Občan Kane (1941)

1941, RKO. Réžia: Orson Welles. Orson Welles, Joseph Cotten, Dorothy Comingore, Agnes Moorehead, Ruth Warrick, Ray Collins, Erskine Sanford, Everett Sloane.

Občan Kane sa stal superlatívom. „Občan Kane svojho žánru“ je takým štedrým vyjadrením uznania, po akom môže túžiť každý film. Avšak tento legendárny majstrovský výtvor Orsona Wellsa sa nedá zaradiť do nejakej podskupiny filmu (napr. fictional biopics alebo proto-noir). Je to jednoducho Občan Kane.

Jedinečný status Občana Kanea v kánone amerického kina tkvie v jeho jedinečnosti v histórii Hollywoodu. Na vrchole hollywoodskeho systému štúdií, keď štúdioví bossovia kontrolovali každý článok tvorenia filmu od produkcie až po predvedenie, bol tento film natočený hŕstkou brilantných umelcov, ktorým bola daná prakticky bezprecedentná sloboda k čomukoľvek, čo chceli. Neuveriteľne, ale tento film prerazil výnimočným trojnásobným talentom Wellesa (ktorý sa podieľal na písaní, režíroval, hral a okrem toho to produkoval), ktorý si – už ako 25-ročný – vybrúsil zuby v rádiu a na javisku, no nikdy predtým nerobil film.

Keby bol výsledkom iba dobrý film, možno by sme si ho stále pamätali ako pozoruhodný úspech a ako jednu z prvých trhlín do štúdiového systému, ktorý sa zrútil o niekoľko rokov neskôr dôsledkom protimonopolného rozhodnutia Najvyššieho súdu z roku 1948. Ale Občan Kane nie je iba dobrým filmom. Využitím výzvy ich jedinečných možností, Welles a jeho kolegovia rozdúchali búrku perfektnej technike sofistikovanosti, značne privolávanej ako apotézu všetkých inovácií a vylepšení zvukovej éry.

Po vizuálnej stránke Welles a legendárny kinematograf Gregg Toland vymysleli dramatický štýl kombinovaním takých technológií, akými sú extrémne hlboké zaostrenie, rôznorodé menenie uhlov kamery vrátane nízkych uhlov, odhaľujúcich maximálne možnosti prístrojov, nekonvenčné použitie osvetlenia a hlboko ponorených tieňov, predchádzajúcich štýlu film noir. Väčšina týchto techník sa použila už v iných filmoch, ale Občan Kane ich dal majstrovsky dokopy s dovtedy neslýchanou bystrosťou a zrelosťou.

Z hľadiska prerozprávania príbehu sa Welles spojil s vtedy už veteránom-spisovateľom Hermanom J. Mankiewiczom a tak spolu zostrojili rozprávačský tour de force (husársky kúsok). Urobili tak hlavne spájaním nelineárneho rozprávania, zložitého hovorenia príbehu z viacerých uhlov pohľadu (technikou, ktorá sa bude neskôr nezmazateľne spájať s Kurosawovým filmom Rashomon), striedaním rozprávačských foriem vrátane známeho otváracieho žurnálu, ako i použitím interview, retrospektívy a dramatického rozpätia desaťročí s postavami, pohybujúcimi sa od mladosti (alebo dokonca detstva) k starobe. Charaktery sú komplexné a viacvýznamové, ich dialóg praská dôvtipom a nadhľadom.

Tematicky sa film chopil záhady muža zo skoro každého mysliteľného uhla pohľadu okrem náboženstva – láska, šťastie, peniaze, moc, sex, manželstvo, rozvod, politika, médiá, celebrity, zúfalosť, smrť – v prenikavo smelom skúmaní, ktorý sa znova pýta 2000 rokov starú otázku: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?“

Kane toto všetko uskutočňuje nie ako umelecký film dostupný iba pre niekoľkých, ale ako populárny príbeh pre masy, ako hádankový obraz s najznámejším zatočým koncom v histórii Hollywoodu.

Toto zakončenie je, samozrejme, vysvetlením slova, ktoré Charles Foster Kane povedal ako posledné vo svojom živote: „Rosebud“. Zatiaľ čo posledný záber uspokojivo vyrieši otázku, s ktorou film začínal, celkový dojem, že odpoveď na túto otázku poskytne kľúč ku Kaneovmu životu, bol iba domýšľavosťou novinárov. Film otázku zodpovie, ale vyhýba sa ponúknutia konečného vysvetlenia alebo rozsudku tohto komplexného protagonistu, podnecujúc, že život tohto muža je viac ako len hádanka, ktorá má byť rozlúštená.

Nedá sa povedať, že by Rosebud nebol dôležitý. Rosebud je signifikantný. Naznačuje stratu nevinnosti, ľútosť, zlyhanie amerického sna, úspechu „z handier bohatých“ (rags-to-riches success). Taktiež to reprezentuje to, čo Kane stratil ako dieťa, keď ho vzali od jeho matky a otca, a vyrastal pri nemilujúcom opatrovateľovi.

Žijúci bez lásky, zaťažený veľkým množstvom peňazí a moci, Kane dospieva k dravej túžbe byť milovaným, napriek neschopnosti milovať samého seba i napriek jeho arogantnosti a nekompromisnom presadzovaní iba toho čo chce on. Tragédia jeho života stelesňuje tmavú stránku honby za šťastím, keď sú neúspešné manželstvá, rozbité priateľstvá, dravé politické ašpirácie, pažravosť nenásytnosťou po majetku, z čoho všetkého prichádza izolácia a zúfalstvo..

Kontroverzia obklopujúca vydanie filmu sa stala časťou jeho legendy. V postave Charlesa Fostera Kanea bol všeobecne rozpoznaný, prinajmenej ako zbeletrizovaná verzia, novinový magnát William Randolph Hearst. Samotný Hearst sa zúrivo snažil film zatajiť a nechať ho zničiť.

Počas práce na Občanovi Kaneovi Welles vtipkoval: „Ak ma nechajú niekedy urobiť druhý film, som šťastný.“ Mal iba z polovice pravdu. Bol dostatočne šťastný, aby spravil mnohé dodatočné filmy, niektoré z nich boli majstrovské. Ale najšťastnejším bol čas, keď pracoval na Občanovi Kaneovi. Welles sa dostal k bezprecedetnej možnosti – a, k jeho posmrtnému ucteniu – Welles spravil z toho maximum. Spravil Občana Kanea.

Steven D. Greydanus
Copyright [2000-2005] Steven D. Greydanus. Všetky práva vyhradené. Použité s dovolením autora. Steven D. Greydanus je filmovým kritikom National Catholic Register. Jeho webstránka je www.decentfilms.com.

Preklad: Matúš Demko