„To, čo islam potrebuje, je reformácia.“ V západných médiách často počuť podobné tvrdenia. Alebo že islam potrebuje osvietenecký prístup.

Obe tieto nešťastné vkladania západnej histórie do islamu sú chybné. Protestanti preukázali, že vedia byť schopní takej represie ako aj katolíci a že 150 rokov počas reformácie náboženskú slobodu celkovo neprijímali. Podobne komplikovaný vzťah k náboženskej slobode malo aj osvietenstvo, bolo skeptické k náboženským autoritám a k zjaveniu. Vyvrcholilo vo Francúzskej revolúcii, ktorá rozšírila (niektoré) práva človeka, zatiaľ čo stínala hlavy nábožensky založeným mužom a ženám. Obe analógie chcú vložiť náboženskú slobodu do moslimského sveta podľa logiky, ktorá je mimo islamskej tradície. Preto ani nemôže osloviť súčasných moslimov.

Od Milánskeho ediktu po II. vatikánsky koncil

Zatiaľ čo sú reformácia a osvietenstvo falošnými krokmi, k dispozícii máme poučnejšiu analógiu. Je iróniou, že je možné ju nájsť v náboženskej inštitúcii, ktorú súčasne reformácia aj osvietenstvo považovali za najväčšieho nepriateľa slobody: v Katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev sa k náboženskej slobode vrátila pomerne neskoro – s vyhlásením Dignitatis Humanae a jeho Deklaráciou o náboženskej slobode. Tento príklad ukazuje, ako môže náboženská sloboda vyrásť z tradície, ktorá ju predtým považovala za podozrivú.

Prečítajte si:
Náboženská sloboda v moslimskom svete: Podrobnejší pohľad Zdieľať

Keď cisár Konštantín konvertoval na kresťanstvo, Milánskym ediktom (313 po Kristovi) legalizoval zároveň kresťanstvo a pohanstvo. To znamená, že presadil náboženskú slobodu so súčasným založením cirkvi. Sú to historické dôkazy, že náboženská represia nie je v kresťanstve vnútorne daná a že Dignitatis Humanae malo svojho predchodcu.

Podobné dôkazy sa nachádzajú v prvých troch storočiach histórie cirkvi. Dignitatis Humanae odkazuje na Lactania ako na skorého obrancu náboženskej slobody. Ako hovorí politický filozof Timothy Samuel Shah, teológ tretieho storočia Tertulián vyzýval predstaviteľov Rímskeho impéria, aby si uvedomili, že „je ľudským právom (humani iuris) ... že človek by mal uctievať, čo uzná za vhodné, že praktizovanie náboženstva jednej osoby neškodí ani nepomáha inej osobe“.

Tvrdenia o potrebe reformácie alebo osvietenstva chcú vložiť náboženskú slobodu do moslimského sveta podľa logiky, ktorá je mimo islamskej tradície. Zdieľať

Keď spomínam tieto príklady, nemám v úmysle popierať, že katolicizmus bol často nepriateľský k náboženskej slobode. Na konci štvrtého storočia cirkev schválila represiu proti pohanom. Používanie zákona a svetskej moci na posilnenie viery sa využívalo na ospravedlnenie inkvizície, vyhosťovania židov a moslimov, diskrimináciu a getoizáciu židov a v modernej Európe na náboženské vojny. Heréza a odpadlíctvo v prípade predtým pokrstených osôb sa v kresťanstve chápali nielen ako duchovné a morálne chyby, ale aj ako verejné zločiny, pretože ničili spoločenskú ekológiu, ktorá zachovávala vieru ostatných osôb. Katolícka cirkev pokračovala v obrane základných zásad kresťanstva až do predvečera Dignitatis Humanae, predovšetkým po Francúzskej revolúcii v roku 1789. Viacerí pápeži 19. storočia jednoznačne odsúdili náboženskú slobodu, pretože ju spájali s náboženským relativizmom osvietenstva.

Na rozdiel od toho Dignitatis Humanae zo 7. decembra 1965 hovorí:

Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými.

To, čo cirkev vyhlásila, spočívalo v podstate ľudského práva na náboženskú slobodu, ktoré ustanovila Všeobecná deklarácia ľudských práv v roku 1948 a čo o rok neskôr v roku 1966 vyhlásila Medzinárodný pakt o politických a občianskych právach. Vyjadril sa tým rovnaký princíp náboženskej slobody, ktorým som v predchádzajúcej eseji argumentoval ako univerzálne platným.

Semienka náboženskej slobody v katolíckom kresťanstve

To, čo treba uznať – a čo robí katolícku skúsenosť relevantnou pre islam – je, že náboženská represia bola v tradícii katolicizmu hlboko zakorenená. Zdieľať

Ako sa to vyvíjalo? To, čo treba uznať – a čo robí katolícku skúsenosť relevantnou pre islam – je, že náboženská represia bola v tradícii katolicizmu hlboko zakorenená. Svätí Augustín a Tomáš Akvinský – dvaja z najväčších mysliteľov kresťanskej tradície – schvaľovali donucovanie vo veciach náboženstva. Augustín neochotne prijal potlačenie heretickej sekty donatistov na konci štvrtého a začiatkom piateho storočia a Akvinský sa domnieval, že heretici môžu podliehať trestu, či dokonca poprave.

Aby ospravedlnili donucovanie, Augustín a Akvinský sa všeobecne odvolávali na duchovnú ekológiu. Augustín si myslel, že donatisti boli nebezpečenstvom pre spoločenský mier a vieru komunity. To naozaj boli. Bandy donatistov boli kultovými teroristami. Páchali dramaticky zrealizované samovraždy, dokonca nútili cestujúcich doďaleka, aby si brali životy. Tomáš sa domnieval, že heretici ohrozujú duše ostatných a môžu byť trestaní aj za porušenie svojho krstného sľubu.

Napriek ospravedlňovaniu donucovania myslenie Augustína a Akvinského obsahuje aj semienka náboženskej slobody v katolíckej tradícii. Obaja zastávali postoj, že viera musí byť prijímaná slobodne. Augustín v mnohých textoch trvá na tom, že náboženská viera je nevyhnutne prijímaná slobodnou vôľou, že vôľa je vedená intelektom a ľudí treba preto privádzať k viere presviedčaním a uvažovaním. Akvinský zakazoval akúkoľvek konverziu nekresťanov silou vrátane prípadov židov, moslimov, pohanov a vojnových zajatcov. Takisto zdôrazňoval dôležitosť svedomia jednotlivca v miere, ktorá prekračuje všetkých dovtedajších filozofov. Učil, že človek je povinný nasledovať svoje svedomie, aj ak by ho navádzalo na zlé.

Semienka náboženskej slobody spočívajúce v naliehaní Augustína a Akvinského, že základné rozhodnutie osoby prijať vieru nemôže byť nanútené, neskôr vyklíčilo v Dignitatis Humanae. Je to ústredná myšlienka ľudského práva na náboženskú slobodu. A čo je dôležité: vyplýva zvnútra katolicizmu. Počas II. vatikánskeho koncilu cirkev nemusela poprieť, že zdravá duchovná ekológia bola hodnotná vec. Musela len rozlíšiť, že vzhľadom na to, že viera musí byť vyvolaná slobodne, duchovná ekológia nemôže nikdy ospravedlniť politiku donucovania. Tento argument mohol byť na koncile úspešný, pretože ho bolo možné rozpoznať ako autenticky katolícky. Náboženskú slobodu nezakladal na skepticizme ani na autonómii, ale na fakte, že hľadanie náboženskej pravdy musí byť slobodné. Získal si aj skeptických biskupov, pretože právo náboženskej slobody formuloval spôsobom, ktorý bol kompatibilný s dogmatickým učením Katolíckej cirkvi. Odmietol politickú doktrínu, že treba vynucovať náboženskú uniformitu, aby sa zachovala jednota a zabezpečila spása jednotlivých veriacich. Aj keď takáto politická doktrína pretrvávala celé stáročia, nikdy nebola vyhlásená za dogmatické učenie. Bolo teda možné opustiť ju, čo sa aj stalo.

