KULTUREVUE: Dve tváre kresťanskej kultúry

Október v Banskej Bystrici sa niesol aj v znamení tónov organu. Hudba očarila, ale vo vzduchu ostali visieť isté „ale“. Dôvody ozrejmuje Marián Sekerák.

Nielen z chleba žije človek. Azda aj preto sa počas prebiehajúceho Roka kresťanskej kultúry jednotlivé cirkvi mobilizujú pri prezentácii svojich kultúrnych hodnôt. Nejde pritom iba o približovanie stáročiami vytváraného dedičstva. Tvorba nadčasových hodnôt prebieha aj dnes. Propagácia tej časti kultúry, ktorú len s ťažkosťami možno zaradiť medzi mainstream, však nepriniesla iba očakávané „duchovné pookriatie“. Ukázala tiež, že to, čo sa skrýva „za oponou“, nie vždy zodpovedá kráse kulís.

Veľký nástroj, veľké očakávania

V polovici mesiaca bol v banskobystrickom Kostole nanebovzatia Panny Márie odovzdaný do prevádzky zrekonštruovaný organ. Chrám, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, zdobí šesťdesiatregistrový a štvormanuálový hudobný skvost z 18. storočia. Jeho rozsiahla rekonštrukcia sa uskutočnila po dlhšom období bez výraznejších opráv. Vyžiadala si náklady vo výške viac ako 136 tisíc eur a hradená bola predovšetkým z odpredaja pozemkov a čiastočne z príspevkov veriacich. Už tu sa ukázalo, ako „vrúcne“ sa štát zaujíma o svoje historické pamiatky. O finančných dotáciách od štátu alebo mesta mohli kompetentní iba snívať.

Napriek tomu po dvoch rokoch opráv sa podarilo nástroj uviesť do prevádzky. Ako pre Postoy.sk uviedol správca farnosti, dekan Jaroslav Pecha, cieľom nebolo len odovzdať do prevádzky tento kráľovský hudobný nástroj, ale dodať udalosti dôstojný charakter. Taký, aký si historický klenot tohto typu zaslúži. Preto sa spolu s posvätením konal aj koncert českého umelca, organového improvizátora, profesora Jaroslava Vodrážku.

„Bolo by vhodné, keby sa s duchom umenia pozdvihovali aj charaktery.“ Zdieľať

Aj keď bol kostol plný po umeleckom zážitku túžiacich veriacich, ich očakávania boli naplnené len sčasti. Dôvodom určite nebola kvalita vystúpenia. Mnohým sa nepozdávala dĺžka koncertu, ktorý trval len približne 25 minút. Dekan Pecha súhlasí, že vystúpenie mohlo byť aj dlhšie. Podľa jeho slov však predstavovalo len akési voľné „pokračovanie“ omše, ktorá sa konala bezprostredne pred ním. Záujemcovia o umelecký zážitok, ktorí prišli výlučne kvôli kultúrnemu podujatiu, tak ostali značne sklamaní.

Rôzne strany jednej mince

O pár dní neskôr sa v tom istom chráme uskutočnilo ďalšie hudobné podujatie. Pod taktovkou Mariána Vacha, kritikmi považovaného za slovenskú dirigentskú jednotku pre taliansky repertoár, sa rozozneli tóny približne dva a polhodinového sakrálneho diela Giuseppe Verdiho Requiem. Tento dodnes populárny opus prezentovaný nie tak dávno aj za prítomnosti pápeža Benedikta XVI. opäť vzbudil veľký záujem verejnosti. Mimoriadne talentovaná ukrajinská sopranistka Marta Žechovič spolu s vynikajúcimi sólistami banskobystrickej štátnej opery Michalom Hýroššom, Alenou Hodálovou a Ivanom Zvaríkom a kvalitným zborovým telesom dokázali, že „vážna hudba“ dokáže aj dnes pritiahnuť davy. Ich očakávania nemohli po predvedenom výkone ostať nenaplnené. Nepochybne sa ale naplnili aj očakávania usporiadateľa – štátnej opery. Predovšetkým tie finančné.

Boli to práve peniaze, presnejšie vyberané vstupné, ktoré sa ukázalo byť kameňom úrazu celého vystúpenia. Propagačné materiály totiž neuvádzali žiadne vstupné. Ako nám potvrdil dekan Pecha, podľa vzájomnej dohody malo byť dobrovoľné. Farnosť totiž poskytla priestory kostola úplne zadarmo. Cena 5 eur sa mohla niekomu zdať privysoká, no záujem o umelecký zážitok dokázal otvoriť peňaženky návštevníkov. Zaujímavosťou je, že nik z účastníkov koncertu nedostal po zaplatení nijaký doklad o tom, že uhradil (neoficiálne) stanovenú sumu vstupného. Program a nič iné. Takéto výnosy možno s trochou irónie označiť za čistý zisk.

„Umenie vždy pozdvihuje ducha,“ konštatoval dekan Pecha. Je to tak. Najmä ak ide o umenie, ktoré nie je prvoplánové a odráža fascináciu Božím dielom a rozmanité, neraz zložité životné skúsenosti tvorcu. O sakrálnej hudbe to platí obzvlášť. Bolo by však vhodné, keby sa spolu s duchom umenia pozdvihovali aj charaktery. Aby boli trochu rovnejšie...

Marián Sekerák

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo