Prezidentov kocúr

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prezidentov kocúr

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z románu, ktorý nás zavedie do exotického Sochumi v dnešnej separatistickej Abcházskej republike. More tu vraj pení ako pohár šampanského.

Nadišiel čas kvitnutia araukárie.
Čiže máj.
Spolu s brazílskou araukáriou začínajú kvitnúť annona
a bigarádia a ešte ľalovník.
A tiež rhaphiolepis. Ale niekedy rhaphiolepis začína pučať
neskôr.
Tento máj bol však neuveriteľne zvláštny... Vlastne, možno
bol taký istý ako všetky predchádzajúce, ale poviem vám,
človek si spravidla neuchováva v pamäti a srdci minuloročný
máj po celý rok.
Rhaphiolepis, to je ešte nič. Predstavte si, že zakvitli dokonca
aj mydlovníky a pajazmíny, hoci podľa zákonov prírody
mali začať kvitnúť v júni alebo až v júli.
No ale aj tak... V tom roku v suchumskej botanickej záhrade
vystrájal naozaj neobyčajný máj.
Máj kúzelník.
Lobulárie a krasuľky, ktoré obyčajne kvitnú po celý rok,
zrazu práve v máji akoby zošaleli – priam explodovali do kvetu
a omamovali turistov.
Naozaj to bolo tak.
Skrátka, tomu máju sa podarili všetky staré májové triky.
A on... On pokojne sedel, nič nehovoril a celý čas sa díval
na opadané kvety nonopelisu, jasnočervené, pripomínajúce
malé balóniky alebo kopy drahokamov, zväčšené na televíznej
obrazovke.
V záhrade sa už chýlilo k poludniu, ale v lístí ešte bolo počuť
opatrný šelest mladého ranného vánku, ktorý sa v noci
dobre vyspal.
A ešte – štebot vtákov.
Toľko ľudí nevie, že existuje taký nonopelis, smutne premýšľal,
škoda, že to nevedia... Ale aj dobre, že to nevedia.
V ten deň nonopelis rozvoniaval mimoriadne prenikavo.
Aká silná vôňa... To znamená, že čoskoro spŕchne, zvoľna
pokračoval v úvahách.
Mal na sebe biely plášť. Aj všetci ostatní mali biele plášte.
Zasadala vedecká rada. Dvadsaťdva ľudí – vrátane pozvaných
hostí.
Sochumi v roku 2014.
 
Práve prednášal samostatný vedecký pracovník z Inštitútu
čaju a subtropických kultúr. Prednášajúci bol z „citrónovníkov“
a tentoraz hovoril o mrazuvzdorných odrodách
citróna. Typický vedec: okuliare, plešatý, rozvážny, skrátka,
stelesnená spoľahlivosť a dôstojnosť, verný manžel a starostlivý
otec, príkladný občan a vlastenec.
Prednášať začal pred polhodinou. A rovnako dlho ešte
bude.
To Michail, Michail Temurovič (ten, čo pozoroval nonopelis)
chcel, aby zasadnutie prebehlo pod holým nebom. Dlhý
stôl postavili do ažúrového tieňa pekanového orecha a poprepletaných
korún paliem.
Mal rád zelený chládok botanickej záhrady popretkávaný
slnkom a modrozelenými morskými a záhradnými vánkami,
čo sa v objatí potulujú po jeho zákutiach.
Odpil si z čaju. Vychutnával ho.
Mal radšej čaj bez cukru, no v ten deň si dal pol lyžičky.
Cukor bol kubánsky. Trstinový. Biely, belší ako biely. Možno
si dal cukor, pretože bol kubánsky. Mal na to dôvod.
Pil čaj a počúval záhradu a prednášajúceho.
Keď člen kolektívu mrazuvzdorných citrónovníkov dohovoril,
rozhostilo sa ticho, teda – bolo počuť iba hlasy záhrady.
Prešla minúta, druhá...
Všetci sa dívali naňho. Tak čo povie vedúci?
A on povedal:
„Všetko bolo v poriadku, vážený... Ale v tejto chvíli musím
poznamenať, že kým ste vy rozvíjali svoje vedecké úvahy,
tam na tom strome, tam na tom ľavom konári tamten
drozd tri razy skočil na samicu... A zakaždým úspešne.
Takže chvíľami nám na hlavy padalo ich páperie, aby ste vedeli,
vážení kolegovia...“
A vánok rozfúkal jeho slová po záhrade ako semená exotickej
rastliny.
A v tej chvíli akoby nielen v záhrade, ale aj kdesi vysoko
na oblohe zaburácal smiech členov vedeckej rady a pozvaných
hostí.
Keďže väčšinu medzi sediacimi v tieni pekanového orecha
a paliem tvorili ženy, prevládal tam striebristý ženský smiech,
ktorý príjemne podnecoval a prehlušoval hlasný smiech mužov.
Hoci príčinou asi nebola len ich početná prevaha.
V ten máj jeho uši dobre rozoznávali medzi ostatnými
zvonivý smiech jednej z nich.
Bolo to tak, magická sila jej zvonivého smiechu pôsobila
naňho oveľa mocnejšie než energia smiechu všetkých ostatných.
Ten smiech patril žene so smelým pohľadom.
Nejaký jej predok bol určite zbojník, pomyslel si o tej žene
už aj kedysi dávnejšie.
Áno, áno, tak to bolo, táto krásavica v strednom veku bola
agresívne nežná a nežne agresívna (nuž, čo ešte dodať, zvyšok
si predstavte sami).
Keď veselosť trochu utíchla, všetci si všimli konár pekanového
orecha aj rozstrapateného drozda na ňom. Jeho družku
vidieť nebolo, ale nikto nepochyboval, že on, práve on je
ten drozd, ktorý celkom nedávno spôsobil, že lístie pekanového
orecha trikrát hlasno zašuchotalo, ale nikto okrem jediného
človeka si to akosi nevšimol.
Skrátka, až po týchto slovách všetci zrazu začuli hlasy záhrady,
akoby ktosi zapol staré rádio ich detstva.
Pekanový orech ironicky šumel listami.
V ten deň sa nikde ani na sekundu nezaleskla ani slzička
zármutku.
Áno, bolo to presne v čase kvitnutia araukárie v botanickej
záhrade.
Sochumi v roku 2014.
 
A mnohí, jednoducho množstvo ľudí ešte nič nevedelo
ani o nonopelise, ani o kocúrovi Johna Fitzgeralda Kennedyho...
Vlastne ani on vtedy o tom kocúrovi vôbec netušil,
lebo vtedy sa ešte len žalostné pišťanie jeho vzdialených
predkov (jeho babičiek a prababičiek) ružovým jazýčkom
dotýkalo tajomstiev suchumskej oblohy, slávnostne posiatej
hviezdami.
A ešte – ešte nebola dokončená vedecká práca, ktorú neskôr
vydal knižne pod názvom Drozd – spevavý vták.
A ešte...
To najhlavnejšie – vojna v Abcházsku bola ešte veľmi vzdialená,
ale zároveň predo dvermi: iba zopár desaťročí a niekoľko
sekúnd...
V osemdesiatych rokoch 20. storočia, tridsať rokov po
Stalinovej smrti, sa v Sovietskom zväze, ktorý zvíťazil nad
fašizmom v druhej svetovej vojne za cenu života dvadsiatich
miliónov svojich občanov, čiže na jednej šestine planéty začali
dávno očakávané otrasy.
Jeho gigantický oceľový skelet sa už napriek päťcípym
značkám kvality nedal spevniť žiadnymi špeciálnymi, starostlivo
vysústruženými skrutkami.
Ani veľkolepými vojenskými prehliadkami...
Ani prísahami-ubezpečeniami-sľubmi...
Ani zákulisnými snahami KGB...
A už to išlo... Základy Nového Babylonu podmokli...
Dobre si pamätám, ako niektorí tvrdili, že ak by sme aj
nechali bokom všetko ostatné, Sovietsky zväz musel padnúť,
lebo bol postavený na krvi nevinných detí: Alexeja
Romanova a jeho sestier. A keby len na ich krvi, ale aj na krvi
mnohých ďalších detí.
Naozaj to bolo tak.
O tomto a všeličom inom sa v nedávnej minulosti veľa
hovorilo. A ešte sa o tom bude veľa hovoriť aj v budúcnosti.
Slovom, vo vlasti komunizmu začala vyháňať listy nová,
nezrozumiteľná, iná doba, rástla, naberala na sile, chystala
sa bujne zakvitnúť.
Komunistická strana, ktorú jeden zblúdilý génius nazval
cťou a svedomím našej doby, vymenúvala a odvolávala vedúcich
predstaviteľov zväzových socialistických republík
i autonómnych sovietskych socialistických republík.
Pochopiteľne, ani Abcházsko nebolo výnimkou. Odo dňa,
keď pri múre Kremľa pochovali Stalina, po demontáž ZSSR
sa tam vystriedal nejeden prvý tajomník strany. A každý
Prvý zanechal v živote Abcházska stopu.
Medzi nimi bol však jeden mimoriadny, Michail Bgažba,
Michail Temurovič.
Bgažbovo pôsobenie pripadlo na obdobie Chruščovovej
vlády a bolo čiastočne podmienené duchom doby. Zatiaľ čo
sa však iní vedúci činitelia tak či onak usilovali so škrupulóznou
pedantnosťou v duchu straníckej disciplíny aspoň
priblížiť obrazu vtedajšieho lídra, Bgažba sa o to ani len nepokúsil,
žil si podľa svojich, pre mnohých nepochopiteľných
pravidiel.
Ani jemu, tak ako Chruščovovi, neboli celkom cudzie mnohé
vlastnosti typické pre oceľové stalinské obdobie, ktoré
zväzovali jeho charakter, ale zároveň akoby vďaka akýmsi
nepochopiteľným zákonom prírody vytváral svoj vlastný
– očividne exoticky pikantný – obraz vedúceho činiteľa.
V tom mu rovnocenne a partnersky, úspešne a harmonicky
asistovala sama doba. Dosiahnuť také partnerstvo mohol iba
nevšedný, svojsky talentovaný človek.
Naozaj, niekedy sa ako predurčením osudu stretne akýsi
zvláštny časový úsek a presne preň stvorený človek.
Práve takými boli Abcházsko druhej polovice 20. storočia
a Bgažba. Michail Bgažba. Michail Temurovič.
Vždy ho oslovovali Michail Temurovič. A len pod takýmto
menom, rodným a otcovským, spojeným dovedna (Michaltemurovič),
si naňho dnes spomínajú tí, čo ho poznali osobne,
ale tých zostalo nažive už iba zopár, alebo tí, čo majú viac
známych na druhom svete než na tomto.
Ruské -ovič bolo tak ako v celom sovietskom byrokratickom
priestore zaužívané aj v riadiacich inštitúciách Abcházska.
Devätnásť-, dvadsaťroční chlapci v komsomolských organizáciách
sa navzájom oslovovali aj otcovským menom:
David Nikiforovič, Vladimir Durmišchanovič, Georgij Vladimirovič...
Samozrejme, spomienka na to, ako sa chlapci s odznakom
Lenina na hrudi učili navzájom náležite oslovovať
menom a patronymom na -ovič, uväzovať si kravatu a holiť
sa, dnes vyvoláva smutno-ironický úsmev. A ešte – ako sa
priúčali u skúsených stranícko-hospodárskych pracovníkov
po chlapsky a vecne prednášať efektné prípitky. Takpovediac
„rástli“. To všetko a ešte veľa iného bolo treba na dosiahnutie
„vysokých a teplých“ stoličiek. Cvičili ich ako jednotky rýchleho
nasadenia – títo mládenci sa mali zmocniť budúcnosti,
rýchlo a bez „prechmatov“.
V ZSSR konca šesťdesiatych rokov, v čase rozkvetu sovietskej
idyly komunistického kapitalizmu sa na obzore objavila
a začala rýchlo rásť nová generácia, zmietaná vzájomne sa
vylučujúcimi tendenciami. Generácia rojkov a pragmatikov
čiže lyrici romantici a ľudia pohodlia...
A na druhej strane bolo celkom iné, celkom inak znejúce
meno jedného človeka v Abcházsku, meno, otcovské meno
a priezvisko: Michail Temurovič Bgažba.
Človek s patronymom na -ovič, a predsa každý, koho som
počul vysloviť to Michail Temurovič, to povedal akosi melodicky
a tvár sa mu mimovoľne rozjasnila.
Pre tých, ktorí ho dobre poznali, to „Michaltemurovič“
znelo vždy ako jedno slovo. A nie ako obyčajné meno.
Aj ja sa v tejto knihe pokúsim nazývať ho menom Michaltemurovič
ako menom unikátnym, jediným svojho druhu
a opakovať ho s intonáciou, ktorú som zachytil u jeho priateľov
a blízkych, a nie tak, ako je to typické u Gruzíncov: Batono
Micheil, Micho, Micha alebo jednoducho – Miša. Hoci
viem, že to -ovič s gruzínskou výslovnosťou reže uši a že ho
už odniesla politická povodeň spolu s komunistickou vlasťou...
Napriek tomu sa o to pokúsim.
Zdá sa, že sa mi to už aj darí. Veď počúvajte, všakže moje
Michaltemurovič znie inak ako ofi ciálne byrokratické Michail
Temurovič?
Samozrejme, že znie inak. Len sa treba započúvať – a vtedy...
Celú krajinu obývali jeho priatelia. Aj o človeku, ktorého
nepoznal, hovoril: To je môj priateľ.
Vyše desať rokov bol prvým tajomníkom abcházskeho oblastného
výboru strany, potom celý čas pracoval vo vedeckovýskumných
inštitútoch, bol genetik (nie, nepíšem jeho
nekrológ).
Sochumi v roku 2014.
 
S jedným svojím priateľom hovoril o Alfredovi Nobelovi
tak, akoby Nobel bol jeho blízkym príbuzným. (O tom porozprávam
neskôr. Teraz poviem len toľko, že bol nadšený
Nobelom, najmä jeho cenou.)
S japonským miliardárom Tadaom Kashiom, rovnako neúnavným
ako on sám, podpisoval úplne neuveriteľné zmluvy
(aj o tom bude reč ďalej).
V Picunde hľadal Aristotelov hrob... (O tom si tiež radšej
povieme inokedy.)
A tak ďalej, a tak ďalej...
Svojimi zrýchlenými krokmi aj celým svojím zrýchleným
životom predbiehal už aj tak zrýchlený rytmus 20. storočia.
Bol človekom vesmíru, nie pohodlia. A ešte bol aj všeličím
iným...
Gagarinovo „Ideme na to!“ i prvé Armstrongove kroky
na Mesiaci spolu s celým ľudstvom, s Američanmi či Rusmi,
Nigérijčanmi či obyvateľmi Malej Ázie... so svetovou evolúciou
i revolúciou – to všetko patrilo aj jemu.
A zrejme najmä jemu, lebo keď doba, čo zabudla na fenomén
ľudskosti, hľadala človeka v iných galaxiách, on ho nachádzal
na Zemi a správal sa k nemu ohľaduplne (nie, to nie
je prípitok na jeho počesť).
Mimochodom, Gagarina poznal osobne, aj Armstronga,
s oboma pil víno z býčieho rohu na potykanie.
Takže, a to tiež mimochodom, dnes, keď pre mojich krajanov,
ktorí sa rozpŕchli po svete za prácou, americké vízum
znamená oveľa viac ako celá stará a nová americká poézia,
spomínam si na roky svojej mladosti, keď sme s priateľmi
hľadali a čítali dobre že nie zakázané verše amerických básnikov
(a nielen ich).
 
 
Posielala nám vzdialené signály – Amerika! Posielala signály
mojej generácii: svojím Vietnamom, Hirošimou a Nagasaki,
ktoré sa po bombardovaní v roku 1945 stali viac americkými
než japonskými, a tiež Karibskou krízou, svojou
hudbou, hamburgermi, prezidentom Kennedym...
Nachádzali sme svoju Ameriku v suchumskom prístave
v podobe džínsov, kúpených od zahraničných námorníkov,
žuvačiek, nahrávok skupiny Chicago, Elvisa Presleyho, zástavy
s hviezdami a pruhmi, boxerov a poľovníkov bradatého
Hemingwaya, coca-coly, Hlasu Ameriky – keď do nášho
prístavu zašli zahraničné lode, niekedy s hermeticky uzavretými
kruhovými oknami.
A čakali sme na Ameriku – komunistickej propagande
napriek.
Jedným z prvých krokov Ameriky v komunistickom Abcházsku
bol závod koncernu Pepsi Cola. Koncern ho postavil
v Gulripšskom okrese. Američanom vyšlo v ústrety mesto
Suchumi, aby sa produkcia dodávala na trh pod jeho egidou
a jeho menom. Pamätám si, ako sa vtedy Gulripšania hnevali
na Suchumčanov, vraj je to nehanebná nespravodlivosť
(nie iba nespravodlivosť, ale nehanebná nespravodlivosť).
Vtedy Michail Temurovič povedal:
„Pepsi Cola patrí ku Gulripšu rovnako ako psychiatrická
klinika, ktorá tam stojí. Ak je pepsi naša, potom aj psychiatria
musí patriť pod Suchumi.“
Tu Suchumčania stíchli. Americká pepsi zostala gulripšskou.
A on potom dodal:
„Inak, pepsi chutí ako Amerika.“
Takto prišla chuť Ameriky do Abcházska.
Sám Michail Temurovič bol niekoľkokrát v USA.
Raz, krátko po návrate odtiaľ, nám smutne povedal:
„Amerika, kamaráti, to je len veľmi rozvinutý Sovietsky
zväz, nič viac.“
A potom ešte smutnejšie dodal:
„Nečakajte Ameriku... Ja som tam o nej vôbec nič nezistil,
dokonca ani to, kde sa nachádza... Občas sa mi zdá, milí
moji, že Amerika je niekedy naozaj v Amerike...“
Pamätám si tú chvíľu priam fotografi cky. Sedeli sme pri
stole – študenti a on, muž vo veku môjho otca. V ruke mal
pohár s vínom Izabela. Izabelu obrali a vylisovali v jeho rodnej
dedine, v malej abcházskej dedinke Gup (v okrese Očamčire).
Áno, Michail Temurovič sa narodil v Gupe, ale predsa len
bol Suchumčan telom i dušou. V tomto meste sa udialo, ako
sám vravel, to najväčšie mystérium alebo, ako spresnil – suchumizácia
jeho duše.
A práve o ňom, o jeho suchumizovanej duši rozprávali
v posledných rokoch tisíce rôznych príhod suchumskí Abcházci,
Gruzínci, Arméni, Gréci, Rusi, Ukrajinci, Estónci,
Nemci... Pokračovať ďalej?
Rozprávali mi o ňom v Suchumi, Tbilisi, Moskve, Istanbule,
Soči, Petrohrade, Naľčiku, Aténach... Ďalej už vymenúvať
nebudem.
Jeden z mojich respondentov povedal: „Každý má nejaký
vlastný vzťah s Bohom, každý číta v Biblii svoju vlastnú  Bibliu.
Škoda, že si dobre nepoznal Michaila Temuroviča. Keby
si ho poznal dobre, poznal by si jeho Bibliu.“
A tak som začal hľadať jeho Bibliu.
A zistil som, že by som nepochopil jeho Bibliu, keby som
nepochopil jeho Korán, jeho budhizmus, jeho spevy o Krišnovi,
jeho vlastné žalmy...
A druhý mi povedal: „Ty si tam čosi zapisuješ, ale prečo
sám nepovieš o Michailovi Temurovičovi ani slovo, vari nie
si Suchumčan?! Všetci by o ňom mali vedieť. A vôbec, nechápem,
čo to má znamenať. Ponúkame svetu toľko dobrých
vecí: sacivi, adžiku, chačapuri, elardži, čaču, biele i červené
víno – a svet o tom nič nevie. Svet nič nevie ani o Michailovi
Temurovičovi, ani o Kukur-čajovi, ani o Vianorovi Pandžovičovi,
ani o Amre, ani o Brechalovke... Nič o nás nevie.
Vôbec tomu nerozumiem – vari nie si Suchumčan? Teba to
neprekvapuje? Veď predsa vieš, kto bol Michail Temurovič.
Bol to...“
A potom sa zamyslel a zmĺkol.
Kto to bol – Michail Temurovič?
O spomienky naňho sa so mnou podelili desiatky, stovky
ľudí.
Keď ma vyhľadal už asi stotridsiaty a začal mi o ňom rozprávať,
defi nitívne mi bolo jasné, že Michail Temurovič sa
postupom času stal hlavným hrdinom suchumského folklóru,
hlavnou postavou suchumských mýtov. Zatváram oči a aj
teraz ho vidím, ako sedí v kruhu priateľov v nejakom esprese,
reštaurácii alebo kaviarni... Za chrbtom má morskú hladinu
suchumského prístavu posiatu bielymi loďami... Leto,
slnečný deň, malo by byť horúco, ale je tu chládok – pofukuje
od Čierneho mora...
A tak som sa rozhodol napísať o Michailovi Temurovičovi
knihu Kocúr prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho (Prezidentov
kocúr). Len si nemyslite, že tá kniha je naozaj o Kennedym
a jeho kocúrovi...
Takže začínam písať a vy, dúfam, začínate čítať.
 
Text je úryvkom z románu Prezidentov kocúr, ktorý práve vychádza
vo vydavateľstve Slovart. Vychádza so súhlasom vydavateľa.
Foto: wikimedia, slovart.sk
 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo