Prečo v Ríme svieti slnko, aj keď je zamračené

Prečo v Ríme svieti slnko, aj keď je zamračené

Vstup na monumentálny cintorín Verano, vpravo Bazilika sv. Vavrinca

Tri dôvody, prečo navštíviť Večné mesto v novembri.

Melancholické počasie, dušičkový čas a končiaci sa Rok milosrdenstva. Možno to boli dôvody, prečo som prvý novembrový týždeň zažil v Ríme atmosféru, akú si nepamätám. Hoci som tam v minulosti strávil celé mesiace, teraz bol Rím zase iný. Ako to vie len on.

#1: Pred víchricou sa treba schovať v kostole, ktorý poškodilo zemetrasenie

Pred odchodom som mal jednu konkrétnu obavu. Nesúvisela ani tak s počasím či hrozbou zemetrasenia, ale skôr s jeho dôsledkami – či budú otvorené kostoly poznačené nedávnym zemetrasením. V nedeľu 30. októbra totiž zasiahlo stredné Taliansko zemetrasenie s magnitúdou 6,5 s epicentrom pri Nursii. Otrasy bolo cítiť aj v Ríme.

Išlo o najsilnejšie zemetrasenie v Ríme od roku 1980 a miestnych poriadne vystrašilo. Zanechalo aj následky. Najväčšie zdesenie vyvolala veľká puklina na priečelí Baziliky sv. Pavla za hradbami. Prasklina je dnes vyplnená, ale aj tak ju vidno a nevyzerá to vôbec dobre.

Na Bazilike sv. Pavla za hradbami zostala po zemetrasení z konca októbra prasklina. 

Októbrové otrasy sa prejavili aj na Bazilike sv. Vavrinca zo 6. storočia, kde popadali zo stropu kúsky kameňa. Poškodená zostala aj Borrominiho kupola na kostole sv. Iva v areáli univerzity Sapienza.

Rím síce neleží na tektonicky aktívnom povrchu, ale na „mäkkom, vlhkom“ podloží. Podľa Antonia Piersantiho z Národného inštitútu geofyziky a vulkanológie je to dôvod, prečo v Ríme cítiť otrasy, ktoré majú pôvod v strede Apeninského polostrova.

Spomínané dve baziliky boli po zemetrasení pre technické kontroly načas zatvorené, dnes sú už prístupné verejnosti. A využili sme to aj my. Práve v Bazilike sv. Vavrinca pri cintoríne Verano sme prečkali silnú búrku, ktorá zanechala v ten večer v meste vážne škody.

Samozrejme, nič lepšie nám nezostávalo, lebo zostať v takú temnú hodinu na obrovskom rímskom cintoríne by nebolo o nič lepšie. Toto monumentálne pohrebisko s rozlohou 83 hektárov sa oplatí navštíviť nielen pre architektonické skvosty pomníkov a hrobov. Nie je to obyčajný cintorín, to cítite hneď, ako naň vkročíte. A zvlášť v hodinu, keď už nie je deň, ale ešte ani noc.

#2: Kostolník u Filipa Neriho je stále vo forme

Napriek šanci vidieť pápeža Františka sme nedeľné poludnie strávili a slávili svätou omšou v oratoriánskom kostole Chiesa Nuova. Dôstojná liturgia mala aj bonus na záver. V kostole, ktorý vybudoval sv. Filip Neri, pracuje kostolník Claudio s neskutočnou charizmou. Je stelesnením rimanskej nátury a o jeho humore kolujú celé historky. Najčastejšie sa prejavuje, keď návštevníkom chrámu komunikuje, že zatvára kostol alebo jeho časť.

Kaplnka s ostatkami sv. Filipa Neriho po „zapečatení“ kostolníkom Claudiom.

Jedna Slovenka raz spomínala, ako vzala svojich známych do Chiesa Nuova, no prišiel Claudio a chcel zatvoriť kostol. „Zatvára sa, lebo potom sa pátri hnevajú,“ opakoval a štrngal kľúčami. „Ale my sme pútnici zo Slovenska, chceme sa tu pomodliť,“ chcela ho obmäkčiť. „Všetci sme pútnici na tejto zemi. Zatvára sa...“

Kostolník Claudio sa nezaprel ani počas našej návštevy. Po svätej omši chcel zatvoriť kaplnku, v ktorej sú uložené ostatky Filipa Neriho. Urobil to opäť svojsky: Pri svojej výške cca 155 cm vzal do rúk jednu kostolnú lavicu a snažil sa ňou „zatarasiť“ vchod do nej. Ľuďom vnútri len lakonicky oznámil: „Tu sa zatvára, svätý Filip vás bude počuť aj vonku!“

Ten láskavý sarkazmus si Rimania pestujú už stáročia. Inak to nebolo ani v dobe svätého Filipa, mimochodom, patróna humoru. Apoštol Ríma bol vyhlásený za svätého 12. marca 1622, a to naraz s ďalšími významnými postavami Ignácom z Loyoly, Teréziou Avilskou a Františkom Xaverským.

Traduje sa, že Rimania si v ten historický deň neodpustili poznámku: „V dnešný deň Svätý Otec kanonizoval troch Španielov a jedného svätca.“

#3: Mnísi v opátstve Tre fontane varia pivo

Vždy tam rád chodím pre ticho a málo turistov. Cisterciánski mnísi spravujú na okraji Ríma miesto, kde podľa starobylej tradície sťali svätého Pavla, pričom zo zeme vyrazili tri pramene. Studne nájdete v jednom z troch mystických kostolov tohto areálu.

Opátstvo Tre fontane som už na Postoji obšírnejšie vychválil, ale chce to malú aktualizáciu.

Vchod do Opátstva Tre fontane aj s pútačom na nové produkty.

Novinkou miestneho kláštora je pivo z vlastnej produkcie. Rímski cisterciáni sa tak pridali k ďalším jedenástim trapistickým kláštorom vo svete, ktoré varia pivo.

Keďže Opátstvo Tre fontane je posiate eukalyptovými stromami, ich silný ale má výraznú príchuť eukalyptu. Nie každému musí táto aróma chutiť, faktom však je, že ide o prvé trapistické pivo v Taliansku.

A vedia už o tom čosi aj miestni. Veľa totiž nechýbalo, aby moje dve fľašky zhabal policajt pri kontrole do Baziliky sv. Pavla. Keď ale zbadal logo mníchov z Tre fontane, očividne pookrial a so širokým úsmevom povedal: „Á, to je trapistické! Môžeš si to zobrať, ale nech to v bazilike zostane v batohu. V opačnom prípade budem musieť prísť a vziať ho.“

V Ríme jednoducho svieti slnko, aj keď je zamračené.

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo