O vyberaní si nepriateľov Čím sa trumpizmus začína podobať na progresívnych liberálov, ktorých vystriedal

Ako roky plynú, vidím stále viac a viac ilustrácií tohto príslovia – napríklad deti, ktoré nenávideli svojich rodičov, ale boli nakoniec ako oni. Vlastne celá povojnová generácia si urobila nepriateľa zo „staršej generácie“. Rozčuľovala sa nad tým, že stojí v ceste „kontrakultúrnym“ novotám, ktoré chce mladšia generácia, ba naopak, požaduje, aby mladí zostali na ceste, ktorú im vytýčili ich predkovia. Staršia generácia ovládala mnohé americké inštitúcie, najmä vysoké školy a univerzity, pričom mladšia generácia sa nad tým rozčuľovala a snažila sa toto jej dusivé držanie moci ukončiť.

Teraz už sú však mnohí príslušníci povojnovej generácie sami súčasťou staršej generácie, ktorá odmieta uhnúť z cesty a umožniť kontrakultúrnej „konzervatívnej“ mládeži odchýliť sa od liberálnej, progresívnej cesty, ktorú jej vytýčila povojnová generácia. Tá teraz ovláda väčšinu amerických inštitúcií, najmä vysoké školy a univerzity, ale nevyznáva už filozofiu „Nech kvitne sto kvetov“. Keď vidí, že niekde začína rašiť ratoliestka doktrinálnej pravovernosti či konzervativizmu, zašliapne ju podobne, ako predchádzajúca generácia v 60. a 70. rokoch zašliapla mládežnícke skupiny, ktoré sa jej nepáčili.

Aj v cirkvi je dnes kontrakultúrna povojnová generácia, ktorá bola presvedčená, že cirkev potrebuje „aktualizáciu“, a nástojila na tom, aby jej staríci „nestáli v ceste“, a stále sa správa tak, akoby bol rok 1972 a v cirkvi vládol „duch 2. vatikánskeho koncilu“ (nie však litera), a preto musí ísť všetko vpred podľa predstáv tejto generácie v oných opojných dňoch, keď zvrhávala „systém“. Keď sa však u mladšej generácie ukáže akýkoľvek prejav „kontrakultúrneho“ katolicizmu – či už je to záujem o vážne štúdium kresťanského intelektuálneho života a cirkevného učenia, úctivejšiu liturgiu alebo tradičné formy kresťanského umenia a architektúry –, správa sa k nej ako k burine, ktorú treba vyhladovať alebo vytrhnúť. Akoby mala povojnová generácia motto: „Moc nám vypáčite až z našich studených mŕtvych rúk.“

Asi najsmutnejší príklad tejto neochoty skloniť sa pred novými, konzervatívnejšími skutočnosťami možno nájsť v rehoľných rádoch, ktoré radšej zatvorili dvere a zhasli svetlá, než aby pripustili, že ich ochudobnené rady doplnia príslušníci mladšej, pravovernejšej generácie. O správnosti svojej veci a cesty, ktorej sú podľa svojho názoru priekopníkmi, sú presvedčené natoľko, že dokonca podľa niektorých viac povolaní nechce Duch Svätý. Je to závažná chyba zamieňať si vlastnú vôľu a to, čo chápeme ako „ducha doby“, s vôľou Ducha Svätého.

Teraz sa ma však možno právom niekto opýta: „Zdá sa, že si si z týchto ľudí urobil svojich nepriateľov. Nemal by si si na to dávať pozor?“ Stopercentne. Ľahko je vidieť niekomu smietku v jeho liberálnom oku, najmä keď má človek rozmazané videnie, lebo má vo vlastnom oku brvno.

Zdá sa, že nastáva znovuoživenie určitého druhu konzervativizmu. Môžeme si však všimnúť aj to, že sa občas podobá na progresívny liberalizmus, ktorý sa snažil zvrhnúť. Rozhodne tvrdí, že je oddaný slobode prejavu, ale zároveň umlčiava alebo prekrikuje tých, ktorí nesúhlasia s „líniou strany“. Skúste napríklad medzi „straníckymi“ konzervatívcami obhajovať Zelenského a Ukrajinu. „Je tam korupcia!“ (A v Rusku nie je?) „Oni spôsobili vojnu!“ (Jasné, presne tak ako Poľsko spôsobilo druhú svetovú.)

Ale nejde iba o Ukrajinu. Mnohé témy sú v súčasnosti neprijateľné, ak sa vnímajú tak, že idú proti tomu, „čo chce Trump“. Myslel som si, že na liberálnom progresivizme sa nám nepáčilo okrem iného aj to, že sa stal kultom osobnosti okolo „hviezd“ ako Alexandria Ocasio-Cortez a „the squad“ (skupina nebelošských poslancov za Demokratickú stranu, pozn. prekl.). Myslel som si, že sa nám nepáčilo, keď Nancy Pelosiová v Kongrese zastrašovala demokratov natoľko, že už nehlasovali „podľa svojho svedomia“; ale naopak, hlasovali vždy jednomyseľne za čokoľvek, čo presadzovala, aj keď to bolo uzákonenie „práva“ na potrat.

Myslel som si, že nás znepokojovalo zneužívanie výkonných nariadení Barackom Obamom a Joeom Bidenom, ktorí si mysleli, že sa môžu jednoducho vyhnúť nepríjemnej práci na vytváraní konsenzu v zákonodarnom zbore iba „s perom a telefónom“. A teraz je to v pohode? Bude v pohode, keď to bude robiť ďalší „progresívny“ prezident? Myslel som si, že sme neznášali, keď sa Chuck Schumer a iní liberáli vyhrážali sudcom, s ktorými nesúhlasili. Ale teraz je Amy Coney Barrettová „nepriateľka“, lebo má vlastnú úžasnú právnickú hlavu a nerobí iba „čokoľvek, čo chce Trump“?

Iný priateľ hovorí: „Politika nie je filozofia.“ To je pravda. Ale proti zlým argumentom postaveným na chatrných dôkazoch a chabej „vede“ sa nemá bojovať ešte horšími argumentmi postavenými na rovnako chatrných dôkazoch a ešte nevedeckejšej „vede“. Dnes sa však pri mnohých konzervatívnych príspevkoch na internete zdá, že je to bežná vec. Preto napríklad nie je možné reagovať na niektoré hlúposti, ktoré urobila táto vláda: „No dobre, a čo hentá sprostosť, ktorú urobili Biden a demokrati!?“ Mama vám pravdepodobne povedala: „Rob iným to, čo chceš, aby robili tebe,“ a nie: „Rob iným to, čo urobili tebe.“

Na tieto nedávne udalosti reagujem podobne ako na „tradičných“ katolíkov, ktorí až tak veľmi neznášajú 2. vatikánsky koncil, že sa odtrhli od Cirkvi: „Tak to už si celkom ako protestant!“

Neznášate „nominálnych republikánov“? Chcete cenzurovať „nesprávnych“  konzervatívcov? Myslíte si, že môžete „získať krajinu naspäť“ naštvanými komentármi a pochybnými faktoidmi, ktoré ste našli na internete? Tak to už ste celkom ako progresívci.

Dávaj si pozor na svojich nepriateľov, lebo budeš ako oni.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).