Mohol byť biskupom, skončil vo väzení

Chlapec – sirota stretáva pri pasení kráv bulharského cára Ferdinanda I. Coburga. Nezistíme, či ho upútal svojím spevom alebo mu podal natrhanú kyticu poľných kvetov (údaje sa rôznia), faktom však zostáva, že Coburg si chlapca adoptoval.

Po prvých rokoch strávených v ľudovej škole tak mladý chlapec pokračoval v štúdiu na kráľovskom dvore v Sofii. Vďaka Ferdinandovej finančnej podpore študoval v Sofii, Plovdive a v malom seminári pre byzantských katolíkov v Adrianopole (dnes Edirne v Turecku).

Nakoniec sa ešte rozhodol na Slovensku vyštudovať Teologickú bohosloveckú akadémiu v Prešove a 28. augusta 1927 bol Pavol Spišák vysvätený za kňaza biskupom Gojdičom.

Spor s Gojdičom

Prvým kňazským pôsobiskom Spišáka sa stala Vyšná Jablonka, ale už o rok sa stáva správcom farnosti Vernár, kde našiel tiché prostredie na písanie poézie a prózy, ktorou prispieval do mnohých novín a časopisov.

Prehľad, štúdiá v zahraničí a mimoriadne jazykové schopnosti ho však predurčili na prekladateľské diela, ktorým sa usilovne venoval. Keďže na dedine chýbal učiteľ, mladý kňaz vyučoval v škole nielen deti a mládež, ale aj dospelých.

V rokoch 1929 – 1931 navštívil Balkán, Budapešť, Belehrad a v roku 1933 absolvoval púť do Ríma, kde sa zúčastnil aj na audiencii u pápeža Pia XI.

Fotografia cára Ferdinanda I. Coburga s venovaním v bulharčine: „Vernárskemu farárovi Pavlovi Spišákovi, môjmu milému učiteľovi, na pamiatku teologických hodín, ktoré sme trávili v jeho dome vo Vernári, 1. decembra 1943. Ferdinand“

Pavol Spišák ako prvý preložil text liturgie svätého Jána Zlatoústeho do slovenčiny a vydal ho v roku 1933 v Nitre. Zaujímavosťou je, že táto kniha nezískala imprimatur na prešovskom gréckokatolíckom biskupstve, ale udelil jej ho nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko. Dôvodom bol fakt, že biskup Pavol Peter Gojdič tento preklad vnímal veľmi nepriaznivo.

V roku 1935 Spišáka preložili do Torysiek. V roku 1937 vydal preklad učebnice rímskokatolíckej liturgiky Verejné bohoslužby. Tu sa dostal do priameho konfliktu s biskupom Gojdičom a prorusínsky orientovanými gréckokatolíckymi kňazmi, ktorých bola väčšina.

V pozadí týchto nedorozumení bola národnostná otázka (slovensko-rusínska) a príčinou impulzívna povaha Pavla Spišáka. Medzi najhlavnejšie body sporu patrilo to, že Spišák viedol homílie v slovenčine, za čo rusínsky orientovaní veriaci požadovali jeho urýchlené odvolanie.

V druhej polovici roku 1937 sa do tejto záležitosti zaangažovali aj štátne úrady. Nespokojná časť rusínskych veriacich sa rozhodla neakceptovať Spišáka ako farára a podujala sa v obci vybudovať rusínsku – ale už pravoslávnu farnosť. V tejto vyhrotenej situácii sa rozhodol biskup Gojdič zakročiť a 15. 6. 1938 svojho kňaza dočasne suspendoval.

Proti suspendácii sa bránil a dovolával sa pomoci viacerých cirkevných (pápež a rímskokatolícki biskupi), ale aj štátnych inštitúcií. Osudom slovensky orientovaného kňaza Pavla Spišáka sa zaoberali viaceré dobové slovenské médiá, predovšetkým však redakcie Slováka a Národných novín.

Spomínané noviny bránili toryského farára a zároveň biskupa Gojdiča vyzvali, „aby verejne oznámil, aké dôvody mal na také kruté postihnutie Pavla Spišáka“.

Biskup poskytol médiám takéto stanovisko: „... úctive Vám sdeľujeme, že dp. Pavel Spišák... pre svoju neposlušnosť a urputnosť v smysle Canonov 2331, par. 1., 2337, par 1., 2401 ab officio et beneficio bol suspendovaný.“

Vzápätí sa proti rozhodnutiu biskupského úradu zdvihla vlna nesúhlasných stanovísk od slovenskej verejnosti, médií a najmä slovenských štátnych a politických orgánov. Po vyhlásení autonómie Slovenska sa v októbri 1938 do tejto záležitosti osobne zaangažoval aj predseda autonómnej vlády Dr. Jozef Tiso.

Pavol Gojdič na viaceré pripomienky Tisovi napísal: „... ak by Spišák bol od suspendácie oslobodený bez toho, aby sa povinoval a splnil dané podmienky, bolo by to začiatkom anarchie v prešovskej diecéze... Vy pán Minister, ako predseda slovenskej vlády i ako katolícky kňaz, nemôžete dať súhlas na to, aby Vašou autoritou boly zakrývané proticirkevné postupky neposlušných kňazov. Ako v minulosti, tak i v budúcnosti mal som a budem mať pred očima len a len záujmy cirkve, lebo keby som postupoval ináč, vy sami by ste ma, ako katolícky kňaz, odsúdili, lebo lepšie je povinovať sa Bohu ako človeku“.

O tomto konflikte existuje pomerne hrubý dokument nachádzajúci sa v Historickom archíve Kongregácie pre východné cirkvi (Archivio storico della Congregazione per le Chiese Orientali).

Akcia P

V roku 1939 prijal Spišák podmienky zrušenia svojej suspendácie, načo mu biskup Gojdič opäť dovolil vstúpiť do pastorácie. Jeho pôsobiskom sa opäť stala farnosť Vernár, kde sa už mohol naplno venovať prekladateľskej činnosti. Pomáhali mu v nej kňaz Michal Ďurišin, člen Jazykového odboru Matice slovenskej Ján Fedák, básnik Slovenskej katolíckej moderny Janko Silan a bohoslovec Ján Škoviera.

V roku 1942 už v Prešove – so schválením biskupa Gojdiča – vyšlo 2. vydanie Spišákovej knihy Chváľme Boha, ktorá obsahovala preklad liturgie.

Knihy vydávané P. Spišákom boli spravidla dvojjazyčné – v jednom stĺpci bol uvedený cirkevnoslovanský text v prepise do latinky, v druhom slovenský preklad.

Revolučný bol pritom aj spôsob prepisu a úpravy cirkevnoslovanského textu, ktorý sa snažil priblížiť slovenčine, resp. utvoriť slovenskú redakciu cirkevnej slovančiny. Tieto jeho snahy však neboli prijaté.

V roku 1947 bol biskupom Gojdičom vymenovaný za titulárneho dekana. Práve v tomto období sa o Spišákovi aj vo Vatikáne začalo hovoriť ako o možnom prvom gréckokatolíckom biskupovi slovenskej národnosti.

Jeho možnému menovaniu, ale aj väčšiemu rozšíreniu a schváleniu Spišákovho slovenského prekladu božskej liturgie zabránila akcia P (pravoslavizácia) v roku 1950.

Po tzv. prešovskom (Veľkom) sobore prišli na Spišáka, ako aj iných gréckokatolíckych kňazov, ktorí neprestúpili na pravoslávie, roky ťažkých životných skúšok.

V apríli 1950 mu ešte režim ponúkol post pravoslávneho biskupa, automobil a veľkú finančnú hotovosť, no po ráznom odmietnutí už nasledovalo väznenie na viacerých miestach (Banská Bystrica, Poprad), umiestnenie v sústreďovacích táboroch (Hlohovec, Podolínec, Pezinok, Báč) a neskôr deportácia do severozápadných Čiech (Osek pri Duchcove).

V roku 1953 sa mu podarilo dostať do rodnej obce, kde ho prijala jeho sestra, u ktorej až do jej smrti býval.

Počas obrodného procesu v roku 1968 začal Spišák opäť slúžiť sv. liturgiu v Telgárte. Po príchode nového správcu farnosti mu nebolo naďalej umožnené vykonávať kňazskú službu, a tak slúžil už iba doma súkromne. V tomto období našiel veľkú oporu v Jánovi Škovierovi, ktorý bol kňazom v Šumiaci.

V roku 1968 po legalizácii Gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku sa ukázalo nielen žiaduce, ale dokonca nevyhnutné sláviť božskú liturgiu v živom jazyku. Rímskokatolícka cirkev po II. vatikánskom koncile zaviedla do slávenia obradov ľudový jazyk, a tak mnohí gréckokatolíci žijúci a vychovávaní v tom čase v rímskokatolíckom prostredí (a tých bola väčšina) si zvykli na bohoslužby v živom jazyku.

Spišákove preklady boli odobrené a hneď zavedené do čiastočného liturgického používania. Kniha Chváľme Boha v upravenej podobe bola vydaná v rozpätí rokov 1968 – 1972 hneď štyrikrát. Aj neskoršie slovenské preklady bohoslužobných textov boli Spišákovými prekladmi viac či menej ovplyvnené.

Pavol Spišák na audiencii u pápeža Pavla VI. v roku 1969

V roku 1969 sa viac ako tisíc pútnikov zo Slovenska zúčastnilo v Ríme na spomienkovej slávnosti 1 100. výročia smrti sv. Cyrila. Niektorých pútnikov prijal pápež Pavol VI. na osobnej audiencii, počas ktorej pápežove slová z taliančiny do slovenčiny oficiálne tlmočil práve Pavol Spišák. 

Gréckokatolícki i rímskokatolícki veriaci poznali Pavla Spišáka ako mimoriadne vzdelaného kňaza. Udržiaval kontakty s mnohými vzdelancami, jazykovedcami, básnikmi a rímskokatolíckymi kňazmi a biskupmi.

Veľmi dobrý kontakt mal s bulharským cárom Ferdinandom, ktorý ho často navštevoval na jeho fare vo Vernári. Jazykovo bol Spišák veľmi nadaný, ovládal francúzštinu, bulharčinu, cirkevnú slovančinu, latinčinu, taliančinu, ruštinu, nemčinu a maďarčinu.

Povahovo bol veľmi impulzívny, často sa nechal strhnúť emóciami a konal nepremyslene. Ako kňaz bol horlivý, usilovný, pastoračne schopný a hrdý na svoju slovenskú národnosť.

Apoštolský administrátor Mons. Ján Hirka ho v roku 1971 pri príležitosti sedemdesiatych narodenín vymenoval za titulárneho kanonika. Pavol Spišák patrí medzi osobnosti slovenských dejín a medzi najvzdelanejších slovenských kňazov 20. storočia.

Vo svojich dielach, činoch a postojoch zanechal svojmu národu nesmrteľnú pamiatku. Zomrel vo svojej rodnej obci 17. marca 1975 vo veku 73 rokov.

Foto: Jaroslav Slašťan