Egídiovcov poznajú mnohí na Slovensku ako kresťanské spoločenstvo mladých, ktorí chodia za ľuďmi bez domova s jedlom a ponukou priateľstva. O začiatkoch v Bratislave, motiváciách aj súčasnej kondícii spoločenstva hovorí Slavomír Zrebný, ktorý stál pri založení slovenskej komunity. 

Boli ste pri tom, keď v roku 2008 prišla na Slovensko Komunita sv. Egídia. Aké boli začiatky?

Inšpirovala nás skúsenosť z Brna, kde som ja a Ivka Miláčková chodili predtým na vysokú školu. V Bratislave sme potom zavolali našich kamarátov a založili sme Komunitu sv. Egídia. Boli sme piati vysokoškoláci, keďže tu som pokračoval v štúdiu na ďalšej škole.

Čo vás k tomu viedlo? Chápem, že niekto vyhľadáva modlitbové stretko, iní idú na chvály, ďalší čítajú filozofické texty...

Našou hlavnou túžbou bolo vrátiť sa k Evanjeliu, kde Ježiš často hovorí o chudobných, hladných, smädných. Čiže keď sme rozmýšľali, akú službu žiť navonok, tak sme sa rozhodli pre ľudí bez domova.

Hovoríte, že ste „rozmýšľali, akú službu žiť navonok“. To nie sú automaticky bezdomovci?

Komunita sv. Egídia funguje po celom svete. V každom meste či oblasti sa snaží identifikovať, kto prednostne potrebuje pomoc, kto sú prenasledovaní, chudobní. Nám sa v podmienkach Slovenska zdalo, že to majú byť najmä ľudia bez domova, ale postupne sme začali chodiť aj do rómskych osád a do domovov dôchodcov.

Charita nie je pre vás všetkým. Ako si predstaviť egídiovcov?

Naša komunita má tri piliere: spoločenstvo, modlitbu a službu. Vieme sa stretnúť vo voľnom čase, máme výlety, akcie. Okrem toho sa každý týždeň stretávame na spoločnej modlitbe, po ktorej vychádzame von, do ulíc za tými, čo to najviac potrebujú.

Mnohí ľudia, hoci sú dobrosrdeční, majú akýsi blok či ostych ísť len-tak za ľuďmi bez domova. Ako ho odbúravate?

V tomto veľmi pomáha komunita, ktorá nás pre to akoby otvára. Je iné, keď idete za chudobnými sám, než keď sa vyberiete ako skupina kamarátov. Celé je to uľahčené.

Pamätáte si na to, keď ste išli prvý raz za ľuďmi bez domova?

Spomínam si na jedno z prvých stretnutí, na môjho prvého, kľúčového bezdomovca.

Bolo to ešte v Brne, volal sa pán Karel. Bol už starý, mal dlhé vlasy, fúzy. Vyzeral ako Sokrates. V starom kabáte sa skŕčal v Brne na hlavnej stanici. Prišli sme za ním, ako zvykneme, len s čajom a chlebom.

"V Bratislave sme začínali tak, že sme išli do ulíc s piatimi bagetami, prečesali sme pol mesta a vrátili sme sa s tromi kusmi späť." Zdieľať

Nesmelo som sa ho začal pýtať, ako sa volá, odkiaľ je, prečo je na ulici. Veľmi sme sa skamarátili, stretávali sme sa potom každý týždeň. Postupne som zistil, že je to veľmi vzdelaný človek, bývalý podnikateľ, ktorému sa kedysi veľmi darilo, ale spoločníci vo firme ho vyšachovali z podnikania, žena mu odišla. Bol tak zlomený touto skutočnosťou, že už nemal akoby motiváciu vrátiť sa späť do riadneho života.

Stal sa mi trochu aj učiteľom. Ja som mu dal kávu a kus chleba, ale on mi dal viac. Často nevieme, kto sa skrýva za ľuďmi na ulici. My ich ani nevoláme bezdomovci, ale ľudia bez domova, aby bolo jasné, že sú v prvom rade ľudia.

Čo im ponúkate, okrem chleba a čaju?

Naša metóda je jednoduchá – prejaviť záujem, ponúknuť priateľstvo a keď ich už lepšie poznáme, tak sa im dá aj konkrétne pomôcť.

Zostávate teda v kontake aj mimo pravidelných stretnutí?

Často to tak býva. Po rokoch sme spoznali, že ich hlad, smäd, že nemajú kde spať, sú zlé veci, ale ich najväčšou chudobou je opustenosť. Preto na to odpovedáme našou prítomnosťou.

Príbeh z Brna už poznáme, aké boli začiatky egídiovcov v uliciach Bratislavy?

V Bratislave sme začínali tak, že sme išli do ulíc s piatimi bagetami, prečesali sme pol mesta a vrátili sme sa s tromi kusmi späť. (smiech) Ani sme nevedeli, kde sú ľudia bez domova. Postupne nám pomohli ľudia ako františkán Filip Čierny, ktorý s nimi pracoval. Ukázal nám, kam máme za nimi prísť. No a potom, neskôršie, sme už nemuseli chodiť my za nimi, ale oni začali prichádzať k nám.

Mladí "egídiovci" s ľuďmi bez domova na Vianoce 2015. (Foto: Lukáš Zachar)

Ako to funguje?

V stredu večer sa stretneme a pripravíme jedlo. Potom máme v kostole u Milosrdných bratov na Námestí SNP spoločnú modlitbu, kde už chodia aj mnohí chudobní. A potom vychádzame do ulíc mesta. Ideme v troch či štyroch skupinách. Jedna na hlavnú stanicu, druhá zostáva na Námestí SNP, kde už čaká okolo 30 ľudí, ďalšia ide Starým mestom, kde už tiež čakajú ľudia.

Je vašou zásadou, že nikto nejde sám?

Áno, sám ide človek skôr vo výnimočných prípadoch.

Máte pravidlo, že nikdy nedávate peniaze?

Najmä tým, čo prídu do komunity prvý raz, vravíme, že nedávame hneď na seba kontakt a v stredu nedávame peniaze.

A kedy dávate?

Je to individuálne. Záleží už na každom, kedy a koho podporí. Situáciu treba posúdiť individuálne, podľa situácie človeka. Na almužnu treba srdce aj rozum.

O bezdomovcov sa tu stará viacero neziskoviek, katolícke aj sekulárne organizácie. Nenarážate sa seba?

Skôr ide o synergiu. Snažíme sa dopĺňať v službách. Niekde funguje výdaj stravy, inde majú noclaháreň alebo pomáhajú s občianskymi. My sme zase tí, čo vychádzajú do ulíc. Tam môžeme chudobným posunúť informácie o tom, kde sa dá vyspať, najesť. Často sme prvý kontakt.

Združenie Vagus má tiež streetwork. V čom ste vy iní?

Vo Vaguse sú výborí, snažíme sa s nimi spolupracovať. Môžeme ale povedať, že kým iní sú zameraní na nejakú službu, my sa snažíme budovať vzťahy, rozprávať sa, pamätať si mená, príbehy.

Popritom sme radi, že ich máme kam poslať, napríklad prespať. Hoci aj v noclahárni sa snažia mať osobný prístup, ale keď sa vám tam navalí 150 ľudí, potom je pre pár ľudí v službe ťažšie mať ku každému osobný prístup.

Ďalší roziel je aj v tom, že to robíme vo voľnom čase a zdarma. Sú tu ale viacerí, napríklad pravidelný výdaj stravy funguje cez združenie Kresťania v meste. A sú tu tiež Milosrdní bratia a Sestry Matky Terezy, oni sa ľuďom na okraji venujú každý deň a dali sa do toho celí, takže sú nám v mnohom aj inšpiráciou.

Úroveň kultúry v meste by sa dala merať vzťahom k najchudobnejším. Ak sa vieme starať o biednych, mení to život nielen im, ale aj nám. Zdieľať

Prečo prídu ľudia do Komunity sv. Egídia? Chcú všetci len úprimne pomáhať alebo hľadajú skôr partiu? Filtrujete úmysly?

(Úsmev) Dopredu nikdy nehodnotíme úmysly, sme otvorení pre všetkých, veriacich aj neveriacich. Každý môže prísť a pomáhať. Vidíme však dve hlavné skupiny, čo sa týka motivácie. Jedni chcú pomáhať, niečo spraviť, lebo im nie je ľahostajné, keď vidia, že niekto leží na ulici a nevedia, ako pomôcť. A potom sú ľudia, ktorí hľadajú spoločenstvo mladých ľudí, ktoré však nie je uzareté len do seba, ale snaží sa žiť Evanjelium aj navonok.

Sme rodina, do ktorej počítame aj chudobných. Ľudia bez domova sú súčasťou našej komunity.

Pomáhajú si nazvájom?

Sú takí, čo si časom našli prácu a ubytovanie a stále chodia v stredy do kostola, ale už im nepomáhame, ale oni pomáhajú ľuďom bez domova. Komunita je miesto, kde niekedy nevidíš rozdiel medzi tým, kto pomáha a komu sa pomáha. Obrazom toho je aj vianočný obed s ľuďmi bez domova, kde niekedy vidíš chudobných, ako obsluhujú chudobných.

Čo si pod tým predstaviť?

Vianočný obed je pre nás vyvrcholenie celoročnej služby a oslava spoločného priateľstva s ľuďmi bez domova. Vianoce sa snažíme osláviť za jedným stolom ako jedna rodina. Pre chudobných znamená táto akcia veľmi veľa. Často niektorí nosia fotky z vianočného obeda celý rok v kabáte. Niektorí sa už v lete pýtajú na termín.

Čiže filé začínate obalovať v októbri.

(Smiech) Skoro. Fakt je, že z ich svedectva vnímame, ako je to pre nich zásadné – niektorí o vianočnom obede hovoria akoby pre nich bol malým svetlom vo veľkej tme. Preto nás vždy mrzí, keď ich vidíme odtiaľ potom odchádzať s igelitkami späť do tmy. Ale mnohí vedia, že nejde o jednorázovku, že v istej forme pokračujeme, keď sa stretávame aj cez rok.

Chodíte pomáhať ľuďom bez domova už skoro desať rokov. Vidíte nejaké zmeny v ich správaní?

Posun je v tom, že sa chodia niektorí s nami modliť, posúvajú sa vo viere. Aj amtosféra medzi nimi sa zmenila. V stredu večer je na Námestí SNP priateľská amtosféra. Niektorí si nás vzali za akýchsi adoptnívnych vnukov či bratov, ochraňujú nás, ak tam niekto začne podrývať.

Aj medzi sebou sa viac rozprávajú?

Áno. Niektorí žijú osamelo, iní zase v skupinách. Ale keď prídu za nami na námestie, tam sa bavia aj medzi sebou, hoci pri nich nestojí nikto z komunity. Touto službou sa postupne mení atmosféra v meste.

Ako to myslíte?

Úroveň kultúry v meste by sa dala merať vzťahom k najchudobnejším. Ak sa vieme starať o biednych, mení to život nielen im, ale aj nám. Keď sme napríklad na námestí v stredu večer, prechádza okolo nás množstvo ľudí a viacerí sa zastavia a len-tak zostanú stáť, premýšľajú.

Chudobní v kostole pred vianočným obedom/pri stole sa im venujú dobrovoľníci z Komunity sv. Egídia (Foto: Lukáš Zachar)

Ako to mení človeka?

Skúsenosť z komunity je v tom, že nám posúva horizont, vychádzame zo seba. Tým, že sa staráte o druhých, učíte sa zabúdať viac na seba. Postupne vás to mení aj vo vlastnej rodine, vo vzťahoch a na isté veci reagujete inak.

Cítite väčší nadhľad?

Keď vstupujeme do životov biednych, žijeme spiritualitu Šimona z Cyrény – pomáhame im chvíľu niesť kríž. A toto mení aj nás. Nevieme presne ako, je to trochu aj tajomstvo. Samozrejme, keď potom vidím, ako kolega strašne rieši, aký nový telefón si má kúpiť a večer som s človekom, ktorý nevie, kde prespí, tak to vo vás zarezonuje.

Nie je náhoda, že nás Ježiš posiela za chudobnými. Je to škola, ktorá sa nedá nikde inde naučiť, nedá sa sprostredkovať, ani v tomto rozhovore. Naučíte sa to len v tom vzťahu. Preto aj pápež František je s chudobnými, lebo vie, že stretnúť chudobného znamená stretnúť sa s Ježišom. A k tomu sú pozvaní úplne všetci.

Máte pocit, že v tom máme rezervy?

Ja a aj Komunita svätého Egídia v tom má rezervy.

Vy? Veď ste s nimi každý týždeň, aj viac...

Áno, ale stále cítime, že by sme s nimi boli radšej viac. Iste, aj ako krajina a cirkev v tom máme rezervy. Treba však začať od seba.

V akej kondícii sú slovenskí egídiovci? Keď ste začínali, boli ste všetci vysokoškoláci, dnes máte mnohí vlastné rodiny. Máte dorast, energiu?

Stále rastieme, komunita sa rozšírila dokonca aj do iných miest, sme v Topoľčanoch, Banskej Bystrici aj Nitre. Je pravdou, že generačne sa niečo zmenilo. Máme medzi sebou 40-ročných aj stredoškolákov. Sú u nás pracujúci aj študujúci. Niektorí, čo majú už rodiny, chodia medzi nás menej, ale zachovali si kontakt.

Toto spoločenstvo nie je ako vysokoškolské stretko, ktoré sa odsunie, keď príde manželstvo a reálny život. Je to program na celý život a pre každý stav. Vždy sa dá nájsť aj spôsob, ako byť s chudobnými.

"V jednu stredu nastala celkom zaujímavá situácia, keď po modlitbe v kostole utečenci z Iraku pomáhali na námestí bratislavským bezdomovcom." Zdieľať

Doteraz sme sa rozprávali o živote Komunity sv. Egídia na Slovensku, v Bratislave. Egídiovci sú však známi aj rôznymi aktivitami po celom svete.

Áno, komunita napríklad organizuje medzináboženské stretnutia za mier, kde prichádzajú stovky náboženských lídrov. Prvé začal v roku 1986 v Assisi pápež Ján Pavol II. a Komunite Sant' Egidio v Ríme to prišlo ako dobrý nápad, tak s pápežovým požehnaním prevzali organizačnú štafetu.

Známe sú aj konkrétne mierové projekty. Napríklad v Mozambiku, kde sa podarilo Komunite sprostredkovať mier a ukončiť občiansku vojnu. Preto bola Komunita nominovaná viackrát na Nobelovu cenu za mier.

V poslednom období sa talianska komunita podieľa na pomoci utečencom cez tzv. humanitárne koridory. Ide o projekty presídlenia utečencov, v niečom podobné, ako bol u nás projekt združenia Pokoj a dobro na prijatie irackých kresťanov.

Vieme o vás, že ste sa tiež zapojili do tohto slovenského projektu.

Sme v kontakte s našimi Iračanmi. Traja mladí Iračania, ktorí študujú v Bratislave, bývali v lete u nás doma. Boli vtedy na jazykovom kurze. Boli dokonca s nami viackrát v komunite. Čiže v jednu stredu nastala celkom zaujímavá situácia, keď po modlitbe v kostole títo chalani, utečenci z Iraku, pomáhali na námestí bratislavským bezdomovcom. (úsmev)

Titulná foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo