Krátke dejiny Iránu Dve iránske revolúcie, ktoré krajinu ovplyvňujú dodnes

Kedysi mocná veľmoc Irán (alebo v dobovom jazyku Perzia) sa v 19. storočí nenachádzala v dobrej situácii. Perzii vtedy vládla dynastia Kádžárovcov, dnes známa v prvom rade svojou úplnou priemernosťou. Ako píše znalec Iránu Gerhard Schweizer, „na žiadnom poli“, ani v architektúre, ani vo vojenstve, nedosiahli Kádžárovci nič výnimočné.

Táto hospodárska, politická a kultúrna stagnácia stála v ostrom kontraste so vzostupom európskych mocností, ktoré sa pre Irán stávali čoraz väčšou hrozbou.

Moskva už od 16. storočia postupne expandovala smerom na juh, a keď v roku 1556 dobyla chanát Astrachán, dostala sa na hranicu s kaukazskými chanátmi pod perzskou nadvládou.

Asi najväčšia porážka prišla v rokoch 1813 a 1828. V Gulistanskej zmluve musela Perzia odstúpiť východné Gruzínsko (ktoré Rusi anektovali ešte v roku 1801), väčšinu dnešného Azerbajdžanu aj severné časti Arménska, v Turkmančajskej zmluve 15 rokov neskôr ešte aj zvyšné časti Arménska a Nachičevan.

Hranica perzského vplyvu, ktorá stáročia siahala až po rieku Terek, sa posunula vyše 500 kilometrov na juh. Navyše Rusko postupne expandovalo aj v Strednej Ázii, dobylo chanáty Chiva a Buchara, ktoré síce už dávno nepatrili k Perzii, ale boli kultúrne ešte stále úzko spojené.

Neveľmi lepšia bola situácia na juhu, kde Briti postupne upevňovali svoju pozíciu v Perzskom zálive.

Kádžársky štát bol skorumpovaný do špiku kostí, a tak šáha často zaujímalo menej, čo presne vyjednal pre svoju krajinu, a viac ho trápilo, aký veľký bakšiš skončil v jeho súkromnej pokladnici.

Veľká Británia a Rusko postupne rozširovali svoj ekonomický vplyv a v krajine získali nevídané koncesie. Rusi si zaistili právo na rybolov v perzských vodách v Kaspickom mori, zatiaľ čo Briti si v Reuterovej koncesii v roku 1872 zaistili nevídané právomoci v baníctve a lesníctve.

Vrcholom však bola tabaková koncesia počas vlády Násira ad-Dín Šáha, ktorá britskému obchodníkovi Talbotovi za smiešne malú sumu poskytla monopol na perzský obchod s tabakom.

V krajine táto správa, pochopiteľne, viedla k verejnému pobúreniu, Imám Širází vyslovil fatwu, ktorá zakázala fajčenie, a v celej krajine Iránci protestovali proti úplnému výpredaju iránskych záujmov.

Povstanie proti tabakovému monopolu bolo úspešné a šáh musel koncesiu zrušiť, ale aby Britov za porušenie kontraktu odškodnil, musel si vziať pôžičku. Irán sa ocitol v dlhovej pasci. Na hrane bankrotu na začiatku prvej svetovej vojny ako nezávislý štát existoval už len na papieri. Úlohu konsolidovať dezolátny rozpočet dostal Američan Shuster – pre Perziu posledná nádej, aby citlivú úlohu nedostal pre krajinu ešte horší Brit alebo Rus.

Iránsky jadrový programIAEA konštatovala, že Irán nedodržiava záväzky, Teherán chce urán obohacovať ešte rýchlejšie

Christian Heitmann

Šáh, konštitucionalizmus a islamisti

Neschopnosť vládcov z dynastie Kádžárov mnohých presvedčila, že niečo sa v krajine musí zmeniť.

Ešte v roku 1906 si Iránci od šáha vymohli vlastnú ústavu podľa belgického vzoru, ktorú však krátko na to jeho syn znovu zrušil. Pred začiatkom prvej svetovej vojny krajina zažívala turbulentné obdobie „konštitučnej revolúcie“, ale skôr než ku skutočnej demokratizácii viedla nová ústava, doplnená o „doplnky“ (motammemât), k posilneniu vplyvu šíitského kléru.

Po sérií povstaní v krátkom slede tak po sebe nasledovalo niekoľko bezmocných monarchov a počas prvej svetovej vojny krajinou tiahli Rusi, Briti aj Osmani.

Zároveň bola krajina rozdelená medzi prívržencami absolutistickej monarchie a konštitucionalizmu, socialistami a moslimským klérom, Peržanmi a národnostnými menšinami – Azerbajdžancami, Kurdmi či Arabmi.

Po októbrovej revolúcii v Rusku v provincii Gilán na hranici so Sovietskym zväzom vznikla so sovietskou podporou dokonca Perzská socialistická sovietska republika, ktorá sa nachádzala len pár desiatok kilometrov od brán Teheránu.

Chaos využil mladý a schopný veliteľ perzskej kozáckej brigády Reza Chán Pahlaví. Brigáda bola založená po vzore kozáckych jednotiek ruskej cárskej armády (preto „kozácka“) a ako prvá bola vyzbrojená a vycvičená v európskom štýle, až do roku 1920 ju viedli aj ruskí dôstojníci.

V dejinách Iránu nezohrala vždy pozitívnu rolu – v roku 1908 jej ruský veliteľ Vladimir Liachov zasiahol do sporu medzi šáhom a parlamentom. Liachov parlament (madžlís) nechal ostreľovať delostrelectvom a zajatých vodcov konštitucionalistického hnutia dal popraviť.

Po prvej svetovej vojne sa však situácia zmenila. Cáristickí ruskí dôstojníci odišli a na ich miesto nastúpili mladí Iránci, medzi nimi aj Reza Chán, neskôr známy ako zakladateľ dynastie Pahlaví.

So svojimi mužmi na začiatku roku 1921 obsadil Teherán a rýchlo začalo konsolidovať moc. Dosadil svojho bábkového premiéra, sám sa ujal ministerstva obrany a vyjednal dohodu o priateľstve so Sovietskym zväzom, ktorý sa následne z provincie Gilán stiahol. Pahlavího vojská následne porazili miestnych komunistov a v roku 1925 sa Reza oficiálne vyhlásil za nového šáha – z Rezu Chána bol po novom Reza Šáh.

Iránska cesta do modernity

Pahlaví rozumel, že ak chce Irán obstáť v nepriaznivom obkľúčení koloniálnych mocností, bude sa musieť rýchlo modernizovať. Už v roku 1927 v Teheráne otvoril prvé letisko a pozval nemeckých inžinierov, ktorí začali stavať modernú cestnú sieť.

Pod jeho vedením sa Irán inšpiroval tureckými reformami Mustafu Kemala. V 20. rokoch modernizoval právny systém podľa európskeho vzoru, v roku 1935 vznikla v Teheráne prvá moderná univerzita, nechal postaviť transiránsku železnicu a aj medzinárodne nechal zmeniť názov krajiny zo starej Perzie na dnešný Irán.

Spoločenská modernizácia pritom bola aj víťazstvom globálneho kapitalizmu. To, že mnohí obyčajní Iránci začali nosiť západné odevy, nebolo len znakom nejakého obdivu k Západu a štátnych nariadení, ale aj prostým dôsledkom toho, že priemyselne vyrábané košele a obleky boli lacnejšie než ručne šité tradičné kaftany.

Vojna a iránska kríza

V auguste 1941, krátko po nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu, ZSSR a Veľká Británia spoločne obsadili Irán. Cieľom bolo nielen zabrániť, aby sa v Iráne dostala k moci otvorene pronemecká vláda, ale aj zaistiť zásobovacie trasy do Sovietskeho zväzu, cez ktoré Briti a neskôr aj Američania Sovietom posielali obrovské množstvá vojenskej pomoci.

Oba štáty sľúbili, že okupácia je len dočasná a že sa z Iránu šesť mesiacov po konci vojny stiahnu. No zatiaľ čo Briti v marci 1946 naozaj začali svoje jednotky z Iránu sťahovať, Sovietsky zväz s tým otáľal a svoju kontrolu severozápadného Iránu využil k inštalácii dvoch separatistických socialistických republík: Kurdmi dominovanej Mahabadskej republike v pohraničí s Tureckom a Azerbajdžanskej ľudovej vláde v meste Tabriz.

Sovieti sa navyše pokúšali vynútiť si podobné privilégiá v prístupe k iránskej rope, akými disponovali Briti. S americkou podporou však Irán odmietol Sovietmi predloženú dohodu ratifikovať a s podporou OSN separatistické regióny v decembri 1946 prinavrátil pod kontrolu centrálnej vlády v Teheráne.

Chyba, ktorá všetko pokazila

Iránci po likvidácii separatistických republík vystupovali s novým sebavedomím a začínajúca dekolonizácia Indie im dávala nádej, že sa aj oni dokážu dohodnúť na konci britských koncesií. Túto nádej mal najmä premiér Mohamed Mosaddegh.

V roku 1951 novozvolený Mosaddegh vypovedal zmluvu, ktorá rozdeľovala príjmy Anglo-iránskej ropnej spoločnosti (AIOC) medzi Irán a britských investorov, a nechal majetok spoločnosti, vrátane obrovskej rafinérie v meste Abadan, zoštátniť. Keďže AIOC bola vo väčšinovom vlastníctve Veľkej Británie, Mossadegh tak fakticky vyvlastnil Veľkú Britániu.

Londýn, pochopiteľne, zúril. Na Irán uvalil embargo a AIOC z krajiny stiahla svojich technikov, kvôli čomu sa iránska ťažba ropy prepadla o 96 percent. Briti sa pokúšali spor vyriešiť cez Medzinárodný súdny dvor (ICJ), ale Irán namietal, že sa nachádza mimo jeho jurisdikcie.

Vo voľbách v roku 1952 Mosaddegh uprostred volieb suspendoval spočítavanie hlasov, údajne kvôli „zahraničnému ovplyvňovaniu“. Niektorí historici ho však podozrievajú, že skutočným motívom bola jeho klesajúca popularita na vidieku. Mosaddegh nechal spočítať len hlasy vo väčších mestách, ktoré zaručili jeho strane nadproporčný výsledok.

Po voľbách sa Mosaddegh so šáhom rozhádal na rozdelení kompetencii a z protestu z funkcie premiéra demonštratívne odstúpil.

Novým premiérom sa stal Ahmad Qavam, skúsený politik, ktorý sa pokúsil vyjednať s Londýnom kompromis. Pre Mosaddeghových prívržencov však boli rokovania s Britmi zradou a po štyroch dňoch protestov Qavam z funkcie odstúpil.

Mosaddegh sa posilnený vrátil do premiérskeho kresla a parlament mu udelil kvázi diktátorské právomoci na šesť mesiacov. Hoci nebol komunista, v parlamente sa opieral aj o spoluprácu s komunistickou stranou Tudeh (Ľud).

Pre Britov, ktorí sa pokúšali Mosaddegha zbaviť, to bola vítaná zámienka. Po dlhom vysvetľovaní presvedčili Washington, že Mosaddeghova spolupráca s Tudeh ho povedie do rúk Sovietskeho zväzu, a s pomocou miestnych protivníkov Mosaddegha zinscenovali prevrat (Operácia Ajax). Armáda obsadila Mosaddeghovu rezidenciu a novým premiérom sa stal generál Zahedí.

O špinavej práci v IráneLúzrov môže aj roztrhnúť, ale Izrael je vyvolený národ

Martin Leidenfrost

Éra šáha

Šáh Mohamed Reza, ktorý v roku 1941 zdedil trón po svojom otcovi, sám nepatril medzi Mosaddeghových fanúšikov, proti populárnemu premiérovi sa však bál postaviť. Krátko pred prevratom, zdanlivo už v presvedčení, že súboj s Mosaddeghom prehral, utiekol do zahraničia a až po úspešnom zosadení premiéra sa vrátil do Teheránu.

Pahlaví po návrate pokračoval tam, kde jeho otec skončil, a ďalej sa pokúšal o modernizáciu krajiny.

V roku 1963 začal takzvanú Bielu revolúciu, veľký reformný a modernizačný program. V rámci neho šáh zaviedol volebné právo pre ženy, začal budovať školstvo a zdravotníctvo aj na vidieku a v neposlednom rade vykonal veľkú pozemkovú reformu.

Pred začiatkom reforiem patrilo 70 percent pôdy veľkostatkárom alebo moslimským nadáciám. Pahlaví chcel túto pôdu previesť do vlastníctva malých roľníkov, ktorí na poliach často pracovali v podmienkach ako v čase nevoľníctva.

Islamských klerikov však monarchova snaha siahnuť na ich zdroj moci, vplyvu a bohatstva rozzúrila, reformu vyhlásili za „neislamskú“ a ostro na ňu útočili. Islamskí tradicionalisti tvrdili, že vzdelanie žien iba podporí prostitúciu a vôbec nie je v súlade s islamskými tradíciami.

V januári 1965 mladý islamista zavraždil premiéra Alího Mansúra a šáhov režim začal tvrdšie postihovať islamistov a komunistov, ktorí ohrozovali stabilitu režimu.

Zároveň však šáh, presvedčený o svojej výnimočnosti a veriac, že sám Boh ho vybral za mesianistickú postavu, ktorá má Irán priviesť k svetlej budúcnosti, začal čoraz menej dbať na nálady v iránskej spoločnosti. K 2500. výročiu iránskej (perzskej) monarchie v roku 1971 nechal usporiadať veľkolepé slávnosti, postaviť monumentálny oblúk Šahjád árjámehr a v Iráne privítal väčšinu svetových lídrov, ktorých chcel ohromiť úspešnou modernizáciou krajiny. 

Výdavky však rýchlo narazili na odpor Iráncov, ktorí ich považovali za plytvanie peniazmi daňových poplatníkov.

Ešte ostrejšie sa k oslavám predislamskej minulosti Perzie postavili islamisti. Ajatolláh Ruholláh Chomejní, jeden z najznámejších kritikov šáha a od roku 1964 žijúci v nútenom exile, vyhlásil oslavy za „zradu islamu a iránskeho národa“.

Na druhej strane nie všetky výdavky boli zbytočné. Veľká časť putovala do reálnych zlepšení, namiesto plánovaných 2 500 škôl, ktoré Irán chcel postaviť k výročiu monarchie, ich nakoniec bolo až 3 200.

Koniec šáha

Čoraz nepopulárnejšia vláda šáha však prudko strácala pochopenie pre to, čo sa v krajine naozaj deje.

Keď v auguste 1978 islamisti podpálili kino Cinema Rex, pri požiari zahynulo okolo 400 ľudí. Veľká časť iránskej spoločnosti však zisteniam úradov neverila a podozrievala tajnú službu SAVAK z operácie pod falošnou vlajkou.

Výsledkom bol namiesto diskreditácie politického islamu, naopak, silný nárast popularity šáhových odporcov. Kazety s nahrávkami Chomejního plamenných prejavov tajne kolovali po celom Iráne a jeho prívrženci spolu s marxistami na čoraz väčších demonštráciách otvorene požadovali koniec šáha. 

Reakciu iránskych štátnych zložiek navyše sabotovali ľavicové hnutia na Západe, ktoré sympatizovali s Chomejním, a pod ich tlakom Carterova vláda USA odmietla Iránu predať slzný plyn.

V Čierny piatok 7. septembra 1978 sa konflikt medzi demonštrantmi a štátnymi zložkami vyhrotil natoľko, že došlo k otvoreným prestrelkám. Zatiaľ čo demonštranti vinili políciu, že strieľala do davu, tá vinila snajperov, ktorí vraj spustili streľbu na policajtov. 

Celkovo prišlo o život 64 demonštrantov a 30 členov bezpečnostných zložiek, ale Chomejní vyhlásil, že „sionisti“ zabili 4 000 ľudí, čo bolo zámienkou pre prerušenie rokovaní so šáhom. Chomejního tvrdenie na Západe ďalej šírili ľavicoví intelektuáli ako Michel Foucault.

Pahlaví preto 16. januára Irán opustil a 1. februára sa Chomejní vrátil z francúzskeho exilu.

Útek šáha aj veľkej časti jeho okruhu do zahraničia jeho domácich odporcov rozzúril, a keď vtedy už smrteľne chorý Pahlaví po medzipristátí v Káhire pricestoval do Spojených štátov, rozzúrený dav Chomejního prívržencov 4. novembra 1979 vtrhol do areálu americkej ambasády a požadoval jeho vydanie.

