O ministrovi Blanárovi Štyri pohľady na jeho odpustenie Rusku

Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky, členskej krajiny EÚ a NATO, v televízii vyhlásil, že by sme si mali s Ruskom odpustiť, čo zahŕňa tvrdenie, že my by sme mali odpustiť Rusku.

Pozrime sa na tento výrok štyrmi pohľadmi: ruským, európskym, kresťanským a pohľadom Roberta Fica.

Pohľad ruský

Ak sa Blanár samotný ospravedlní Rusku, možno mu Rusko veľkoryso odpustí. Rusku totiž niet čo odpúšťať, Rusko neurobilo nikdy nič zlého. Naopak, Rusko vedie veľkú, slávnu, vlasteneckú špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine proti fašistom a nacistom, usilovne a odhodlane denacifikuje a demilitarizuje Ukrajinu, je na čele všetkých protifašistických pokrokových síl – a taktiež za tradičné hodnoty. 

Všetci by mali byť za to Rusku vďační, velebiť ho a uznávať jeho veľkosť. Predovšetkým Ukrajinci, ktorí ako národ neexistujú: sú to len Malorusi a budú pripojení k svojim starším bratom Veľkorusom a potom budú šťastní. Tí z nich, ktorí to, pravda, prežijú. 

Eta necharašo, Jurij Bľanar, eta necharašo. Niet čo Rusku odpúšťať, to možno Rusko odpustí Tebe, až Teba aj všetkých ostatných v celej šírej Eurázii denacifikuje a demilitarizuje.

Pohľad európsky

Ak Rusko nenaznačí ochotu zmeniť kurz a nezačne sa chovať ako zodpovedný člen európskeho bezpečnostného priestoru, „odpustiť“ Rusku – nech už to znamená čokoľvek – by bolo predčasné, krátkozraké, kontraproduktívne, nezodpovedné a v dlhodobej – vlastne už v strednodobej – perspektíve by sa nám to vypomstilo. 

Rusko sa totiž dopustilo otvorenej nevyprovokovanej agresie voči susednej krajine, ktorej hranice predtým uznávalo, a z hľadiska medzinárodného práva okupuje a „anektuje“ časť jej územia. Urobilo to ako prvé a stalo sa tak po prvýkrát na európskom kontinente od roku 1945. Predtým, v 90. rokoch 20. storočia, síce niektoré štáty zanikli a iné vznikli, ale vždy len rozpadom väčších celkov (Sovietsky zväz, Česko-Slovensko, Juhoslávia). Nikdy žiadna krajina nenapadla susednú a neprivlastnila si jej – do tej doby ňou samotnou uznávané – územie. Až Rusko.

A ak by sme mu teraz „odpustili“, akú by sme mali istotu, že o pár rokov nerozpúta ďalšie kolo agresie proti Ukrajine alebo – ešte horšie – proti nejakej členskej krajine EÚ či NATO, napr. proti Estónsku alebo Lotyšsku? To by sme potom už skutočne boli, celá Európa, v tretej svetovej vojne s Ruskom.

To, čo urobilo Rusko, snahou násilím, dobyvačnou vojnou v Európe meniť hranice, je nebezpečný precedens na možnú inšpiráciu iných v dohľadnej budúcnosti. Niežeby hrozili nemecký či maďarský revanšizmus a ich snahy o násilné zmeny hraníc, ale preto, že Bosna a Hercegovina je stále sudom prachu a nacionalisti na západnom Balkáne by sa mohli pokúsiť opäť meniť hranice silou zbraní. To v záujme bezpečnosti a stability Európy nemôžeme dopustiť. Preto sa ani Kosovo nikdy nezjednotí s Albánskom do jedného štátu.

Rusko prekročilo všetky medze a dokiaľ nebude ochotné sa so samostatnou a na Moskve nezávislou Ukrajinou dohodnúť na mieri, nie je možné mu „odpúšťať.“

Pohľad kresťanský

Odpustenie predpokladá pokánie vinníka, hriešnika; ľútosť na jeho strane, predsavzatie už viac nehrešiť a škody spôsobené vlastným jednaním napraviť. Pokánie, aké učinil napr. (západo-)nemecký kancelár Willy Brandt, keď pri návšteve Varšavy v roku 1970 pokľakol na kolená a kľačal tak dlhé minúty. To gesto bolo autentické a bolo jasné, že to pokánie myslí vážne. Vtedy bolo možné Nemecku, slobodnému, spolkovému a demokratickému, definitívne odpustiť.

Lenže Rusko sa nekajá. Žiadne pokánie nečiní.

A ak by sa jedného dňa kajalo, uskutočnilo autentické pokánie, kto by mu mal odpustiť?

Nie akýsi papaláš Juraj Blanár v pohodlí svojej ministerskej kancelárie, ale ukrajinské matky, ženy, deti. Len tie jediné majú právo a spôsobilosť odpustiť Rusom. Odpustiť môžu len tí, ktorým sa ublížilo, nie niekto iný za nich a miesto nich.

Pohľad Roberta Fica

Juraj, výborne! Taaak, vezmi si ešte kostičku, zaslúžiš si ju.