Reštaurátor by mal byť väčší majster ako autor

Prečo ste sa rozhodli pre zlatníctvo?

Vždy ma bavili dejiny a výtvarné umenie. Keďže na Slovensku žiadna stredná škola so zlatníckou špecializáciou neexistovala, po skončení základnej školy v Ivanke pri Dunaji som odišiel študovať zlatníctvo do českého Turnova na Strednú priemyselnú školu pre umelecké spracovanie kovov a kameňov. Získal som tam skvelé vedomosti aj o starých zlatníckych technikách.

Učili ste sa v Turnove aj reštaurovať?

Na reštaurovanie zlatníckych pamiatok vo vtedajšom Československu neexistovala žiadna škola. Na turnovskej škole som otázkami o starých zlatníckych technológiách často „otravoval“ svojich učiteľov zlatníctva a strieborníctva Ťukala, Jambora, Zouplnu a hlavne profesora Valeša, ktorý bol považovaný za najlepšieho českého špecialistu na všetky zlatnícke techniky a technológie. Mal som záujem o staré práce a chcel som ich vedieť aj opravovať. Vtedy som však ešte nevedel, ako veľmi sa mi to zíde pri „celoživotnom“ reštaurovaní.

Ako ste sa dostali k reštaurovaniu?

Už ako zamestnanec Zlatokovu som sa zoznámil s doktorkou Evou Toranovou, ktorá napísala doteraz „neprekonanú“ knihu Zlatníctvo na Slovensku, s ktorou som mal česť jej odborne pomáhať. Pri príležitosti výstavy Zlatnícke cechy na Slovensku si ma „otestovala“, keď mi dala zreštaurovať viaceré menej poškodené pamiatky. Dobré výsledky na týchto prácach mi pomohli k prijatiu do Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Na vlastnú šperkársku tvorbu som mal čas až o mnoho rokov neskôr.

Nepochybne je našou povinnosťou zachraňovať historicky vzácne diela. Existuje dnes zabezpečenie vzácnych diel? Čosi ako organizovaná starostlivosť o diela, ktoré sú poznačené časom, poškodené nešetrným zaobchádzaním, skladovaním a nesprávnymi postupmi pri ich predošlom „ošetrovaní“?

Je to podrobne upravené v zákonoch o ochrane pamiatok, o múzejníctve, ale aj o reštaurovaní, respektíve o Komore reštaurátorov, ktorej členom som sa tiež musel stať. Len jej členovia totiž môžu byť zapísaní v Štátnom zozname reštaurátorov a kto nie je v tomto zozname, podľa zákona nemôže reštaurovať, aj keby mal špecializované reštaurátorské vzdelanie. Napriek spomínaným jednotným zákonným úpravám zabezpečenie pamiatok a starostlivosť o takéto diela na Slovensku sú trochu odlišné podľa toho, či sú pamiatky v majetku múzeí, galérií, cirkví alebo súkromných majiteľov a aké má kto finančné možnosti nielen napr. na uskladnenie v trezoroch, na odborné reštaurovanie alebo len na v minulosti bežnú „protizákonnú“ neodbornú opravu. Vo svojej reštaurátorskej praxi som už zažil viaceré prípady, keď zreštaurovanie pôvodného poškodenia pamiatky tvorilo len zhruba desať percent mojej práce a deväťdesiat percent práce bolo odstraňovanie následkov neodbornej opravy.

Monštrancia z Levoče. Rok 1742, autor Ján Siláši. 27-ročný Peter Mišík reštauroval aj maľované emailové miniatúry.

Každý predmet určený na reštaurovanie je unikát, dielne a autori mali v minulosti iný prístup, techniky. Pri reštaurovaní vyhodnocujete použité materiály, stav pamiatky a príčiny jej poškodenia. Navrhujete aj koncepciu zásahu a volíte najvhodnejšie materiály i technológie, za čo všetko nesiete zodpovednosť?

Je dosť ťažké stručne vyjadriť veľkú rôznorodosť záchrany strieborných a zlatých predmetov. Bývajú často začiernené nečistotami a patinou, skorodované, pokrivené, popraskané, nalomené a pomerne často aj úplne zlomené. Kovové ozdoby i drahokamy sú uvoľnené, odpadnuté i chýbajú. Emailové ozdoby sú rozbité, popraskané a časti z nich chýbajú. To všetko by sa síce dalo opraviť aj bežnými zlatníckymi spôsobmi, ale pri záchrane pamiatok sa musia dodržovať pamiatkarské a reštaurátorské zásady, pracovné postupy, metodika... V niektorých prípadoch musí byť najprv vykonaný „umelecko-historický výskum“ a pamiatkarmi vypracovaný „pamiatkový zámer“. Dosť času mi pred reštaurovaním zaberá písanie reštaurátorskej dokumentácie, ktorá obsahuje aj „opis pamiatky“, „stav pamiatky“ a hlavne “návrh na reštaurovanie“. Pre nenahraditeľnosť vzácnych pamiatok či ich častí sa v ňom väčšinou nepripúšťa použitie riskantných pracovných operácií a nevhodných materiálov. Dopĺňanie chýbajúcich častí na starých zlatníckych prácach sa pri reštaurovaní pripúšťa napr. hlavne v prípadoch, keď je to nevyhnutné pre ich ďalšiu životnosť, pre spevnenie predmetu. Pochopiteľne, že svojvoľne nemôžem doplniť ani to, čo by bolo pre mňa ako zlatníka maličkosťou.

S akými najčastejšími poškodeniami predmetov sa stretávate?

Najčastejšie popraskanie, nalomenie či zlomenie strieborných častí predmetu. Len na monštrancii z Popradu – Veľkej ich bolo vyše sedemsto! Najťažšie sa reštaurujú tie zlomy, ktoré už boli neodborne „zacínované“ mäkkým spájkovaním so zhubnou kyselinou chlorovodíkovou. Stretol som sa aj s menej skúsenými majiteľmi predmetov, ktorých pamiatka  bola po „cínovaní“ rozožieraná zničujúcim chloridovým „strieborným morom“, ale oni na prvé miesto kládli len vyleštenie predmetu. Chápal som ich a ľahko by som im mohol vyhovieť, ale musel som ich presvedčiť o nutnosti ťažkej reštaurátorskej záchrany veľmi „chorej“ základnej hmoty pamiatky. Ako bolo vidieť aj na kremnickej výstave, druhou najčastejšou skupinou vážnych poškodení, ktoré som reštauroval, aj keď som sa vo svojich reštaurátorských začiatkoch na to vôbec necítil byť odborníkom, sú rozpraskané či rozbité maľované emailové miniatúry, ktorými sú na Slovensku vyzdobené veľmi mnohé veľké zlatnícke diela. Ich náročný spôsob reštaurovania je najlepším príkladom veľkých rozdielov medzi zlatníckym reštaurovaním a bežným zlatníckym opravovaním.

Monštrancia z Levoče. Rok 1742, autor Ján Siláši. Vyznačenému apoštolovi domaľoval chýbajúcu vrchnú polovičku tela vrátane hlavy.

O cínovom more som už počul, ale, pravdupovediac, o striebornom more ešte nie. Veď striebro spolu so zlatom sú odpradávna vnímané ako „večné“ kovy. Stretávate sa s týmto morom na strieborných predmetoch často?

Chcel som o tom rozprávať, aj keby ste nespomenuli zdanlivú „večnosť“ drahých kovov. V posledných rokoch som ho, žiaľ, našiel na azda všetkých mnou reštaurovaných strieborných prácach a ako som pred chvíľou naznačil, vyliečeniu reštaurovaných vzácnych aj gotických predmetov z tejto takmer skrytej „choroby“ považujem za najväčší význam svojho reštaurovania. „Strieborný mor“ je chloridové napadnutie povrchu a vnútra kovu, ktoré strieborné predmety, plechy, či drôty pomaličky mení na tvrdú lámavú až práškovú hmotu. Ako sa návštevníci mojej výstavy mohli presvedčiť, reštauroval som aj Silášiho kalich, na ktorom chloridy „vyžrali“ v hrubom plechu nohy už veľkú dieru. Menších dierok už boli desiatky.  „Strieborný mor“ sa nachádza na väčšine strieborných predmetov, ktoré boli v nedávnej minulosti po zlomení neodborne spájané mäkkým spájkovaním, laicky „cínovaním“ s pomocou kyseliny chlorovodíkovej nasýtenej zinkom, laicky „spájkovacej vodičky“. Práve tá kyselina, resp. z nej vytvorené chloridové soli pomaly, dlhodobo leptajú aj vnútro tak babrácky opravovaného pamiatkového predmetu a menia ho na „kôpku“ šedého, či čierneho strieborného „prachu“. Stačilo by popritom, aby „cínovač“ namiesto „spájkovacej vodičky“, zvanej aj kyselina soľná, použil kolofóniu a „život“ množstva strieborných predmetov by nebol ohrozený. Takých vzácnych pamiatok je u nás, žiaľ, ešte množstvo. Podotýkam, že podobne zle môže dopadnúť aj zlatý predmet, napríklad  prsteň, na ktorý kvapnete ortuť, napr. z rozbitého teplomeru.

Je niekedy potrebné zaistiť špeciálne podmienky, aby nedošlo k ďalšiemu poškodeniu či zničeniu predmetu? Dá sa znehodnotenie oddialiť? Akými metódami?

Súčasťou záveru reštaurovania je vždy konzervovanie predmetu. Vykonáva sa chemická pasivácia a prípadne sa naň nanáša aj ochranná vrstva – napr. lakovaním. Každý predmet má svoje špecifiká, a preto ku každej svojej reštaurátorskej dokumentácii, k tzv. „protokolu po reštaurovaní“, prikladám upozornenia a poučenia o ďalšom používaní. Napr. pri predmetoch, ktoré obsahujú aj materiál, ktorému škodí vlhko, je poučenie, aby boli v zime (napr. z kostola na faru) prenášané „teplo“ zabalené alebo pri vstupe do budovy v rámci možností odložené najprv do chladnejšej miestnosti, aby sa čo najmenej zarosili. Alebo napr. pri vyšších monštranciách je nutné zabrániť ich kývaniu či kmitaniu pri prevoze v správnej polohe a hlavne musia byť správne zabalené. Niekedy je to dosť náročné. Balil som už množstvo vzácností. Keď boli slovenské zlatnícke gotické diela vystavené napr. vo francúzskom zámku Cluny, balil som ich na cestu tam a v Paríži aj na spiatočnú cestu.

Mal by reštaurovaný predmet, povedzme monštrancia alebo kalich, v konečnom výsledku vyzerať ako nový?

Požiadavky majiteľov a pamiatkarov – metodikov sa v tom väčšinou rozchádzajú. Chápem, že kňazi chcú mať svoj predmet pekne vyčistený, vyleštený a pozlátený, aby bol čo najdôstojnejší svojmu vzácnemu účelu. Pochopiteľne, že pamiatkari chcú mať predmet v čo najpôvodnejšom stave, bez „zbytočných“ doplnkov.  Tým je aj nové galvanické pozlátenie, ktorým sú prekryté ostatky pôvodného pozlátenia. Všetkým sa nedá úplne vyhovieť, tam, kde môžem, snažím sa o kompromisy a väčšinou sú všetci spokojní. Existujú aj alternatívy odlíšiteľného čiastočného pozlátenia, ktoré pamiatkarskej metodike zodpovedajú. Sám sa stotožňujem napr. s malým zachovaním ušľachtilej patiny a som proti prehnanému zvyšovaniu lesku. Čistenie so zachovaním časti patiny je väčšinou ťažšie realizovateľné ako úplné chemické vyčistenie alebo ako vyleštenie predmetu na elektrickej leštičke.

Odkiaľ pochádzajú predmety, ktoré sa k vám dostanú na reštaurovanie? Ide o cirkevný majetok, muzeálne predmety alebo sú zo zbierok súkromných ctiteľov umenia?

Vymenovať všetky miesta a predmety by bol asi nezáživný, dlhý zoznam. Odpovedal som na to na výstave v kremnickom múzeu. Bol tam vystavený aj výber z fotografickej dokumentácie desiatok reštaurovaných zlatníckych, strieborníckych i hodinárskych prác z územia celého Slovenska s fotografiami diela pred reštaurovaním, počas neho a po ňom. Uvediem však aspoň to, že mal som česť reštaurovať napr. najvýznamnejšie a najväčšie slovenské gotické monštrancie z Bratislavy, Starej Ľubovne i najvyššiu z Popradu Veľkej, za ktorej záchranu som získal aj vtedy najvyššie ocenenie za reštaurovanie na Slovensku – „Cenu pamiatok a múzeí“. Reštauroval som aj cibóriá, navikuly, pacifikály, obetné misky, relikviáre, hodinky s poškodenými emailovými miniatúrami a hlavne množstvo kalichov z kostolov a múzeí na Slovensku. Ako špecialista na maľované emailové miniatúry som zreštauroval celý rad prác nášho najvýznamnejšieho barokovo-rokokového levočského zlatníka a emailéra – miniaturistu Jána Silášiho. Pre slovenské múzeá, hlavne pre Slovenské národné múzeum – Historické múzeum na Bratislavskom hrade som okrem iného zreštauroval aj množstvo malých až miniatúrnych strieborných a zlatých historických šperkov. Pri nutnom dodržiavaní pamiatkarských zásad to bolo oveľa náročnejšie než „bežné“ opravy šperkov, ktoré som pred rokmi tiež – tak ako každú zlatnícku prácu – veľmi rád vykonával.

Bohato zdobená gotická monštrancia z Dómu sv. Martina, Bratislava. Foto Ivan Čillík

Gotické, renesančné, barokové diela i tie z mladších období poznačil čas alebo nešetrné úpravy. Pod vašimi rukami sa znovu zrodil nejeden vzácny artefakt. Zachránili ste tiež mnohé kultúrne pamiatky. Každá z nich je nepochybne mimoriadna, originálna, nádherná, vzácna a má nevyčísliteľnú historickú hodnotu. Ktorá je vašou „srdcovkou“?

Dlho som za svoju „srdcovku“ považoval zreštaurovanie spomínanej monštrancie Jána Silášiho z Levoče. Po dokončení bola dlhé roky vystavená v kostole sv. Jakuba, neďaleko prác majstra Pavla. Pred jej reštaurovaním som bol „vystrašený“, pretože som prvýkrát musel reštaurovať aj maľované emaily. Okrem iného mi dovolili domaľovať aj chýbajúcu vrchnú polovičku tela apoštola vrátane hlavy. Vytvoril som si na to škálu vyše sto rôznych farieb, resp. farebných odtieňov. Doteraz sa aj po vyše štyridsiatich rokoch dajú opakovane rozpustiť a používať. Nedávno sa mojou novou „srdcovkou“ stalo reštaurovanie najväčšej gotickej monštrancie z katedrály sv. Martina v Bratislave, do ktorej som „vložil všetko najlepšie“, čo som sa od roku 1960 naučil. Na Slovensku je najkrajšia a najmohutnejšia, ale je mi blízka aj preto, lebo som sa na ňu v „mojom“ Dóme sv. Martina s úctou a obdivom pozeral už v detstve, keď som ešte, samozrejme, nemohol tušiť, že ju raz rozoberiem... na vyše stopäťdesiat kúskov.

Nad mnohými dielami starých majstrov sa človeku rozbúcha srdce, keď vidí ich veľkoleposť. Títo majstri vydali zo seba to najlepšie, aby oslávili Boží majestát. Môže reštaurátor urobiť pri reštaurovaní chybu? Pociťujete pri reštaurovaní akési napätie, adrenalín?

Kedysi som v reštaurátorskej literatúre čítal, že dobrý reštaurátor je ten, ktorého majstrovstvo je väčšie než majstrovstvo autora reštaurovaného diela. Takže priznávam, že nie som dobrý reštaurátor... Stredoveké a novoveké reštaurované zlatnícke diela boli vytvorené celou širokou škálou rôznych zlatníckych techník a postupov. Mnohokrát v úžase „špekulujem ako zlatnícky učeň“, ako to dielo či jeho časti bolo vlastne vytvorené a obdivujem vysoké majstrovstvo špecialistu v použitej technike. Aj ja som v niektorých technikách špecialista a niektoré – napríklad rytie a cizelovanie – ovládam len „priemerne“. Za svoju výhodu považujem to, že ovládam azda všetky súčasné, stredoveké, staroveké i praveké zlatnícke techniky. Jednu „úplne novú“ pravekú techniku som nedávno dokonca objavil a opísal, s archeológmi SAV to pripravujeme na publikovanie. Vedomosti mi pri reštaurovaní pomáhajú neurobiť chybu, po ktorej by na pamiatke mohli zostať trvalé stopy. Ako som už uviedol, riskantné pracovné operácie sa takmer nepripúšťajú. Preto „takmer“, lebo napr. na poslednej reštaurovanej monštrancii som pre stopercentne dokonalé odstránenie strieborného moru musel z postihnutých strieborných obrúb vybrať desiatky zasadených, už popraskaných drahokamov a vybrúsených sklíčok. „Násilne“ vyberať „zvetrané“, krehké, brúsené pôvodné malé sklíčka a neskôr ich do ošetrených obrúb znova zasadzovať bola práca plná napätia, adrenalínu. V takomto prípade bolo zvolené riskovanie „menším zlom“ než úplne neodstránený „mor“.

Poďme sa pozrieť na vašu vlastnú zlatnícku a šperkársku tvorbu.

Po rokoch budovania školského zlatníckeho oddelenia som sa k nej dostal až v roku 1974. Prvú etapu svojej tvorby som nazval „filigránovou“ podľa často využívaného strieborného filigránového drôtu. Pohyblivé odrazy objektov na vysoko vyleštených, zrkadliacich kovových konkávnych a konvexných plochách dali mojej druhej etape názov „kinetická“. Tretia „niellová“ etapa a štvrtá „granulovaná“ etapa dostala názov podľa mnou používaných, na mojich šperkoch prevažujúcich zlatníckych techník. Základom techniky „niello“ je na striebornom povrchu vypaľovaná čierna prášková hmota podobná emailu,  ktorý, mimochodom, tiež využívam. Pri granulácii sa šperky alebo iné predmety vytvárajú alebo zdobia malými kovovými, najčastejšie zlatými alebo striebornými guľkami. So synom Jánom sa mi darí vyrábať a hlavne v šperkoch a na obrazoch zmysluplne využívať aj najmenšie strieborné guľôčky na svete.

Obetná miska z Kostola sv. Kataríny v Kremnici. Vlastná tvorba Petra Mišíka. Foto Ivan Čillík

Najmenšie na svete?

Venujem sa tomu už desiatky rokov a sledujem aj priebeh vedeckého zisťovania najmenších veľkostí u doterajších, dávnych „svetových rekordérov“ v miniatúrnosti zlatých gulôčok – starovekých Etruskov. V literatúre bolo po dlhé roky uvádzané, že najmenšie guľky vedeli zhotoviť s najmenším priemerom 0,20 mm. V minulom desaťročí však historici a vedci na etruských šperkoch objavili guľky s priemerom 0,12 mm a ešte neskorší taliansky „objav“ mal priemer len 0,10 mm. Doteraz najmenšiu etruskú guľku pred pár rokmi objavili (objav bol publikovaný v roku 2013 – pozn. autora)  nemeckí vedci na šperku v Berlíne. Jedna guľka má priemer len 0,07 mm. So synom Jánom však bežne vyrábame a využívame množstvá aj ešte o trochu menších gulôčok. Na meracom mikroskope v Bratislave nám zistili a vedecky potvrdili guľky s priemerom okolo 0,05 mm. Na guľku s priemerom 0,048 mm nám bol udelený certifikát o „rekorde“. Iste však vieme urobiť aj menšie. No nejde nám tak o rekordy, ale hlavne o zmysluplné využitie miniatúrnych guľôčok vo výtvarných dielach, na znázornenie „pozadia“ z najmenších „svietiacich“ hviezdičiek na nočnej oblohe. Pre neexistenciu takých guliek to bolo doteraz vo výtvarnej tvorbe nemožné.

Nedávno ste oslávili významné životné jubileum. Už pred svojou ostatnou výstavou „Reštaurovanie zlatníckych diel a vlastná tvorba“ ste spomínali, že po sedemdesiatke chcete reštaurátorskú činnosť ukončiť kvôli písaniu knihy. O akú knihu pôjde?

Ukončenie pre mňa nebude ani v tomto veku ľahké, veď viem, že by ma potrebovalo ešte veľa zlatníckych pamiatok, ktorých reštaurovanie som v posledných mesiacoch už, žiaľ, musel odmietať. Som povďačný Pánu Bohu za to, že som ako-tak zdravý a pracovitý aj v tomto veku a nie je to teda u mňa ani z lenivosti ani z túžby po prirodzenom zaslúženom dôchodcovskom oddychu. Pri reštaurátorskom zaujatí si totiž neviem nájsť dosť času na dokončenie svojej knihy „Základy puncológie“, o ktorej som neskromne presvedčený, že archeológom, múzejníkom, historikom v oblasti šperkárskych a iných zlatníckych a strieborníckych, medikováčskych, kováčskych, cizelérskych, pasiarskych, ale aj našich kremnických minciarskych a medailérskych prác pomôže o zachovaných pravekých až novovekých starých kovových prácach odhaliť množstvo doteraz na nich existujúcich, ale nevyužívaných informácií. Tie sa, tak ako na puncových značkách, na nich nachádzajú v podobe tisícov ozdobných puncov – stôp pracovných nástrojov, ktorých nezmazateľné odtlačky zostali storočia i tisícročia často nezmenené. Viem, že s pomocou najmodernejšej snímacej digitálnej a počítačovej techniky dôjde k ich „získavaniu“ a využívaniu na celoeurópske „spárovanie“ prác vyhotovených zhodným pracovným náradím. Pomôže to k zisteniu či spresneniu ich datovania, k určeniu či spresneniu miesta ich výroby a od stredovekých prác aj k zisteniu ich autorov. Ako Kremničan sa teším na určenie mnohých, doteraz „anonymných“ kremnických zlatníckych, ale aj minciarskych a medailérskych prác. Veď pokusne som aj bez modernej techniky zistil napr. autora desiatok významných kremnických zlatníckych prác – neopuncovaných barokových kalichov, pri ktorých doteraz mohlo byť uvedené len „autor neznámy“. Na záver nášho rozhovoru prezradím – prvýkrát zverejním, že tento rodený Kremničan, „zabudnutý“ najvýznamnejší kremnický, plodný zlatnícky barokový majster, sa volal František Jozef Fuchs.

S Petrom Mišíkom sa rozprával Jaroslav Slašťan