O bláznoch

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
O bláznoch

Charlie Chaplin vo filme „Jeho nová práca“ (1915). Foto: openculture.com

„Blázni sú tí smrteľníci!“ je často citovaný výrok zo Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej.

Pokiaľ si pamätám, občas sa číta ako: „Blázni sme my, smrteľníci,“ akoby to hovoril jeden z nás, ktorý sa ohliada na pestré dejiny ľudského života na tejto zemi. Hovorí to však škriatok Puck, ktorý nie je z nášho pokolenia.

Našu skutočnú situáciu vidí práveže čosi mimo ľudského rodu. Pre mňa tento shakespearovský výrok v sebe vždy obsahoval určitú vrúcnosť – „čo iné by sme čakali od tejto chásky, ktorú nazývame ľudstvom?” Myriady slabostí, áno, hriechov nášho rodu neboli ipso facto dôvodom pre našu neexistenciu. Kohosi určite baví sledovať, ako to celé dopadne. Keby sa ovca nestratila, „väčšia radosť v nebi“ by sa nekonala.

Blázni v našej literatúre – napríklad dvorní šašovia či komedianti – sú často duchaplné postavy. Ľudia, čo nás rozosmievajú, neraz majú dosť smutný život – spomeniem len Jimmyho Duranta, Berta Lahra, bratov Marxovcov či dokonca Jacka Bennyho. Na kanáli „Comedy Central,“ ktorý mi len zriedka príde vtipný, často vídam akoby zúfalých mužov a ženy, ktorí sa zo všetkých síl snažia presvedčiť seba samých, že svet nie je niečo iné než jeden veľký vtip.

Skutočne smiešne príbehy, situácie, historky, paródie a sebacharakteristiky možno nájsť takmer všade. Nebyť ich, o čom by bol náš život? Zdieľať

A predsa vôbec neprekvapuje, že skutočne smiešne príbehy, situácie, historky, paródie a sebacharakteristiky možno nájsť takmer všade. Nebyť ich, o čom by bol náš život? Každý komik a pravdepodobne každý človek musí v istom bode vidieť seba samého ako blázna či dovoliť iným ľuďom, aby ho tak videli.

Písmo nenecháva bláznov veľmi na pokoji. Nikoho nemáme nazývať bláznom (Mt 5,22). Bláznom je ten, kto hovorí: „Boha niet“ (Ž 14,1). Možno diskutovať o tom, či všetci, podľa ktorých „Boha niet“, sú blázni. Pavol hovorí Korinťanom, že náuky filozofov sú často dosť bláznivé. Dokonca nám hovorí: „Čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia.“ A zároveň je podľa pohanov trochu „bláznivé“ učenie o ukrižovanom Kristovi. Druhý žalm nám hovorí: „ten, čo sedí na nebesiach, vysmieva sa“ tým, čo sa búria proti Pánovi.

Mnoho štúdií sa točí okolo paradoxného pojmu „Krista Blázna“. Pointou týchto úvah je, že Kristus prišiel svetu taký zvláštny, že ho vždy budú považovať za šialenca či blázna. Zdá sa, že takto uvažovali i jeho príbuzní. Keď sme konfrontovaní s možnosťou, že Kristus je naozaj to, čo tvrdí, nemáme veľmi priestor na lavírovanie. Buď to bol blázon, alebo mesiáš. No ak je pravda to druhé a nazývajú ho bláznom, má tento pojem pre nás úplne nový zmysel.

V inom zmysle znamená bláznovstvo určitú bezstarostnosť týkajúcu sa nášho miesta vo svete. Nie všetko je vážne. A nie všetko vážne je slávnostné. Takmer každá slávnostná príležitosť dokáže vyvolať výbuch smiechu, keď niečo nevyjde. Keď konečne pochopíme pointu vtipu, jeho dôvody, keď nám to konečne „dôjde“, vyvolá to v nás povznesený pocit. Pavol hovoril o radosti tých, čo bežia na pretekoch. V inertnej existencii nemožno nájsť žiadnu radosť.

V sekvencii „Charlie Brown o sebaúcte“ sedí Charlie sám na lavičke na ihrisku. Zúfalo si hovorí: „Vždy musím obedovať sám.“ Dodáva však: „Rozhodne by som rád obedoval s tým ryšavým dievčatkom.“ A dostane bláznivý nápad: „Možno by som za ňou mohol prísť a spýtať sa, či by si so mnou nedala obed.“ Hovorí si však: „Pravdepodobne by sa mi vysmiala do očí.“ Stále sám prichádza k duchaplnému záveru: „Pre oči nie je dobré, keď sa im niekto vysmieva.“

Prečo sa Kristovi učení ľudia posmievali ako bláznovi? Predpokladám, že preto, lebo si nedokázali predstaviť nič lepšie, než mali oni sami. A Božský Blázon to dokázal. Zdieľať

Existuje čosi také ako blázon? Asi by sme povedali: „Zaiste, každý deň jedného či dvoch stretávam!“ Vieme, že aj iní stretávajú nás. Ktovie, či nás majú za bláznov. A ak áno, majú na to dôvod? Veru, príliš často.

Spomínam si na baladu, ktorá má refrén: „Som blázon, viem, lebo ťa milujem.“ Je známe, že láska spôsobuje u milencov čudné veci. Svet sa zabáva (či aspoň sa zabával) na mládencoch, ktorí sú pobláznení láskou a odrazu sa začnú správať nevypočítateľne, len čo stretnú „tú pravú mladú dámu.“ „Milenecké hádky“ by sa v najlepšom prípade mali končiť smiechom z toho, že sa veci vyjasnia a človek si u seba uvedomí takú či onakú bláznivosť.

Stále však nedá pokoja paradoxný obraz „Krista blázna“. Naším Vykupiteľom bol ktosi, koho považovali za blázna dokonca i múdri profesori, klerici a jeho vlastní príbuzní. Prečo sa mu posmievali ako bláznovi? Predpokladám, že preto, lebo si nedokázali predstaviť nič lepšie, než mali oni sami. A Božský Blázon to dokázal.

James V. Schall SJ
Autor slúžil 35 rokov ako profesor na Georgetownskej univerzite a je jedným z najplodnejších katolíckych spisovateľov v Amerike. V poslednom období napísal knihy The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka), Reasonable Pleasures (Rozumné slasti) a najnovšie mu vychádza kniha v St. Augustine Press Docilitas: On Teaching and Being Taugh (Učenlivosť: O vyučovaní a učení sa).

Pôvodný text: Drugs and the Pursuit of Happiness.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo