História Arcibiskup, ktorý nastavoval Tisovi zrkadlo

Začiatkom apríla 1943 navštívil vtedajšieho predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku nenápadný kňaz v okuliaroch. Bolo to stretnutie, počas ktorého to z oboch strán poriadne iskrilo.

Vatikánsky chargé d’affaires Giuseppe Burzio odovzdal Tukovi demarš Svätej stolice so žiadosťou, aby vláda Slovenskej republiky upustila od plánovaných deportácií Židov, ktoré navrhlo vykonať ministerstvo vnútra v dňoch 18. až 22. apríla 1943.

Bolo to len niekoľko mesiacov po tom, ako bolo od marca do októbra 1942 zo Slovenska do táborov smrti vyvezených viac ako 57-tisíc Židov. Väčšina z nich neprežila.

Vatikán ústami Burzia žiadal, aby Slovensko upustilo od ďalších deportácií s tým, že takýto krok je nehumánny, nezlučuje sa s katolíckymi zásadami a môže mať pre Slovákov a slovenských katolíkov v budúcnosti negatívne následky. 

Keď podľa archívnej správy, ktorá sa z rozhovoru zachovala, Tuka niekoľkokrát spochybnil právo Svätej stolice intervenovať v tejto veci, Burzio mu položil otázku: „Tak čo mám odpovedať do Ríma?“ 

Nasledovala Tukova odpoveď: „Nebezpečný židovský živel pôjde na Ukrajinu, niektorí môžu byť umiestnení v koncentračných táboroch aj tu, ináč, prosím, aby sa Vatikán do politických vecí slovenských nemiešal. Demarš vôbec neberiem na vedomie.“

„Má vôbec cenu, aby som referoval Vašej Eminencii o ďalšom priebehu svojho rozhovoru s tým šialencom?“ pýtal sa neskôr Burzio svojho nadriadeného, štátneho sekretára kardinála Maglioneho.

Jeho intervencia však nakoniec mala úspech a vláda plánovanú deportáciu štyroch tisícov Židov zrušila.

Rozpačité vzťahy s Vatikánom

Vráťme sa však na začiatok Burziovho slovenského príbehu. 

Narodil sa v roku 1901 neďaleko Turína. Za kňaza bol vysvätený v roku 1924 a nastúpil dráhu vatikánskeho diplomata. Pôsobil ako tajomník na nunciatúre v Peru, neskôr tri roky ako radca nunciatúry v Československu a tesne pred vojnou už ako chargé d’affaires v Litve.

Keď Slovensko vyhlásilo 14. marca 1939 samostatnosť, Vatikán patril k prvým štátom, ktoré ho uznali. No napriek tomu, že sa Slovensko hlásilo ku katolíckym hodnotám, vzťahy medzi Bratislavou a Svätou stolicou boli pomerne komplikované.

Pápež Pius XII. vyslal už v júni 1939 na Slovensko ako nuncia Saverria Rittera. Ten predtým pôsobil ako nuncius v Prahe a podľa ľudáckych politikov mal „pročeskoslovenské“ zmýšľanie. To bola do značnej miery pravda a Ritter sa ani netajil, že bol obdivovateľom demokratického Československa.

Špičky slovenského štátu si jeho príchod vyhodnotili ako necitlivú snahu poukázať na kontinuitu medzi československou a slovenskou štátnosťou a rozhodli sa ho ignorovať. Vtedajší predseda vlády Jozef Tiso sa s ním vôbec nestretol, a tak sa vrátil do Ríma.

V apríli 1940 do Bratislavy pricestoval Giuseppe Burzio, no už nie v postavení nuncia, ale s nižšou pozíciou chargé d’affaires. 

Aj on v úvode čelil ponižujúcemu gestu zo strany režimu. Bolo zaužívaným zvykom, že doyenom diplomatického zboru býval diplomatický zástupca Vatikánu. Slovenská vláda sa však rozhodla, že ním bude nemecký vyslanec. 

Priveľa kňazov v politike

Ďalším bodom, ktorý spôsoboval napätie medzi Vatikánom a Slovenskom, bolo silné prepojenie katolíckych kňazov s politikou.

Tento stav mal svoje korene v tom, že kňazi tvorili značnú časť slovenskej národne uvedomelej inteligencie. Ich zapojenie do riadenia nového štátu však bolo natoľko masívne, že to Vatikáne vyvolávalo obavy.

Okrem toho, že na čele štátu bol katolícky kňaz Jozef Tiso, boli ďalší traja kňazi – spišský biskup Ján Vojtaššák, Andrej Marsina a Ján Pöstényi – členmi Štátnej rady. Zo šiestich župných predsedov HSĽS boli dvaja kňazi a zo šesťdesiatich okresných predsedov boli kňazi šestnásti. Kňazi tvorili aj približne pätinu poslancov Slovenského snemu.

Cirkevným hodnostárom dal Burzio viackrát na vedomie, že Svätá stolica so znepokojením sleduje, keď kňazi v takejto vypätej dobe prijímajú funkcie, ktoré so sebou nesú aj politickú zodpovednosť.

Za slovenských Židov

Najväčší zápas však Burzio v Bratislave zviedol o osud slovenských Židov. 

Už v roku 1941 sa kriticky postavil k návrhu takzvaného Židovského kódexu, súboru protižidovských opatrení inšpirovaných norimberskými zákonmi. Vo svojich správach do Vatikánu ich kritizoval, snažil sa proti ich prijatiu lobovať u slovenských politikov a na vyššiu angažovanosť nabádal aj biskupov. 

Žiadal o audienciu u prezidenta Tisa, ten mu ju však udelil až deň po prijatí kódexu. 

„V rozhovore s Dr. Tisom mi už neostávalo nič iné ako vyjadriť poľutovanie, že v niektorých bodoch spomínaného kódexu sa popierajú práva Cirkvi a katolíkov, a vysloviť vieru, že prezident vhodne využije možnosti, ktoré má, aby sa odčinili alebo zmiernili najzjavnejšie neprávosti,“ písal Burzio kardinálovi Maglionemu. 

Giuseppe Burzio. Zdroj: Wikimedia

Keď sa Burzio 9. marca 1942 dozvedel o hrozbe deportácie slovenských Židov do Poľska, okamžite o tom informoval Vatikán a opäť sa snažil zakročiť u slovenských politikov a biskupov. 

„V sobotu som bol u predsedu vlády, ktorý mi potvrdil uvedenú správu, vehementne bránil legitímnosť opatrenia a opovážil sa povedať (on, ktorý sa tak vystatuje katolicizmom), že v ňom nevidí nič nehumánne a protidemokratické,“ informoval Burzio Vatikán. 

V deň začatia deportácií Burzio osobne proti nim intervenoval na ministerstve zahraničných vecí, tlačil na slovenských politikov aj klérus. Nad postojmi niektorých biskupov však otvorene vyjadroval aj sklamanie.

Menovite sa to týkalo spišského biskupa Vojtaššáka a jeho správania počas zasadnutia Štátnej rady, keď sa hovorilo o téme deportácií. „Informovali ma, že na zasadnutí, kde sa prediskutovávala deportácia Židov, monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedzujúc sa na nepodstatné námietky,“ uvádza sa v Burziovej správe Štátnemu sekretariátu.

Práve laxný postoj spišského biskupa k osudu slovenských Židov je dnes vážnou námietkou proti jeho blahorečeniu.

Naopak, pozitívne sa Burzio vyslovuje o niektorých iných biskupoch, konkrétne o banskobystrickom biskupovi Andrejovi Škrábikovi, gréckokatolíckom biskupovi Pavlovi Gojdičovi či biskupovi Michalovi Buzalkovi.

V správe do Vatikánu cituje Burzio napríklad list zo 16. mája 1942, ktorý dostal od Pavla Gojdiča. Biskup v ňom žiada Vatikán, aby sa zasadil u prezidenta Tisa o zastavenie „ukrutností páchaných na Židoch“. A ak by to nebolo možné, aby v krajnom prípade pápež prezidenta „vrátil do svetského stavu“, aby hanba za zaobchádzanie so Židmi nepadla na Katolícku cirkev.

Od biskupa Buzalku mal Burzio zase správy o masovom vraždení Židov jednotkami SS na východnom fronte, ktoré potom ďalej odovzdával do Vatikánu.

Keď sa po vypuknutí SNP deportácie Židov obnovili, Burzio v septembri 1944 opäť intervenoval u prezidenta Tisa. 

„Nenašiel som u neho nijaké pochopenie, ani jediné slovo súcitu s prenasledovanými: v Židoch vidí príčinu každého zla a bráni opatrenia Nemcov proti Židom ako diktované najvyššími vojnovými záujmami,“ uvádza sa v Burziovom telegrame do Ríma.

Toto stretnutie vatikánskeho diplomata s Tisom muselo byť veľmi vypäté, keďže podľa svedectva prezidentovho tajomníka Karola Murína Tiso Burzia doslova vyhnal z kancelárie.

Po vojne sa Giuseppe Burzio vrátil do Ríma. V roku 1946 bol menovaný za arcibiskupa a aj naďalej sa venoval diplomacii. Pôsobil ako nuncius v Bolívii a na Kube. Zomrel v roku 1966 v Ríme.