AKTUÁLNE: Leopoldovské odpúšťanie a nezabúdanie

„Odpustili sme, nezabúdame.“ Nápis, ktorý svietil počas víkendovej pietnej spomienky na nespravodlivo väznených v Leopoldove. „Ak by som mal pero, tak im na tie tričká napíšem veľké NE. NEodpustili sme a NEzabudneme!“ zaznelo v dave. Aj Leopoldov 2011 priniesol silné emócie. A spomienky.

Podujatie sa tradične začalo modlitbou vo farskom kostole sv. Ignáca. Archijerejskej svätej liturgii predsedal gréckokatolícky prešovský arcibiskup – metropolita Ján Babjak. Netradične vysoká bola účasť štátnych predstaviteľov: prvý podpredseda vlády Ján Figeľ, podpredsedovia parlamentu Pavol Hrušovský a Milan Hort či ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Z úst viacerých rečníkov zaznelo, že sa budú usilovať o uchovanie pamäte, vznik Múzea totalitného utrpenia, dôstojnú úctu voči obetiam.

Odpustili sme, nezabúdame

Zástupcovia Konferencie politických väzňov z Českej republiky odovzdali niekoľkým bývalým politickým väzňom zo Slovenska medailu ako prejav vďaky za ich statočnosť a utrpenie. Anton Srholec, predseda Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) vyzdvihol statočnosť obetí, no nezabudol ani na tých, ktorí stáli „na druhej strane“. Pri pamätníku leopoldovskej vzbury, počas ktorej boli dňa 23. novembra 1991 zavraždení piati dozorcovia povedal: „Aj medzi bacharmi sa našlo niekoľko statočných, spravodlivých, dobrých ľudí. Nikdy nezabudnem, ako mi jeden z nich dal kúsok z jedla. A ja som tak mal zrazu v ten deň ‘dva obedy’. Na chuť toho druhého obeda a tvár dobrého dozorcu nezabudnem do smrti.“

Na tričkách dcér politických väzňov bol nápis: „Odpustili sme, nezabúdame.“ Myšlienka, ktorá sa stala pre mnohých realitou. Aj keď tých, ktorí by mali žiadať o odpustenie je a bolo pomenej. Pán Pustaj, ktorý si spomína na kruté bitky za bránami leopoldovskej väznice, spomína: „Z tých 150 bacharov mi povedal ‘Prepáčte!’ len jeden jediný.“ Po roku 1989 ani len nesklopili zrak, hrdo sa niesli popri ňom ďalej. Veď si len konali svoju prácu...

Pán Pustaj.

„Ak by som mal pero, tak im na tie tričká napíšem veľké NE. NEodpustili sme a NEzabudneme!“ počul som za sebou hlas znejúci v českom jazyku. Keď som sa otočil, zbadal som jeho nositeľa – českého hokejového reprezentanta z rokov 1947 – 1949 Augustína Bubníka. Z čoho pramení to rázne „NE!“? Počas pietnej spomienky som sa ho nespýtal, no doma som si opäť premietol film o zatknutí hokejového mužstva Postavení mimo hru, v ktorom pán Bubník spomína: „Ing. Modrý dostal 15 rokov, ja som dostal 14 rokov odňatia slobody a tí ostatní 12 a 10 rokov. Tak keď som si uvedomil, že ja 20-ročný chlapec vyjdem von ako 34-ročný, že si už nikdy v živote neobujem korčule, nebudem môcť hrať hokej... to bolo pre mňa niečo strašné...“ Takéto skutočnosti sa ťažko zabúdajú, odpúšťajú. Vďaka projektu Jeden svět na školách o zatknutí hokejového tímu vedia žiaci na školách v Českej republike. Kto o tom vie na Slovensku?

Hrob neznámeho politického väzňa: tento cintorín bol pôvodne väzenským cintorínom, kde boli pochovávaní aj politickí väzni, ktorí položili život za svoje presvedčenie v leopoldovskej väznici. Zosnulí väzni boli pochovávaní bez kríža a bez mena len pod väzenským číslom, pretože väzeň už viac nebol človekom, bol len číslom. V takom hrobe odpočívali aj blahoslavení mučeníci biskup Pavol Gojdič OSBM a páter Metod Trčka CSsR. / Konfederácia politických väzňov Slovenska 2010
(nápis na tabuli)

Prázdne hroby v Leopoldove

„Ešte sa nestalo, aby hrobári pri vykopávaní jamy bacharovi nenašli i kosti väzňov, ktorí tu boli pochovávaní, kým starý väzenský cintorín koncom 60. rokov nezbagrovali,“ prihovoril sa mi kostolník z Leopoldova. Koľká symbolika. Väzeň a ten, ktorý ho strážil v jednom hrobe. Dvaja ľudia rôznych osudov prikrytí čiastkou zeme. A predsa, ešte niečo vyznieva veľmi zvláštne. Po rokoch ľudia uvidia len hrob s menom, priezviskom, dátum narodenia a dátumom úmrtia. Povolanie „bachar“ sa na hroby nepíše. Kto však bude hľadať a pátrať po telesných pozostatkoch zosnulého väzňa v hrobe bachara? Kto bude chcieť počuť jeho príbeh, príčinu úmrtia za múrmi leopoldovskej väznice?

Zdá sa, že nie len zástupcovia politických väzňov, predstavitelia cirkví, tretieho sektora, ale konečne aj politici majú záujem o odkrývanie celistvého pohľadu na dejiny. Možno sa časom pridajú aj média a spoločnosť. Snáď raz aj na Slovensku v éteri Slovenského rozhlasu budú zaznievať príbehy bývalých politických väzňov v pravidelnej rozhlasovej relácií. Pri klesajúcom počte „svedkov bezprávia“ vieme, že už dnes je neskoro... No Leopoldov 2011 dáva nádej.

František Neupauer
Autor je predseda OZ Nenápadní hrdinovia a zamestnanec ÚPN.

Foto: autor