, čo je fakt v kultúrnej vojne nahrávajúci jastrabom. Brian Grim a Roger Finke z Pew Research Center používajú vo svojej knihe z roku 2011 The Price of Freedom Denied ďalší zoznam, v ktorom poukazujú na to, že stupeň náboženského prenasledovania od mierneho po vysoký je možné nájsť v 62 percentách krajín s moslimskou väčšinou, v porovnaní s iba 28 percentami štátov s kresťanskou väčšinou a 60 percentami všetkých ostatných krajín. Okrem toho má v oblasti praktizovania náboženstva 78 percent krajín s moslimskou väčšinou vysoký stupeň vládnych reštrikcií v porovnaní so 43 percentami všetkých ďalších krajín a 10 percentami kresťanských krajín.

Detailnejší pohľad však odhaľuje komplikovanejší stav a čiastočne potvrdzuje tvrdenia holubíc. Nízku mieru reštrikcií v oblasti náboženskej slobody má 11 väčšinovo moslimských štátov, čo znamená, že náboženská sloboda nie je v moslimskom svete ojedinelá. V 35 ďalších štátoch, ktoré nie sú označené ako slobodné (majú mierny, vysoký a veľmi vysoký stupeň reštrikcií), existujú rozličné príčiny obmedzení náboženskej slobody. Je pravda, že 21 takýchto štátov je nábožensky represívnych (patria tu islamistické krajiny ako Saudská Arábia alebo Irán), no ďalších 14 štátov má vládu so sekulárnou západnou ideológiou, a preto nie sú dôkazom nezlučiteľnosti islamu s náboženskou slobodou.

Hlavné oblasti s moslimským obyvateľstvom vo svete: svetlozelená: sunitská vetva, tmavozelená: šíitska vetva. Foto: lib.utexas.edu

Nábožensky slobodné krajiny

Nábožensky slobodné štáty praktizujú to, čo politológ Alfred Stepan nazval dvojčlennou toleranciou. Náboženské osoby a spoločenstvá sa môžu riadiť samy a môžu vyjadrovať a praktizovať svoju vieru bez silných obmedzení. Náboženské subjekty však nemajú žiadne trvalé výsady, ktoré by im umožňovali určovať štátnu politiku alebo získavať svetské právomoci.

Nábožensky slobodné moslimské krajiny nie sú slobodné napriek islamu či bez ohľadu naň, ale vďaka nemu. Zdieľať

Osem z jedenástich nábožensky slobodných štátov s moslimskou väčšinou je v západnej Afrike: Niger, Guinea, Guinejsko-bissauská republika, Mali, Gambia, Burkina Faso, Senegal a Sierra Leone. Ďalšie tri sú Libanon, Albánsko a Kosovo. Hoci je stupeň náboženskej slobody v tejto skupine navzájom odlišný – napr. vláda v Gambii presadzuje niektoré nariadenia Najvyššej islamskej rady, mimovládnej organizácie náboženských vodcov – žiaden z týchto rozdielov nebráni týmto štátom, aby patrili medzi nábožensky najslobodnejšie krajiny sveta.

Navyše, nie sú slobodné napriek islamu či bez ohľadu naň, ale vďaka nemu. Vo väčšine z týchto krajín sú moslimovia vo veľkej väčšine a kresťania sú významnou menšinou. Islam má v týchto štátoch tradíciu medzináboženskej tolerancie, ktorá siaha niekoľko storočí späť do predkoloniálnych čias. Koloniálne vlády umožňovali širokú slobodu praktizovania viery a spolupracovali s náboženskými vodcami. Medzináboženské spolunažívanie je dnes bežné, vyznačuje sa vzájomnou účasťou na náboženských oslavách, medzináboženskými priateľstvami a – v niektorých krajinách – medzináboženskými manželstvami.

Typické pre takéto krajiny sú medzináboženské rady, ktoré riešia napätia a konflikty. Náboženskí lídri spolupracujú s vládou, ale len vo všeobecne konzultačnej rovine. Vo väčšine z týchto štátov sa za posledných päť rokov rozrástli islamistické skupiny (medzi nimi aj salafisti), no všetky si svoj vysoký stupeň náboženskej slobody udržali.

Sekulárne represívne krajiny

Zatiaľ čo nábožensky slobodné štáty dokazujú, že islam môže byť slobodný, druhý model (sekulárna represia) poukazuje na to, že islam nie je nevyhnutnou príčinou represií v moslimskom svete. Politická teológia sekulárnej represie je približne takáto:

Sme moderným národom smerujúcim k veľkosti. Vyvinieme moderné hospodárstvo a každý dostane vzdelanie. Pokročíme vo vede, technológiách a vojenskej sile. Európske štáty nám ukázali cestu do budúcnosti, no už viac nebudú našimi pánmi ani kolonizátormi.

Takýto vývoj si vyžaduje udržiavanie náboženstva pod kontrolou. Naši občania môžu praktizovať vieru, ak to dáva zmysel ich životu a robí ich cnostnejšími, no náboženstvo nebude určovať náš verejný život. Náboženstvo je iracionálne, poverčivé a produkuje hierarchiu, ktorá bráni rovnosti. Ľudské šťastie nasmerúva mimo tohto sveta a lojalitu občanov preč od štátu. Náboženstvo by sa zrejme mohlo stať vhodnejším pre verejnosť, no musí sa zreformovať a modernizovať a k tomu je potrebný dohľad a riadenie.

Väčšina vládcov sekulárne represívneho modelu býva veľmi autoritatívna. Musí to tak byť, pretože ich obyvateľstvo je omnoho nábožnejšie, ako sú oni sami. Zdieľať

Štandardným nositeľom tohto modelu je Turecká republika založená v roku 1924 Kemalom Atatürkom. Po skončení druhej svetovej vojny prijalo tento model niekoľko arabských štátov. Najviditeľnejším príkladom je Egypt, no patria tu aj Líbya, Maroko, Jordánsko, Sýria a Alžírsko. Tento model stelesňoval aj Irán pod vládou Šáha Pahlavího do roku 1979, ako aj Irak pod vládou Saddáma Husajna do roku 2003. Sekulárne represívnym štátom bola aj Indonézia pod vládou diktátora Suharta v rokoch 1967 – 1998. Podobne tu patria aj stredoázijské sovietske republiky Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan, Kirgizsko a Azerbajdžan.

Väčšina vládcov sekulárne represívneho modelu býva veľmi autoritatívna: Šáh Réza Pahlaví v Iráne, Saddám Husajn v Iraku, egyptský Násir, indonézsky Suharto, sýrski Asadovci. Politiku náboženských reštrikcií často vynucujú brutálnou silou – musí to tak byť, pretože ich obyvateľstvo je omnoho nábožnejšie, ako sú oni sami. Za svoj cieľ si nedávajú zničenie náboženstva takým krutým a bezohľadným spôsobom, ako to robili komunistické režimy, ale myšlienka vymiznutia náboženstva im nie je cudzia. Vo svojich verejných vystúpeniach môžu prejavovať aj oddanosť: verejne pijú limonádu, za zavretými dverami whiskey.

Snažia sa obmedzovať a kontrolovať náboženstvo, zvyčajne „zavádzajú“ umiernenú formu islamu a dôsledne kontrolujú správu mešít, seminárov, univerzít a škôl. Regulujú obsah učiva, verejné prejavovanie viery, architektúru budov a dokonca aj obliekanie občanov. Súčasne potláčajú tradičnejšie a radikálne formy islamu. Sekulárni lídri vykresľujú náboženské postavy z tohto prostredia ako nepriateľov štátu a používajú ich na zdôvodnenie svojej autoritatívnej vlády. „Je to buď Moslimské bratstvo, alebo ja,“ hovoril egyptský prezident Husní Mubarak svojim kritikom.

Ajatolláh Alí Chámeneí, najvyšší duchovný vodca Iránu. Foto: english.khamenei.ir

Nábožensky represívne krajiny

Tretí model režimu je nábožensky represívny. V islame túto podobu popierania náboženskej slobody zavádza politická teológia islamizmu. Hoci je „islamizmus“ populárnym slovom kultúrnej vojny, je definovaný ako pozitívna ideológia s politickým programom. Jej cieľom je podporovať veľmi tradičnú, prísnu formu islamu vo všetkých oblastiach života – v rodinnom živote, v hospodárstve, kultúre, praktizovaní náboženstva, vzdelávaní, obliekaní a v mnohých ďalších. Islamizmus má pôvod v prvej polovici 20. storočia v spisoch intelektuálov, podľa ktorých sa islam dostal do stavu džahilíja – temnoty, ktorá charakterizovala svet pred príchodom proroka Mohameda.

Nič nemohlo vystihnúť problém viac ako turecké zrušenie kalifátu v roku 1924: islam, kolonizovaný a zlomený Západom, dosiahol úplné dno. Medzi intelektuálov, ktorí to tvrdili, patrili Egypťan Hassan al-Banna, zakladateľ Moslimského bratstva; Abu Ala Al-Mawdudi, ktorý založil podobné hnutie s názvom Jamat-e-Islami; a Egypťan Sayyid Qutb, ktorý zaujal ešte násilnejšiu džihádistickú pozíciu a inšpiroval generáciu militantov vrátane al-Káidy.

Irán a Saudská Arábia patria k siedmim nábožensky najmenej slobodným krajinám sveta, v oboch sú režimy založené na dôrazne islamistickej politickej teológii a obe sa snažia šíriť islamizmus po celom svete. Zdieľať

Islamisti sú presvedčení, že riešením džahilíje je návrat do prvotného spoločenstva veriacich, ktorí vykladali tawhíd – náuku o jedinečnosti Boha, ako aj zvrchované právo Boha tak, že vyžadovali, aby islamské právo prenikalo celý život. Islamisti túžia dosiahnuť, aby sekulárne poriadky boli nahradené takými, v ktorých je šaría jediným a úplným zdrojom práva a v ktorom náboženstvo nie je oddelené od právnej a politickej oblasti. Hoci moderný suverénny štát podľa islamistov rozdeľuje ummu (moslimské spoločenstvo), obhajujú použitie štátu na šírenie islamskej revolúcie, až kým jedného dňa nevymizne. Ozvena snov Marxa a Lenina je zrejmá.

Islamistický politický program vo svojich dôsledkoch náboženskú slobodu priamo popiera. Aj keď islamisti nehovoria, že štát môže alebo by mal donucovať ľudí k viere, snaha o dôsledne islamské prostredie vedie k represii nemoslimov a neortodoxných moslimov.

Štandardnými nositeľmi náboženskej represie v islame sú Irán a Saudská Arábia, veľmoci medzi šíitmi a sunitmi. V rebríčku Pew obe patria k siedmim nábožensky najmenej slobodným krajinám sveta, v oboch sú režimy založené na dôrazne islamistickej politickej teológii a obe sa snažia šíriť islamizmus po celom svete. Ďalšími hlavnými islamistickými krajinami sú Sudán, Nigéria (medzi 12 severnejšími štátmi) a 11 ďalších menších islamistických krajín vrátane štátov Perzského zálivu.

Panoráma Rijádu, hlavného mesta Saudskej Arábie. Foto: flickr.com/Andrew A. Shenouda

Zatiaľ čo existencia nábožensky slobodných a sekulárne represívnych štátov má tendenciu podporovať pohľad holubíc, nábožensky represívne štáty sú najsilnejším argumentom v prospech jastrabov. Nemožno pochybovať, že uvažovanie islamistov je nepriateľské k náboženskej slobode a že islamistické štáty ju popierajú ďaleko najviac. Sú to tieto štáty, v ktorých nachádzame jednak brutálne násilie proti menšinám z iných náboženstiev a moslimským disidentom, ako aj atmosféru strachu, ktorú hrozba násilia vyvoláva. Toto násilie a strach motivuje islamistická politická teológia.

Je len málo dôkazov, že islamizmus je v spoločnosti rozdelený podľa ekonomických vrstiev. Jeho korelácia s chudobou je veľmi slabá. Zdieľať

Jastraby sú tiež oprávnene nedôverčiví k argumentom, ktoré bagatelizujú islamizmus – napr. že je dôsledkom chudoby a nedostatočného rozvoja. Niektoré islamistické štáty patria medzi najbohatšie na svete. Je len málo dôkazov, že islamizmus je v spoločnosti rozdelený podľa ekonomických vrstiev. Naopak, štúdie zaoberajúce sa tým, akí moslimovia podporujú a vykonávajú terorizmus, preukazujú, že jeho korelácia s chudobou je veľmi slabá.

No aj hodnotenie tohto súboru štátov po bližšom pohľade naráža na komplexnosť. Bok po boku charakteristík, ktoré správne popísali jastraby, sú tie, ktoré zdôrazňujú holubice. Jednou je história. V protiklade k názoru jastrabov o výlučnosti islamskej doktríny je fakt, že islamizmus vznikol v modernom svete, kritizoval moderný svet a prijal prvky moderného sveta – napr. jeho zásadnú politickú formu (suverénny štát) – s cieľom napredovať v programe prekonania moderného sveta.