Chomejního prívrženci v jasnom rozpore s medzinárodným právom vzali 66 zamestnancov ambasády za rukojemníkov, ktorých väčšina sa dostala na slobodu až po 444 dňoch väznenia 20. januára 1981.

V tom čase bol bývalý šáh už mŕtvy, 27. júla 1980 v Káhire podľahol rakovine.

Islamisti sa medzitým pomstili tým členom starej elity, ktorí nedokázali včas ujsť. Bývalého premiéra Amír-Abbasa Hoveydu zatkli a obvinili z „vedenia vojny proti Bohu“ a „šírenia korupcie na zemi“. Islamský súd následne muža, ktorého najväčším luxusom bolo obyčajné kreslo a stredne veľká knižnica, odsúdil na smrť.

Po prvej – konštitučnej revolúcii teraz otriasla krajinou druhá revolúcia: islamská.

Fakty k izraelsko-iránskej vojneČo vieme o iránskom jadrovom programe a prečo Izrael udrel práve teraz

Christian Heitmann

Režim zrodený z krvi

Moc Chomejního napriek tomu nebola zaručená. Aj keď málokto túžil po návrate šáha, mnohým Iráncom prekážal zjavný nástup náboženských fundamentalistov a mnohí čakali nový prevrat, ktorý by Chomejního znovu nahradil sekulárnou vládou.

Vnútroiránske spory však museli počkať: 22. septembra 1980 začalo Irán bombardovať iracké letectvo a v nasledujúci deň hranicu prekročili iracké tanky.

Saddám Husajn vyhlasoval, že chce oslobodiť arabskú menšinu spod údajného perzského útlaku, v realite si však robil zálusk najmä na bohatú provinciu Chuzestan a jej ropné polia.

Prehnane optimistické odhady Iračanov sa však nenaplnili, Iránci hrdinsky bránili mesto Chorramšahr, ktoré, hoci sa nachádzalo priamo na hranici, dokázali brániť viac než mesiac a za urputné boje získalo názov „mesto krvi“. Znásilňujúcu irackú armádu nevítali ani len miestni Arabi, ktorých Saddámove vojská údajne prišli „oslobodiť“. V decembri 1980 sa iracký postup nadobro zasekol.

Oslabenú iránsku armádu dopĺňali dobrovoľnícke jednotky Basídž, ktoré často v sebavražedných operáciách útočili cez mínové polia, s drobnými územnými ziskami za cenu obrovských strát. Mnohí z dobrovoľníkov boli mladiství, tí najmladší mali len 12 rokov.

Chomejní padlých tínedžerov vyhlásil za martýrov a im venované nástenné maľby zdobia nejeden z iránskych domov. Presný počet iránskych strát je dodnes predmetom špekulácií, ale pohybuje sa v státisícoch padlých.

Vojna poskytla Chomejnímu aj vhodnú zámienku skonsolidovať svoj režim. V rokoch 1981 – 1982 režim vykonal popravy tisícok disidentov, ktorí boli nespokojní s vládou islamistov, každý desiaty popravený mal menej než 18 rokov.

Irán do konca roku 1982 oslobodil takmer celé okupované územie, ale vojna napriek tomu pokračovala, keďže Chomejní sa neúspešne pokúšal dobyť Bagdad a zvrhnúť Saddámov režim. Až v auguste 1988 sa obidve strany dohodli na prímerí.

Takmer súčasne s koncom vojny iránsky režim pristúpil k likvidácii svojich bývalých spojencov z boja proti šáhovi. Počas piatich mesiacov v roku 1988 dal popraviť tisícky prevažne ľavicových aktivistov (odhady kolíšu od asi tritisíc do tridsaťtisíc obetí), zväčša študentov, ktorých režim nechal obesiť na stavebných žeriavoch.

„Najvyšší vodca“ Iránu Ruholláh Chomejní zomrel menej než rok po konci vojny, 3. júna 1989 v Teheráne. Jeho „islamská republika“ však v krajine existuje naďalej.

Ebráhim Raísí, jeden zo sudcov, ktorí nariadili tieto najväčšie popravy v moderných iránskych dejinách, bol od roku 2021 až do svojej smrti minulý rok ôsmym iránskym prezidentom.