Moslimovia skôr nájdu sľubnú základňu náboženskej slobody, ak má korene v náboženstve než v niečom, čo je skeptické k náboženskej pravde. Zdieľať

Ak majú moslimovia prijať náboženskú slobodu, musia byť presvedčení, že patrí do autenticky moslimského vývoja. Moslimovia skôr nájdu sľubnú základňu náboženskej slobody, ak má korene v náboženstve – v náboženskej povahe osoby, v povahe náboženskej viery a v spoločenských rozmeroch náboženskej viery – než v niečom, čo je skeptické k náboženskej pravde. Prijmú náboženskú slobodu, ak sa ukáže, že rozvíja semienka princípov prítomných v stáročnej tradícii: vo veršoch Koránu, v hadísoch, v istých politikách a v prameňoch judikatúry a filozofie. A v histórii islamu také semienka existujú.

Študenti islamu v Madarasa Bhalwal v Pakistane. Foto: flickr.com/Rizwan Sagar

Korán a hadís

Mnohé verše Koránu zdôrazňujú, že islam sa musí žiť slobodne. Najvýznamnejší je tento: „Nech nie je v náboženstve žiadne donucovanie.“ V akejkoľvek náboženskej tradícii je ťažké nájsť takto priame a jasné nabádanie k slobode. Verš (Korán 2:256) zdôrazňujú zástancovia slobody v moslimskej tradícii.

Napríklad v prvých storočiach islamu na základe tohto verša tvrdila mutazalitská škola (zdôrazňovala racionalitu), že viera musí byť „aktom srdca“, a teda bez rušivých prvkov. Filozof 10. storočia Al-Farabi aplikoval tento mutazalitský pohľad na politickú oblasť, ktorá by podľa jeho presvedčenia mala byť úplne slobodná. Ako píše Yohanan Friedman, dnes „sa verš neustále používa ako dôkaz myšlienky náboženskej tolerancie v islame“.

O interpretáciu tohto verša a o jeho mieste v islame sa, samozrejme, viedol zápas. Tento a ďalšie verše Koránu zdôrazňujúce slobodný charakter viery historicky nezabránili moslimským vládcom schvaľovať tvrdé náboženské donucovanie. Dva a pol storočia po Mohamedovom živote vznikla intenzívna diskusia na tému ijtihad (racionálna interpretácia posvätných textov s ohľadom na historický kontext ich vzniku). Jastraby z dnešných kultúrnych vojen zdôrazňujú, že debatu vyhrali tí, čo pochybovali o ľudskom rozume a zastávali sa tvrdých náboženských reštrikcií – myšlienková škola známa ako Ašariti a vznikajúca právna škola Hanbali. V 10. storočí tradicionalisti „zavreli ijtihadu dvere“ a vykryštalizovali moslimskú ortodoxiu pre nadchádzajúce storočia.

Prvotní vykladači boli presvedčení, že ďalšie verše, ktoré volali po vojne proti neveriacim, zrušili verš 2:256, pretože boli vyjavené v neskoršom Mohamedovom živote. Niektorí v Koráne nachádzali mandát na trest smrti za odpadlíctvo, schválenie donucovania našli v hadísoch alebo výrokoch proroka, medzi nimi najpriamejšie hovorí: „Ak ktokoľvek zmení náboženstvo, zabite ho.“ Súčasný učenec Abdullah Saeed, moslimský obhajca náboženskej slobody, poznamenáva, že takmer všetci prvotní právnici a väčšina súčasných učencov „prevzali tvrdú líniu veriac, že odpadlíctvo bolo trestané smrťou“.

Mnohé koránske verše zdôrazňujúce slobodný charakter viery pochádzajú súčasne zo skorého aj neskorého prorokovho života, čo je v rozpore s tým, čo tvrdí tvrdá línia. Zdieľať

Saeed a ďalší moslimskí podporovatelia náboženskej slobody sú presvedčení, že takáto interpretácia je chybná a popierajú, že verš 2:256 bol zrušený. Tvrdia, že obhajcovia zrušenia nesprávne vykladajú verše volajúce po boji proti neveriacim v zmysle príkazu na ich konverziu silou. Tvrdia, že Korán a hadís nariaďujú násilie proti neveriacim iba vtedy, ak kacíri útočia na moslimskú komunitu – teda v prípade poburovania alebo agresie. Spravodlivosť náboženského donucovania sa stáva etikou vojny. Navyše – mnohé koránske verše zdôrazňujúce slobodný charakter viery pochádzajú súčasne zo skorého aj neskorého prorokovho života, čo je v rozpore s tým, čo tvrdí teória zrušenia.

Takto by sa dalo debatovať ďalej. Ak by aj prevážila interpretácia Koránu a hadísov, ktorú zastávajú holubice, nepredurčila by plné ľudské právo na náboženskú slobodu v takej miere, ako ju poznáme dnes. Z týchto pasáží to vytvára semienka slobody – čiastočný vklad, ktorý sa ešte plne zrealizuje. Pointou nie je žiadať, aby Korán zahŕňal obsah moderných dohovorov o ľudských právach. Žiadna z posvätných kníh svetových náboženstiev nemá takýto štandard. Chcem len ukázať, z akých zdrojov môže rásť moslimské uznanie plného ľudského práva na náboženskú slobodu.

Korán vyložený v mešite Amr ibn al-Asa v Káhire. Foto: flickr.com/Al Hussainy Mohamed

Život proroka Mohameda

Druhým semienkom slobody je život proroka Mohameda. Podľa moslimov je jeho v hadíse zaznamenaný život takmer takým dôležitým zdrojom pre ich vieru, právo a morálku, ako je Korán. Prorokovo pôsobenie sa po prvých vystúpeniach v roku 610 typicky rozdeľuje na dve obdobia: jeho život v Mekke (610 – 622) a jeho život v Medine (622 – 632). Počas obdobia v Mekke sa jeho stúpenci rozrastali, ale zostávali menšinou a boli prenasledovaní. Skutočným testom toho, či prorokov život poukazuje na náboženskú slobodu, spočíva v období v Medine, keď získal politickú moc.

Mohamed po príchode do Mediny vyrokoval medinskú ústavu. Riešila konflikty medzi tamojšími kmeňmi a vyhlásila náboženskú slobodu a takmer rovnoprávnosť pre židovskú menšinu. Zdieľať

Mohamed po príchode do Mediny vyrokoval niečo, čo je známe ako medinská ústava. Riešila konflikty medzi tamojšími kmeňmi a vyhlásila náboženskú slobodu a takmer rovnoprávnosť pre židovskú menšinu. Keď sa vrátil späť a dobyl Mekku, vydal všeobecnú amnestiu a nikoho nenútil k prijatiu islamu. Pri viacerých príležitostiach vyhlásil, že nebude rozlišovať vieru iných národov. Nikdy na nikoho neuvalil trest smrti za jednoduché odpadlíctvo a niekoľko príbehov v hadíse vymenúva prípady, keď odmietol pokračovať vo vynucovaní konverzií.

Jastraby na to reagujú príbehmi o Mohamedovi Dobyvateľovi. Tvrdia, že medinská ústava mohla byť tolerantná, ale Mohamed následne z Mediny vyhnal tri židovské kmene. Počas dobývania Arabského polostrova si podriaďoval kresťanov, a ak chceli praktizovať svoju vieru, museli platiť zvláštnu daň. Pohanom dával na výber medzi smrťou a islamom.

Holubice k tomu dodávajú, že Mohamed Dobyvateľ bol iba to – dobyvateľom, nie vynucovačom viery. Príčinou jeho bojov s ľuďmi, ktorí neprijali pravý islam, bola väčšinou politická a vojenská logika, nie túžba donútiť ich ku konverzii. Mohamedov život teda nezanechal dedičstvo náboženskej represie.

Dhimmi

Za Mohamedovej vlády sa objavila prax, ktorú možno považovať za tretie semienko slobody: dhimmitude – trvalý štatút pre nemoslimov žijúcich pod moslimskou vládou, ktorý im umožňoval slobodné praktizovanie svojej viery za odvádzanie dane pre vládu.