V protiklade k tvrdeniu jastrabov, že násilie a neznášanlivosť sú vo svete islamu veľmi rozšírené, väčšina obyvateľov týchto štátov nie sú islamisti. Islamistické strany nikdy vo voľbách nedopadli dobre a islamizmus nadobúda moc omnoho častejšie pomocou autoritárskeho aparátu moderného štátu.

Možno najlepším spôsobom na zosúladenie zložitej kombinácie jastrabích a holubičích pozícií je povedať, že islamizmus je skutočným a priamym ohrozením pre náboženskú slobodu, ale že vôbec nepredstavuje celý islam.

Od arabských povstaní po súčasnosť

Arabské povstania sa začali koncom roka 2010 v Tunisku sebaobetovaním frustrovaného predajcu ovocia. Po piatich rokoch od protestov zo začiatku roka 2011 už takmer žiadne z týchto prevažne moslimských krajín viac nie sú nábožensky slobodné. Väčšinou sa roztrieštili aj sny o demokracii, ku ktorým sa hlásili odvážni ľudia, ktorí ako prví vyrazili do ulíc. Povstania spomedzi šiestich krajín, v ktorých k nim došlo, uspeli v štyroch: v Tunisku, Egypte, Líbyi a Jemene. Zlyhali v dvoch: v Sýrii a Bahrajne. Okrem Tuniska sa demokracia v žiadnej krajine nepresadila. Podporujú tieto výsledky záver, že islam je nezlučiteľný s náboženskou slobodou?

Bližší pohľad aj tu odhaľuje zložitosť problému. Je pravda, že tradičné moslimské sily – radikálne džihádistické militantné skupiny, salafisti a všeobecne islamisti – zabránili rozšíreniu slobody počas arabských povstaní. Veľa vecí však zostáva nevysvetlených. Sekulárne represívne diktatúry, ktoré vládli arabským krajinám po desaťročia, nesú veľkú časť viny za to, že sa nepresadila nábožensky slobodná demokracia. Desaťročia sekulárnej represie v Egypte, Líbyi a Sýrii potlačili moslimské strany naklonené k demokracii alebo náboženskej slobode a priviedli moslimov k násilným alebo obštrukčným reakciám. A keď režimy v Egypte a Líbyi padli, obrovskú úlohu vládnutia ponechali stranám s malými politickými skúsenosťami.

Pri rečníckom pulte Rašíd Ghannúší, líder tuniskej strany Ennahda (Hnutia obnovy), pri preberaní Ceny Chatham House v roku 2012 v Londýne. Foto: flickr.com/Chatham House

Veľkú zásluhu na tom, že sa v Tunisku ako jedinej krajine podarilo presadiť demokraciu, má islamská strana Ennahda (Hnutie obnovy), ktorá je skutočne oddaná liberálnej demokracii. Svoju oddanosť demokracii a náboženskej slobode rozvinula ešte pred povstaniami, bola ochotná vstúpiť do koalície so sekulárnymi stranami, pracovala na otvorení systému pre náboženskú spoluúčasť po brutálnej sekulárnej represii a bolo ochotná odstúpiť, keď v jeseni 2014 prehrala voľby.

Osud náboženskej slobody v arabskom svete teda nemožno vysvetliť len ako dôsledok islamu alebo islamizmu. Je skôr výsledkom súhry faktorov týkajúcich sa politických teológií náboženskej slobody, sekulárnej represie a náboženskej represie. Tam, kde boli predstavitelia náboženskej slobody dostatočne silní a mohli uspieť zoči-voči predstaviteľom ostatných dvoch prúdov, ako to bolo v Tunisku, sa náboženská sloboda presadila. Vo väčšine prípadov to však tak nebolo. Arabská jar sa tu potom zmenila na arabskú zimu.

Nemôžeme vylúčiť myšlienku, že náboženská sloboda môže pomôcť roztaviť ľad represií. Táto nádej bude témou môjho ďalšieho výskumu.

Pôvodný text Religious Freedom in the Muslim World: A Nuanced Appraisal pôvodne vyšiel v magazíne Public Discourse: Ethics, Law and the Common Good, uverejnené s jeho súhlasom. Preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo