Irán nie je domček z karát Vojna, ktorá iba hľadá svoju stratégiu

Ako jeden z mála realistických republikánov, ktorí aktívne oponovali neokonzervatívnej horúčke, ktorá zachvátila krajinu počas nešťastnej vlády Georgea W. Busha, musím priznať, že v súčasnosti mám v žalúdku známy nepríjemný pocit. Lebo rovnako ako v prípade katastrofálneho dobrodružstva v Iraku, americko-izraelský útok na Irán nie je ničím iným ako vojnou, ktorá hľadá svoju stratégiu.

Rovnako ako na začiatku 21. storočia, aj teraz vláda – ako veľmi zlý stredoškolský diskutér – púšťa na verejnosť nespočetné množstvo slabých strategických argumentov v nádeji, že niečo sa nejako uchytí; že analytická kvantita nejako nahradí potrebu analytickej kvality.

Chabé dôvody na útok

Najprv nám hovoria, že spoločný útok má zabrániť Teheránu v obnovení jadrového programu, toho istého, o ktorom prezident hrdo vyhlásil, že bol po útoku na Fordó minulé leto „zničený“. Ak je to tak, prečo potom tá naliehavá snaha ukončiť program, ktorého sme sa už pred ôsmimi mesiacmi zbavili?

Samozrejme, realita je niekde medzi vtedajším chvastaním a nevraživou nenávisťou demokratov trpiacich obsedantnou nenávisťou k Trumpovi, ktorí sa správali, ako keby útok bol veľa kriku pre nič. Skutočnosť je taká, že podľa väčšiny odhadov spravodajských služieb bol iránsky jadrový program odložený o niekoľko rokov (povedzme tri až štyri), hoci iste nie navždy. Ale to je určite dosť ďaleko na to, aby bola súčasná likvidácia Iránu podmienená jasným a bezprostredným nebezpečenstvom.

Po druhé, tvrdí sa nám, že mulláhovia ohrozujú životy Američanov.

Ani toto neobstojí v analytickom teste vierohodnosti. Iránske rakety dlhého doletu, o ktorých niektorí zúfalí neokonzervatívci neustále hovoria ako o zbraniach schopných zasiahnuť Ameriku, jednoducho neexistujú. Jedinými Američanmi, ktorí sú v ohrození, sú vojaci USA na základniach v tejto oblasti.

Je nepravdepodobné, že by sa Irán, ktorý je na kolenách, rozhodol zaútočiť na Američanov práve tam. Na ich ochranu sú nainštalované protiraketové platformy, takže účinok by bol marginálny. Takýto krok by bol pre režim, ktorý je už na kolenách, určite samovražedný. Prečo by prezieraví Iránci dali svojim americkým nepriateľom takto na zlatom podnose casus belli? Opäť, to jednoducho nedáva zmysel.

Irán po smrti Chameneího spustil nové útokyIzrael reaguje útokmi na Teherán. Oznámil, že mieri na srdce mesta

Marek HolkaTASR

Po tretie, Biely dom obviňuje Irán, že predstavuje bezpečnostnú hrozbu ovplyvňujúcu primárne americké národné záujmy. Aj to je ilúzia.

Trumpova administratíva si zaslúži veľké uznanie za to, že na základe prevažne realistických podmienok prehodnotila zastaranú americkú geostrategickú doktrínu. Zmizla katastrofálna wilsonovsko-neokonzervatívna predstava, že Amerika musí zasahovať všade, stále a v rovnakom čase, ako keby všetky regióny mali pre krajinu rovnaký význam.

Zdiskreditovaná zahraničnopolitická elita určite zabudla na staré príslovie, že kto miluje všetko, nemiluje nič, a že neschopnosť robiť strategické rozhodnutia na základe amerických národných záujmov je sama osebe rozhodnutím.

Namiesto toho Trumpov tím v Národnej bezpečnostnej stratégii a na iných miestach urobil sériu odvážnych realistických rozhodnutí, vďaka ktorým je americká zahraničná politika pripravená na novú multipolárnu éru.

V súlade s Rooseveltovým dodatkom k Monroeovej doktríne je na prvom mieste západná pologuľa, potom kľúčová oblasť Indo-Pacifiku (kde je veľká časť sveta s budúcim politickým vzostupom, ako aj veľká časť budúcich politických rizík), nasleduje Európa a až potom Blízky východ.

Za takýchto okolností má prechod k úlohe vyrovnávacej sily pôsobiacej zvonku najväčší zmysel. Amerika by mala agresívne zasahovať do takého dôležitého, ale nie kľúčového regiónu len vtedy, ak sa naruší prirodzená rovnováha síl.

Predstava, že súčasný Irán predstavuje hrozbu pre takúto regionálnu rovnováhu síl, je smiešna. Ekonomicky negramotní mulláhovia zničili hospodárstvo, jadrový program utrpel rozhodujúcu ranu, vláda bola nútená zastreliť tisíce vlastných detí, aby si udržala moc, iránske zástupné sily sú len tieňom svojich bývalých podôb, či už ide o Hamas, Hizballáh, bývalý Asadov režim v Sýrii, chaotických Iračanov, alebo húsijských pirátov.

Jednoducho povedané, toto nie sú atribúty sily, ktorá sa chystá prevziať kontrolu a prevrátiť strategický regionálny poriadok na Blízkom východe. Takže nie, ani tento bod ma nestraší.

Irán sa tak ľahko nezrúti

Zostáva teda (podľa môjho názoru) skutočný dôvod útoku: zmena režimu. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu to vyjadril oveľa jasnejšie a (našťastie) priamo: cieľom útokov je ukončiť existenciálnu hrozbu, ktorú predstavuje režim ajatolláhov. Ale ak je dôvod tento, dá sa vyvrátiť rovnako jednoducho.

Irán určite predstavuje väčšie riziko pre Izrael ako pre Spojené štáty, pokiaľ ide o geografiu, raketové prostriedky a podobne. Ale keďže americké záujmy nie sú rovnaké ako záujmy akejkoľvek inej krajiny (vrátane dlhoročných spojencov, ako je Izrael), prečo by to malo Američanov motivovať k takému bláznovstvu?

Sme tu, aby sme slúžili americkým záujmom a žiadnym iným. Nikto, kto nie je ochotný prijať takéto zrejmé tvrdenie, by nemal byť braný vážne, určite nie v rámci americkej strategickej diskusie, ktorá by sa mala týkať iba špecifických národných záujmov tejto krajiny.

Po druhé, Irán nie je (napriek špekuláciám neokonzervatívcov a Mosadu) v stave revolučného kvasenia; nie je to domček z karát, ktorý by sa mohol zrútiť v dôsledku ďalšieho bombardovania. Aj keby veľký ajatolláh zomrel (v čase písania tohto textu to nebolo zrejmé, dnes už to potvrdil aj Irán, pozn. prekladateľa), samotný režim nevykazuje žiadne známky rozpadu.

Skôr naopak, počas nedávnych tragických demonštrácií sa potvrdil opak. Napriek tomu, že do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí a napriek uisteniam korunného princa Rezá Pahlavího, že časť kľúčových jednotiek Islamských revolučných gárd (IRGC) sa pridá k ľudu, nič také sa nestalo.

Irán nie je Venezuela, varuje historik GuerreroAk by iránsky režim padol, z krajiny sa nestane nová Sýria. Spoločnosť je omnoho stabilnejšia

Álvaro Peñas

Moja spoločnosť zaoberajúca sa politickými rizikami vykonala veľké množstvo práce pri hodnotení toho, čo je potrebné na úspešnú revolúciu, či už vo Francúzsku, USA, Rusku, Číne, alebo na Kube. Jedným z kľúčových faktorov vo všetkých prípadoch je, aby sa strední členovia bezpečnostných zložiek (armády, spravodajských služieb, ministerstva vnútra) pridali k ľudu: plukovníci, majori a kapitáni sa najskôr spriahnu s demonštrantmi a potom im aktívne pomáhajú vyzbrojiť sa.

Toto je podstatný krok politického rizika v každom revolučnom procese, alchýmia, ktorá mení obyčajné nepokoje na trvalú politickú zmenu. Napriek uisteniam neskúseného korunného princa sa však v poslednom období nič také nestalo. Namiesto toho, aby sa IRGC pridali k demonštrantom, vražedne ich postrieľali. Neexistuje absolútne žiadny náznak – bez ohľadu na osud ajatolláha –, že by sa tento domček z karát chystal zrútiť.

Hnacou silou za tým všetkým je to, čo štatistici nazývajú „mylnou domnienkou horúcej ruky“, že keď mal niekto šťastie (napríklad že by strelil štyri trojbodové koše za sebou), bude mať šťastie aj naďalej.

Administratíva vyšla víťazne zo svojej hazardnej hry vo Fordó a podobne aj vo Venezuele, keď úchvatným spôsobom uniesla Madura. Ale predstava, že takýto úspech bude bez námahy pokračovať, je práve tým, čím je – omylom.

Po prvé, išlo o veľmi špecifické, obmedzené misie s jednoznačne definovanými meradlami úspechu a neúspechu. Tentoraz s niekoľkodňovými údermi je misia dlhšia, a čo je dôležité – ako sme práve jasne ukázali –, meradlo úspechu a neúspechu je nielen nejasné, ale jednoducho neexistuje.

Je takmer nemožné dosiahnuť úspech v zahraničnej politike, ak nie sú podmienky tohto úspechu jasne stanovené. V tomto prípade, rovnako ako v prípade Iraku, máme len vojnu bez jasnej stratégie. Ak by sa podarilo dosiahnuť úspech za takýchto podmienok, bolo by to prvýkrát v histórii.

Isté však je to, že je ohrozený jeden z vrcholov Trumpovej éry: predstava, že musíme prestať viesť nami zvolené nekoncepčné vojny a že musíme slúžiť potrebám princípu „Amerika na prvom mieste“.

Pôvodný text: A War in Search of a Strategy. Uverejnené so súhlasom The American Conservative, preložil Lukáš Obšitník.