Podľa podmienok dhimmi mohli menšiny žiť pod moslimskou vládou a dodržiavať jej zákony. Získavali ochranu a mohli praktizovať svoju vieru. Za to museli platiť jizya – daň z hlavy, ako aj kharai – daň z pôdy. Nemohli si postaviť nové svätostánky – čiže šíriť svoju vieru, ale mohli si opravovať tie existujúce. Nikdy, nikdy nesmeli obracať na vieru moslimov. To všetko je približne štandardným obrazom dhimmi, ktorá bola v priebehu histórie veľmi rozšírená v domovskej krajine islamu – v Ummayadovskom kalifáte (661 – 750) založenom v Damasku, Abbasidovskom kalifáte (750 – 1257) založenom v Bagdade a v Osmanskej ríši (1299 – 1922), v ktorej bola dhimmi známa ako millet systém. V niektorých obdobiach a na niektorých miestach bola dhimmi reštriktívnejšia, v iných uvoľnenejšia.

Holubice by mohli súhlasiť s názorom Bernarda Lewisa, že po väčšinu času a na väčšine miest v priebehu moslimských dejín „bolo dhimmom umožnené praktizovať svoje náboženstvo, venovať sa svojim zamestnaniam a žiť svoj vlastný život, pokiaľ boli ochotní dodržiavať pravidlá.“ Podľa jastrabov je dimmitude podmienkou poníženia a podriadenia. Aj oni vedia nájsť oporu v Lewisovi, ktorého vyvážená interpretácia uznáva temnú stránku dhimmitude. Lewis potvrdzuje, že v priebehu moslimskej histórie dochádzalo k epizódam tvrdej podriadenosti.

Kto má pravdu? Zdá sa, že klinec po hlavičke udiera Lewisov spravodlivý záver: dhimmitude predstavovalo druhoradé občianstvo, no bolo to občianstvo, nie vyhostenie ani smrť. Nezaručovalo plnú náboženskú slobodu, ale toleranciu. Aby mohlo semienko dhimmitude rozkvitnúť do plnej náboženskej slobody, bolo by ho potrebné zbaviť všetkých podôb podriadenia a zaviesť plnú občiansku rovnoprávnosť.

Možnosti pre rast

Táto diskusia o semienkach náboženskej slobody bola príliš široká a krátka, zanedbala iné semienka, ktoré v mnohých prípadoch vyrastajú z tu spomínaných. Napríklad islam a liberalizmus koexistovali a spoločne sa rozvíjali v krajinách ako Egypt a Irán, hlavne na začiatku 20. storočia. Ďalšie semienko spočíva v argumentoch súčasných islamských zástancov náboženskej slobody, ako sú Saeed a Mustafa Akyol. Hoci ich argumenty bránia niečo veľmi blízke ľudskému právu na úplnú náboženskú slobodu, sú stále len semienkom, keďže široké spektrum moslimských právnikov vo svete ich ešte neprijíma.

Nie je správne ignorovať represie v moslimskej histórii. Islam však disponuje prostriedkami na rozvoj ľudského práva na náboženskú slobodu. Zdieľať

Jastraby potom oprávnene kritizujú a spochybňujú zmierňujúce hodnotenia moslimskej tradície, ktoré ignorujú realitu náboženskej represie. Napriek tomu je však dôležité, že islam disponuje prostriedkami na rozvoj ľudského práva na náboženskú slobodu. Ako som uviedol v predošlom texte, zo satelitného pohľadu je islam chudobný na náboženskú slobodu. Bližší pohľad je však zložitejší a nádejnejší.

Metafora semienok sprostredkúva možnosti. Realita a prísľub tejto možnosti je podčiarknutý skutočným rozvojom náboženskej slobody na určitých miestach pod vedením určitých ľudí. Títo ľudia nasledujú Proroka a sami sú prorokmi pokoja a spravodlivosti.

Pôvodný text Neither Reformation nor Enlightenment: The Seeds of Religious Freedom Within Islam pôvodne vyšiel v magazíne Public Discourse: Ethics, Law and the Common Good, uverejnené s jeho súhlasom. Preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo