Štefan Murárik: Prišiel čas na zmenu

Nikdy som nemal v úmysle písať vyslovene osobné blogy – možno až na tento jeden. Blog, ktorý by sa mohol volať aj Od Truman Show ku Gymnáziu Kolégia Antona Neuwirtha.

Na začiatku bol Truman Burbank. Geniálna snímka Truman Show o sile zábavného priemyslu, podmanivosti nultej verzie virtuálnej reality a autentickosti hlavného hrdinu ma zasiahla tak silno, že som ju proste musel priniesť do triedy. V tom čase som vyučoval anglický jazyk na cirkevnom gymnáziu a natvrdo som medzi dve lekcie o perfektových časoch pustil túto bombu od Petra Weira a z kúta triedy sledoval, ako študenti zareagujú. Pravdupovediac, v ich reakciách sa striedali rozpaky s apatiou. Na ich vkus to bolo celé „potrhlé“ a málo sa tam strieľalo.

Výnimkou boli dve šialene zaujaté študentky z prvej lavice, Paťka a Katka, ktoré zo seba súkali nadšené postrehy a formovali tézy ešte aj na tých hodinách, na ktorých už ostatní s tichým uspokojením tvorili podmienkové vety v učebnici.

Krátko nato som dostal pozvánku z kolégia, aby som sa zapojil do tréningu učiteľov pre novovznikajúcu Akadémiu veľkých diel – programu neformálneho vzdelávania pre stredné školy. Čuduj sa svete, bola za tým všetkým práve Katka, ktorá ma na Letnej univerzite kolégia nahlásila pri výzve, aby študenti navrhli mená učiteľov, ktorí radi učia cez umenie a mohli by stáť na začiatku projektu. Vraj či sa nehnevám.

Ani omylom.

Po tréningu akadémie začali uvedomenia chodiť jedno za druhým. Napríklad to, že učiteľ nemusí (a nemá) byť centrom hodiny ani exkluzívnym nositeľom poznania. Že máme v dejinách a tradícii podstatne erudovanejších velikánov, ktorým treba prenechať priestor. Že žiaden z nich netvoril preto, aby sme si jeho múdrosť či tvorivú genialitu vecne spoznámkovali do linajkového zošita s okrajmi a odrecitovali ju najprv pred zelenou tabuľou a potom za zeleným stolom. Že dobre položená otázka pri štúdiu týchto diel má väčší potenciál formovať myslenie ako tá najgeniálnejšia poučka so štyrmi deleniami. Že škola tu nie je nato, aby nás pripravila na pracovný trh, ale predovšetkým nato, aby z nás spravila dobrých ľudí.

Keď sa ma v tom čase niekto opýtal, čo ma na učení baví, odpovedal som vždy rovnako: „Keby som si mohol vybrať, učil by som už iba pre akadémiu.“

Hovorí sa, že by sme si mali dať pozor na to, čo si želáme. Moja túžba učiť iba pre akadémiu bola zaujímavým spôsobom vypočutá začiatkom júna, keď mi z neznámeho čísla zavolal sám rektor Martin Luterán s jednoduchým posolstvom – kolégium plánuje o dva roky otvoriť vlastné gymnázium a chcel by mi navrhnúť spoluprácu a neskôr aj pozíciu riaditeľa.     

Táto výzva ma postavila druhýkrát pred výzvu zbúrať hranice svojho sveta. Tentoraz skôr bagrom ako stavebným kladivom.

Opustiť kvôli tejto výzve zamestnanie, vlastné projekty a na konci dňa možno aj milovaný domov chce hlboké presvedčenie, že to stojí za to.

U mňa toto presvedčenie vychádza aj z dlhoročnej skúsenosti, že stredoškolské vzdelávanie, ako ho poznáme, rok čo rok (niekedy krajšie ako inokedy) zlyháva vo svojom poslaní. Cieľom totiž v žiadnom prípade nemôže byť natlačiť do žiaka istú sumu vzájomne nesúvisiacich vedných poznatkov, ozdobiť to dvoma hodinami hodnotovej výchovy, externými mimoškolskými aktivitami a dúfať, že na konci „výrobného procesu“ to v duši mladého človeka vytvorí čarovnú vitrážnu mozaiku. V skutočnosti z toho vznikne niečo ako torta psíčka a mačičky z rozprávky od Josefa Čapka.

Škola je pre mňa miestom, kde sa učíme rozumieť svetu, ktorý má účel, autora a zmysel, kde predmety vychádzajú z presvedčenia, že realita je racionálne usporiadané stvorenie, ktoré každým kúskom odkazuje na svojho Autora a v ktorom má človek výsadné postavenie a poslanie. Tým poslaním skutočne nie je prepôžitkovať sa k nevyhnutne zúfalému koncu. Vo svete instantných uspokojení sa masovo pachtíme za každým, aj tým najbanálnejším náznakom dobra a na pozadí všetkého trpíme absenciou zmyslu, víziou večnosti, a teda aj skutočnej, hlbokej radosti.

Chcem na Slovensku vidieť školy, kde sa neučia primárne predmety či štandardy alebo kde sa neartikulujú trendy témy, ale kde sa formuje človek vo všetkých rozmeroch a kľúčových vzťahoch svojho bytia. Až keď študent pochopí veľký príbeh, v ktorom sa ocitol, spozná svoje miesto v ňom, môže sa začať pripravovať na praktické povolanie, do ktorého je pozvaný.

Som mimoriadne potešený, že takáto škola nám na pozadí pochmúrnych spoločenských udalostí vzniká a môžeme byť jej súčasťou. Bude to po dlhých desaťročiach prvé (a určite nie posledné) gymnázium klasického vzdelávania a prirodzená odpoveď na túžbu ľudí vrátiť sa ku kresťanským koreňom. Vďaka tisíckam ľudí, ktorí sa o to priamo či nepriamo pričinili, a Bohu, ktorý rád koná na pozadí a nápadnejšie v čase, keď sa veci zdajú stratené.  

Ak chcete vstúpiť priamo do centra tohto zázraku, príďte sa pozrieť na historicky prvé DOD.