K VECI: Pôstne obdobie a náboženstvo ľudskosti

Jeden môj známy raz poznamenal, že veľká časť našej spoločnosti, vrátane kléru, vyznáva „náboženstvo ľudskosti“.Termín pochádza z pera Auguste Comta. Boh rozpustený do humanizmu je dnes prítomný vo väčšine koncepcií „sociálnej spravodlivosti“ a „ľudských práv“. Aj eutanázia, aj homosexualita, ako raz poznamenal iný môj známy, sa už zvykne prezentovať ako vec ľudskej “dôstojnosti”.

Etienne Gilson v knihe Jednota filozofickej skúsenosti (Unity of Philosophical Experience) píše: „Namiesto toho, aby bola ľudskosť centrálnym princípom Comteho subjektívnej syntézy, stala sa pre neho objektom uctievania, pozitívnym Bohom, veľkým Bytím.“ Rovnaký postoj zaujal Daniel Mahoney v knihe Konzervatívne základy liberálneho poriadku (Conservative Foundations of the Liberal Order): „Pravý konzervativizmus musí byť skeptický voči ‘náboženstvu ľudskosti’ vo všetkých jeho podobách.“ Ľudskosť, ktorá velebí samú seba, je ľudskosťou, ktorá môže so sebou robiť, čo sa jej zachce. Je to ľudskosť, ktorá nepozná hranice vedy; ľudskosť, ktorá nevie, čo je človek.

Kresťania už neevanjelizujú svet

Kresťania sú otvorení voči transcendentnu vo vzťahu k pôvodu aj cieľu človeka. Pre mnohých je takmer nemožné pochopiť jeho vlastné základné doktrinálne a morálne východiská. Obávam sa, že príčinou je spôsob, akým žijeme naše životy. Žijeme podľa toho, akými chceme byť, a nie podľa toho, akými by sme mali byť. Náš spôsob života – nazvime ho našou kultúrou – zahŕňa množstvo inštitúcií, myšlienok, zvykov a postojov, ktoré pri hlbšom preskúmaní nie sú kompatibilné s vierou, resp. s tým, ako viera sama seba chápe.

"Aj eutanázia, aj homosexualita sa už zvykne prezentovať ako vec ľudskej 'dôstojnosti'." Zdieľať

Čo sa žiada, je individuálna konverzia a odmietnutie toho, čo je nekompatibilné. Toto individuálne odmietnutie však predpokladá ochotu zmeniť svoje zaužívané spôsoby. Vidíme, že doterajší spôsob nášho života a sebaporozumenia je v skutočnosti nekompatibilný s tým, čo nám velí naša viera a vskutku aj náš rozum.

Pre mnohých už kresťania neevanjelizujú svet, ale naopak. Kresťanstvo je na nerozoznanie od modernej kultúry. Málokto z nás by vedel ponúknuť vysvetlenia ku všetkým jednotlivým bodom našej viery. Azda máločo dokáže dezorientovať katolíkov viac než vysvetlenia iných katolíkov, predovšetkým z radov kléru a akademikov, ktoré v skutočnosti nie sú tým, čo Cirkev explicitne učí.

Zodpovedný je jednotlivec, nie spoločnosť

Ján Pavol II. hovorí, že sociálny hriech je sám osebe prejavom osobného hriechu, a nie naopak. Ježišova aktívna činnosť sa v Evanjeliách začína slovom „kajajte sa“. Predpokladom pokánia je schopnosť jasne si uvedomiť, že niektoré skutky a myšlienky si pokánie vyžadujú. Zdá sa, že nič nie je dnes bežnejšie na školách či v rodinách než vidieť jednotlivcov s komplikovanými a neusporiadanými životmi, ktoré si vo väčšine prípadov, žiaľ, sami zvolili. Nájsť riešenie sa v mnohých prípadoch zdá nemožné.

Akoby nás siločiary zla uväzňovali v beznádeji. Nedokážeme žiť poriadny život ani vtedy, keď už konečne uznáme, že niečo v našom vnútri nie je v poriadku. A ak prijmeme „náboženstvo ľudskosti“, potom vlastne ani necítime potrebu hľadať cestu von. Už iba robíme to, čo robia „ľudia“. Toto je podstata náboženstva ľudskosti.

Zmätok vo verejnej sfére, ktorého sme svedkami, a naše schvaľovanie tohto zmätku v tej či onej podobe – v justícii, v legislatíve alebo v médiách – odráža našu neochotu spochybňovať teórie, z ktorých vychádza naše konanie. „Intelektuálny“ neporiadok, čiže nesprávne alebo falošné idey, vo všeobecnosti nie sú odrazom nedostatku inteligencie. Sú skôr spôsobom, akým sa snažíme ospravedlňovať svoje činy. Racionalizujeme svoje návyky hriechu alebo neporiadku, o ktorom vieme, že si vyžaduje zmenu spôsobu života.

Pokánie a nádej na zmenu

"Ak prijmeme „náboženstvo ľudskosti“, potom vlastne ani necítime potrebu hľadať cestu von. Už iba robíme to, čo robia „ľudia“." Zdieľať

Pritom sme priam zaplavení grandióznymi teóriami, ktoré nám umožňujú ospravedlňovať si tento neporiadok. Duchovné či morálne východiská spomínaných teórií už nikoho nezaujímajú. Ale pre kresťanov je prvým krokom na ceste k súdnosti práve naliehavá výzva k slobode, k poznaniu, že sa môžeme zmeniť. No najprv musíme jasne pomenovať veci a priznať, čo sme spôsobili sebe a druhým. K tomuto poznaniu nedospejeme na tribúnach či vo svetle kamier, ale v tichosti srdca, ktoré si neporiadok uvedomí a zatúži po milosti tento neporiadok napraviť. Takéto srdce hľadá nápravu, pretože ho k tomu vyzýva Boh pre jeho vlastné dobro, keďže v neporiadku sa mu dariť nemôže. Akýkoľvek náznak neporiadku sa totiž nevyhnutne prejaví v dôsledkoch konania, pre ktoré sa sami rozhodneme.

Sme ľuďmi, ktorí si „ospravedlňujú“ to, čo nás ešte donedávna desilo. A práve tento proces seba-ospravedlňovania a seba-uctievania treba zastaviť. Slovami Platóna, potrebujeme sa „otočiť“. Naše pokánie uznáva, že každý z nás má v duši neporiadok, ktorý treba „upratať“ smerom k správnemu učeniu a k správnemu konaniu.

„Náboženstvo ľudskosti“, ktoré sme si vymysleli, kresťanom nemôže stačiť. V konečnom dôsledku neverí v nás, ale iba v našu domnelú „dokonalosť“. Musíme byť skeptickí voči „náboženstvu ľudskosti“. Naše šťastie nemôžeme nájsť iba v nás samých. Azda preto je pôst nielen obdobím pokánia, ale aj príležitosťou vyčistiť si myseľ. Jedno bez druhého jednoducho nejde.

James V. Schall, S.J.
Autor pôsobí ako profesor na Georgetown University a je jedným z najplodnejších amerických katolíckych autorov. Jeho najnovšou knihou je The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka).

Pôvodný text: Lent and the Religion of Humanity, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo