Lanovka

Vravieva sa, že každý z nás má svojho anjela. Aj ja som jedného spoznal. Anjeli sú však trochu zvláštne bytosti: zjavujú sa a miznú bez varovania...

Bolo to veru nedávno, keď som sa opäť stretol a prechádzal s Pimpim. V prírode vládla neskorá jeseň, ale v Bratislave ešte nebolo veľmi chladno. Auto som nechal kúsok nad Vojenskou nemocnicou, na starom parkovisku. Odtiaľ sme už spolu vyrazili smerom k Železnej studničke. Prechádzali sme sa tými starými známymi miestami. Zmocnila sa ma melancholická nálada. Dnes možno sledovať ako sa vaše mesto na jednej strane dynamicky mení, a pritom na druhej strane ostávajú niektoré jeho časti, jeho skryté miesta, akoby zabudnuté bokom. Sú tu ako čudesní, nemí svedkovia minulosti.

Pamätám si tieto miesta z detstva. Zo starých lámp, pomníku „betonových pästí“, z amfíku: z toho všetkého dýcha na vás šialená epocha minulosti, našej minulosti poznačenej komunizmom. Neda sa naň zabudnúť, všetko ho tu pripomína. Bože, ako tomu mohli ľudia veriť?! - moja babka tomu obetovala život. Vyrastal som našťastie už na sklonku jeho panovania a dodnes mám z komunizmu zmiešané pocity: šťastie nádherného detstva, ktoré mi vykúzlili obetaví rodičia (napriek zápasu so zriadením) a podivnej doby plnej paradoxov a absurdností. Ilúzia bezpečia na vyprázdnených uliciach a strach pri chodení do kostola, na stretká, či tiché púšťanie rádia Slobodnej Európy... Pimpim sa rozhovorila o ľuďoch, čo sem chodievali. Spomínala na svoje vlastné zážitky z týchto miest, hovorila o výletoch, o školských branných cvičeniach, počas ktorých nútili učitelia behať deti s ponaťahovanými igelitovými sáčkami na hlavách a rukách, pričom ich strašili nemcami. Šťastné to 80.-té roky...

V tom nám však cestu zkrížili deti. Bezstarostne sa tu hrali. Behali po týchto miestach a netušili nič o ich osudoch. S čerstvým závanom vetríka som pocítil závan slobody a vďaky. Fascinujúce na prírode je, že v nej existujú také zázraky ako stromy, jazerá, skaly: živé monumenty, ktoré skutočne prežívajú epochy. Aj teraz si tu razia svoj život medzi betónom minulosti, a verím, že i po nás si ju budú raziť, pokojne a odhodlane. Škoda, že ten šialený socializmus toľko vecí poničil! Napriek tomu sú veci, ktoré prežili, niektoré stromy, niektoré skaly, niektorí ľudia...

Nech akokoľvek premýšľam, stále neviem vyjadriť život: uniká, je ako živé striebro, či bergsonovské durée. Vždy sú to len malé, kusé opisy, ktoré nedokážu zachytiť jeho šírku, jeho hĺbku. Koľko života je v tom, čo sa práve odohráva, koľko krásy, sily a zázračna tkvie vo vedomí bytia. V jedinom prapodivnom okamihu. Pimpim mi stále čosi rozprávala. Deň bol nádherný, chladný a slnečný zároveň. Stromy a celá oblasť bola ponorená do farieb jesene. Červená, zlatožltá, hnedastá, to všetko sa miešalo a vytváralo čosi tak krásne a gýčovyté zároveň ako „maliarovú krajinku“. Nebesá zľahka klesali k zemi a slnce sa svojimi lúčmi postupne a nenápadne vpíjalo do okolia. Pomaly sme sa prechádzali v tomto jesennom dni a rozoberali sme každodenné starosti, zážitky a problémy, drobné radosti. Nakoniec sme dorazili k starej bratislavskej lanovke, ktorá smeruje na Kamzík. Dookola postávali menšie hlúčiky ľudí. Niektorí si pozerali fotogalériu z opravných prác, iní schádzali poza lanovku dolu schodmi, usmiatí sa vracali späť. Aj mi sme sa chceli ísť previesť. Aj keď ja osobne, by som tej myšlienke vôbec nemusel ostať verný: nemám dobrý pocit z lanoviek, výťahov a lietadiel... No, Pimpim vyzerala, že o túto zábavu neche prísť. Najhoršie na lanovke, výťahu, či lietadlu je to, že nemôžete ovládať situáciu: len sa veziete, ste cestujúci a musíte len dúfať, že práve dnes všetko bude fungovať tak, ako má. Niekedy sú však situácie silnejšie ako ja, aj keď mám strach, či zlý pocit a ešte vždy môžem zmeniť svoje rozhodnute, neurobím tak. Nechám sa viesť osudom, niekedy to vyjde a inokedy nie. A toto bol práve deň, ako väčšina zvláštnych dní s Pimpim, v ktorých som sa nechal unášať.

Onedlho sme sedeli vedľa seba v sedačkovej lanovke. Pomaly, pohupujúc sa rozbehla, na krátko zastavila a zasa sa pohla. Skľučujúci pocit odovzdanosti a krása prostredia, ktoré vás doslova pohltí, dokáže rozprúdiť krv. Vznášate sa vo výške koruny stromov a pozorujete svet. Škoda, že všetko sa niekedy musí skončiť, škoda, že sa nedajú okamihy zastaviť a zvečniť, nie však ako na fotografii (ktorá je svojou podstatou veľmi melancholická) do strnulosti momentu, ale akosi nábožensky, mysticky do včenej prítomnosti.

O pätnásť minút, ktoré boli ako večnosť sme vystúpili na Kamzíku. Chvílu sme sa prechádzali a išli sme na horúci čaj a tatranku. Náhodný deň, plný voľnosti a slobody, plný krásy a lásky. To sú momenty, kedy sa nedá hnevať, kedy sa vás veci, ktoré by vás inak rozčulovali, vôbec nedotýkajú. Všetko akoby malo svoj prečudesný význam, svoj vlastný zmysel. Aj keď bola vlastne zima, sedeli sme na lavičke a pozorovali svet. Pimpim rozprávala, plánovala, smiala sa a ja som uvažoval, či je skutočná alebo som si ju vymyslel a teraz sa tu rozprávam sám so sebou. Každým slovom, každým pohľadom som sa ponáral do jej duše. Príval teplého čaju a cukrov obnovili moje sily a trocha som sa prebral k životu. Nabral som silu na cestu späť, nabral som silu na koniec, na to, že môj anjel zasa zmizne a možno sa už nezjaví... na to, aby som sa vrátil do každodennosti.

Pimpim si s úsmevom sadla na sedadlo, mne však srdce prestávalo biť: spiatočná cesta vedie z kopca, a tak máte pred sebou výhľad do celej doliny, vznášate sa nad panorámou lesa. Všetko navôkol hralo farbami. Pozeral som sa na horizont, no cítil som krásu bytosti sediacej povedľa mňa, jej žiaru a lásku. Hovoril som o práci, o všetkom možnom, ale myslel som len a len na ňu.

Na anjeloch je skvelé, že pri nich zabudnete na svoju samotu, na problémy a nakoniec i na seba. A začnete vnímať, v skutku vnímate svet...

Juraj Lauko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo