Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Komentáre a názory
20. december 2010

K VECI: Svedomie a autonómia človeka

V histórii Spojených štátov možno nájsť len málo slovných spojení, ktoré by sa preslávili viac než slová Deklarácie nezávislosti, ktoré uznávajú život, slobodu a úsilie o šťastie ako neodcudziteľné, Bohom ustanovené práva. Tieto práva, predovšetkým sloboda, sa stali piliermi americkej kultúry. Rastú...

V histórii Spojených štátov možno nájsť len málo slovných spojení, ktoré by sa preslávili viac než slová Deklarácie nezávislosti, ktoré uznávajú život, slobodu a úsilie o šťastie ako neodcudziteľné, Bohom ustanovené práva. Tieto práva, predovšetkým sloboda, sa stali piliermi americkej kultúry. Rastúci dôraz na radikálnu autonómiu každej ľudskej bytosti však v súčasnosti vedie k oddeleniu slobody od akejkoľvek zmienky o objektívnom a pravdivom poriadku. Tento rozchod sa prejavuje najmä v rôznych etických systémoch, ktoré identifikujú dôstojnosť človeka výlučne s aktom výberu z viacerých možností.

Je síce pravda, že sloboda je odlišujúca charakteristika človeka, ale táto sloboda je zakorenená v objektívnom poriadku hodnôt a bez tohto zakorenenia – to znamená bez základného určenia k tomu, čo je pravdivé – sa sloboda stáva iba karikatúrou jej skutočného významu. Zdá sa, že v našej kultúre – podobne ako sa to nedávno niekoľkokrát stalo prezidentovi Obamovi – príliš ľahko zabúdame, že pôvodný kontext politickej slobody a našich neodcudziteľných práv pramení z myšlienky Stvoriteľa.

Svedomie bez svedomia

Jedným z prejavov tejto modernej tendencie oddeľovať slobodu od pravdy sú argumenty postavené na prvoradej úlohe svedomia. Odkaz na tento princíp sa často používa ako základ argumentácie, ktorá má ospravedlniť nesúhlas s učením Cirkvi v rôznych morálnych otázkach. Takéto argumenty sú osobitne príťažlivé pre mnohých Američanov, ktorí sú zvyknutí vnímať samých seba aj spoločnosť v intenciách individuálnej slobody a autonómie. Prvoradá úloha svedomia tak zdanlivo plní úlohu morálneho imperatívu.

V populárnej kultúre, ale aj v sofistikovanejších spisoch niektorých morálnych teológov, sa svedomie zmenilo na čosi, čo nemá nič spoločné s tradičným pojmom svedomia. Zdieľať

Podobne ako sloboda, aj svedomie je v morálnych otázkach centrálnym princípom kresťanského presvedčenia. Ale svedomiu, resp. jeho primátu treba najprv správne porozumieť. V populárnej kultúre, ale aj v sofistikovanejších spisoch niektorých morálnych teológov, sa svedomie zmenilo na čosi, čo nemá nič spoločné s tradičným pojmom svedomia.

Svedomie je aktom alebo stavom poznania správneho smeru, ktorým sa treba v určitej situácii vydať. Slovo svedomie pochádza z latinského cum scientia (conscientia), čo znamená „s poznaním“ [podobne aj slovanský koreň slova: vedomie ~ s-vedomie – pozn. prekl.]. Svedomie je habitus alebo dispozícia rozumu týkajúca sa určitého ľudského správania. Treba zdôrazniť, že ide skôr o úsudok praktického rozumu než špekulatívneho rozumu; to znamená, že ide o úsudok týkajúci sa praxis – úsudok o smerovaní budúceho konania, prípadne hodnotenie toho, čo už bolo vykonané. Povinnosť riadiť sa svojím svedomím tak vyplýva z toho, čím svedomie je. Výzva svedomia konať to, čo je dobré v konkrétnej situácii si vyžaduje poslušnosť iba preto, že samotné svedomie je aplikáciou objektívneho a univerzálneho morálneho dobra.

Mnohí sa mylne domnievajú, že posúdenie konania ako dobrého automaticky znamená, že sa konanie dobrým aj skutočne stáva. Lenže úsudok, ktorý svedomie robí, nie je neomylný. Naše svedomie môže byť slabo formované alebo môžeme konať v nevedomosti – nemusíme vedieť, že určité konanie je zlé. Tí, ktorí si myslia, že morálna zrelosť a morálne blaho sú tvorené výlučne autonómnym rozhodnutím svedomia, nepochopili jeho pravý význam.

Svedomie neurčuje pravdu

Svedomie nie je nejakou nezávislou inštanciou, ktorá by rozhodovala, čo je dobré a čo je zlé. Svedomie existuje vo vnútri morálneho poriadku; avšak tento poriadok samé nekonštituuje. Morálny imperatív riadiť sa vlastným svedomím je povinnosťou v praktickom, nie špekulatívnom poriadku: svedomie určuje naše správanie, ale neurčuje pravdu. Pápež Ján Pavol II. túto skutočnosť veľmi jasne vyjadril v encyklike Veritatis Splendor:

„Tak sa v praktickom úsudku svedomia, ktorý ukladá osobe povinnosť vykonať konkrétny skutok, prejavuje ako puto medzi slobodou a pravdou. Z toho istého dôvodu sa svedomie vyjadruje úkonmi „úsudku“, ktorými sa nevyjadrujú ľubovoľné „rady“, ale pravda o dobre. Mierou zrelosti a zodpovednosti týchto úsudkov – a nakoniec samého človeka, ktorý je ich subjektom – nie je oslobodenie svedomia od objektívnej pravdy v prospech akejsi domnelej autonómie, ale naopak, usilovné hľadanie pravdy, ako aj schopnosť usmerňovať ňou vlastné skutky“ (čl. 61).

Inzercia

Svedomie aj sloboda sú v konečnom súčte neuchopiteľné bez poriadku pravdy a dobra. Prvou zásadou praktického rozumu, čiže ľudského konania, je konať dobro a vyhýbať sa zlu. Praktický úsudok predpokladá pochopenie dobra a zla, ktorým následne meria správnosť či nesprávnosť určitých činov. Aj rozum aj viera umožňujú človeku objaviť prazákladný vhľad do povahy dobra a zla.

Zlo vždy ostáva zlom

Môžem vypiť pohár kyseliny sírovej s cieľom uhasiť si smäd aj vtedy, keď si neuvedomujem, čo pohár obsahuje. No napriek tomu účinkom tohto konania je škodlivý vplyv na moje fyzické zdravie. Zdieľať

Poznanie, že niektoré činy sú inherentne nemorálne bez ohľadu na úmysel konajúceho (napríklad potrat) je buď záverom špekulatívneho rozumu alebo predmetom zjavenia. Amorálnosť v žiadnom prípade nie je spochybniteľná a už vôbec nie zneplatnená tým, že svedomie môže určitého konkrétneho jednotlivca viesť k tomu, že sa správa akoby jeho činy boli dobré.

Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme konať dobro, inherentne zlé činy zostávajú zlými a teda sú škodlivé pre konajúceho aj vtedy, keď si konajúci toto zlo neuvedomuje. Môžem vypiť pohár kyseliny sírovej s cieľom uhasiť si smäd aj vtedy, keď si neuvedomujem, čo pohár obsahuje. No napriek tomu účinkom tohto konania je škodlivý vplyv na moje fyzické zdravie. Rovnako tak zlé činy nevyhnutne vedú k poškodeniu morálneho zdravia, a to bez ohľadu na to, či ich konajúci považuje za dobré.

Americký individualizmus je osobitne náchylný na omyl, ktorý považuje subjektivizmus vyjadrený v skreslenom ponímaní primátu svedomia za kritérium ľudskej dôstojnosti. Tento pohľad znamená popieranie pravej ľudskej slobody a dôstojnosti a napokon vedie k vytvoreniu spoločnosti, v ktorej sa možnosť voľby ospravedlňuje sama sebou. A to, čo je správne, už nie je ničím viac než jednou z voliteľných možností.

William E. Carroll
Autor je členom Inštitútu Tomáša Akvinského a prednáša teológiu a vedu v centre pre štúdium katolíckej teológie Blackfriars Hall, Univesity of Oxford.

Pôvodný text: Conscience and Human Autonomy, medzititulky redakcia, ilustračné foto: ushistory.org, thecatholicthing.org.

Odporúčame

K VECI: K dezinterpretácii Benediktovej odvahy

K VECI: K dezinterpretácii Benediktovej odvahy

Poznámky pápeža Benedikta XVI. o kondómoch a AIDS, lepšie povedané zmätočné a zmanipulované interpretácie jeho poznámok, ešte stále rezonujú vo svetových médiách. V žiadnom prípade nejde o zmenu pohľadu, ani o zmenu učenia Katolíckej cirkvi, hoci médiá, nadmieru progresívni alebo oponujúci teológovi...

NÁZOR: Jana Tutková o Hríbovej Lampe

NÁZOR: Jana Tutková o Hríbovej Lampe

Posledná novembrová diskusná relácia Štefana Hríba Lampa sa venovala téme „Deti zo skúmavky“. Pro-life stranu v nej zastupoval psychiater Alojz Rakús. Tých, ktorí by chceli prevziať jeho argumenty, chcem upozorniť na jeden, v ktorom sa závažne mýli, a poukázať na ďalšie, ktoré neodzneli. Alojz Rakú...