Fakty k izraelsko-iránskej vojne Čo vieme o iránskom jadrovom programe a prečo Izrael udrel práve teraz

Po izraelských a amerických náletoch na Irán sa s novou vervou diskutuje o iránskom jadrovom programe.

Iránsky jadrový program sa začal ešte v časoch šáha v 70. rokoch, keď nemecký Siemens v roku 1975 spustil výstavbu jadrovej elektrárne v prístavnom meste Búšehr na brehu Perzského zálivu. Hoci Irán v tom čase už bol signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), šáh sa nechcel úplne zriecť možnosti skonštruovať vlastnú bombu a podotýkal, že chce zachovať schopnosť program transformovať na vojenský, ak to uzná za vhodné, hovorí iránsko-americký odborník Reza Marashi.

Postup programu prerušila najprv islamská revolúcia a pád šáha v roku 1979, keď Siemens prerušil práce na rozostavaných reaktoroch , a následne iracko-iránska vojna, počas ktorej Irak nedokončenú elektráreň napadol a poškodil.

S koncom iracko-iránskej vojny Irán svoj jadrový program obnovil a považuje sa za isté, že medzi rokmi 1989 a 2003 v projekte AMAD skutočne vyvíjal jadrovú zbraň. Podľa Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu IAEA však Irán tento program v roku 2003 zastavil.

Odvtedy Irán ďalej pracoval na jadrovom programe, ktorý pre nedostatočnú spoluprácu s IAEA a podozrenie z vývoja jadrových zbraní viedol k uvaleniu medzinárodných sankcií na krajinu.

Jadrovú elektráreň Búšehr v rokoch 1995 až 2011 dokončil ruský Rosatom, ktorý dodal aj jadrové palivo. Irán však mal záujem na vývoji vlastnej schopnosti obohacovať urán, čo na prevádzku Búšehru nie je potrebné, a preto je jedným z jadier sporu.

Koniec JCPOA

Súčasná kríza je dôsledkom vypovedania dohody JCPOA s Iránom Donaldom Trumpom v roku 2018. V dohode sa Irán v roku 2015 zaviazal, že nebude obohacovať urán nad hranicu 3,67 percenta a nebude vyvíjať jadrové zbrane, zatiaľ čo ostatní signatári sa zaviazali zrušiť sankcie.

Všeobecný konsenzus odborníkov je, že Irán dohodu počas jej platnosti v rokoch 2015 až 2018 dodržiaval a až v roku 2019 začal s prekračovaním určených limitov.

Dohoda mala z pohľadu jej kritikov napriek tomu niekoľko problémov: vôbec neriešila iné problémy ako iránsky raketový program, iránsku podporu teroristických hnutí napríklad v Libanone, Gaze alebo Jemene, a keďže sľubovala zrušenie sankcií, obmedzovala sankcie, ktoré štáty mohli na Irán uvaliť pre iné prešľapy. Irán navyše nepodpísal ani doplnkový protokol s IAEA, ktorý jej umožňuje preverovať aj nedeklarované zariadenia. Bolo teda teoreticky možné, že v jednej z nezverejnených inštalácií bude pokračovať s vývojom jadrovej zbrane bez toho, aby tam pustil inšpektorov.

Niečo podobné sa napokon dialo aj v prípade Iraku v 80. rokoch, než sa po porážke v Kuvajte v roku 1991 Irak rozhodol program tajne zastaviť.

Zároveň však platí, že konsenzus IAEA aj západných tajných služieb bol, že Irán po podpise dohodu v období 2015 – 2018 dodržiava a nevyvíja jadrovú zbraň. K obdobnému zisteniu vtedy prišiel aj izraelský Mosad.

Prečo teda Saudskí Arabi a Izraelčania tak odhodlane lobovali proti dohode? „JCPOA znamenala vypustiť Irán z klietky,“ hovorí pre Postoj iránsko-americký odborník Reza Marashi. Ako vysvetľuje, dôvodom bola obava z normalizácie Iránu, ktorá so sebou prinášala zrušenie sankcií a posilnenie iránskej moci. „Myslím, že Saudskí Arabi medzičasom svoj odpor ľutujú,“ nazdáva sa.

Motivácia Donalda Trumpa bola vtedy zrejme v prvom rade vnútropolitická – dohoda bola jedným zo zriedkavých úspechov Obamovej zahraničnej politiky a zrušenie tejto podľa Trumpa „najhoršej dohody v dejinách“ bolo symbolickým odpisom Obamovho dedičstva.

Hoci obe strany rokovali o novej dohode, Teherán aj Washington verili, že koniec JCPOA zlepšuje ich vyjednávaciu pozíciu, a hodlali tentoraz pre seba vyrokovať ešte lepšie podmienky.

Obohacovanie uránu

Po konci JCPOA Irán od roku 2019 začal obohacovať urán na čoraz vyššiu úroveň, najprv 20 a následne 60 percent uránu ²³⁵U. To, že Irán obohacoval na túto úroveň, vieme nielen z kontrol IAEA, ale aj preto, že to otvorene hovoril samotný Irán.

Zatiaľ čo v roku 2018 Irán disponoval iba 149 kilogramami uránu obohateného na menej než 3,67 percenta, do roku 2020 vyprodukoval 2 228 kilogramov uránu obohateného na úroveň 4,5 percenta, teda nad úroveň pôvodne stanovenú v JCPOA. Ďalšia eskalácia prišla v roku 2021, keď Irán začal obohacovať urán na 20 (114 kíl v roku 2021) a následne dokonca 60 percent (18 kíl v roku 2021).

Množstvo tohto vysoko obohateného uránu následne začalo prudko stúpať – 62 kilogramov v roku 2022, 182 kilogramov v roku 2024 a 409 kilogramov v tomto roku, dosť na asi deväť jadrových bômb. Keďže náročnosť obohacovania s vyššou koncentráciou obohateného uránu klesá, je možné výrazne rýchlejšie dosiahnuť potrebné obohatenie na úrovni 90 percent, než bolo tých predošlých 30 alebo 60.

Irán teda nielenže obohacoval urán, ale robil to čoraz rýchlejším tempom.

Urán obohatený na úroveň 60 percent ešte nie je dostatočne obohatený na výrobu jadrových zbraní (v teórii je pri tomto stupni obohatenia konštrukcia jadrovej bomby možná, ale málo efektívna, preto by jadrová bomba za použitia 60-percentného ²³⁵U musela byť neprakticky veľká, prípadne málo výkonná).

Vysoko obohatený urán – teda urán obohatený nad 20 percent – sa využíva v niektorých výskumných reaktoroch a v jadrových zbraniach, na bežné civilné využitie však nie je potrebný. Práve z dôvodu výrazne ľahšieho a rýchlejšieho obohacovania nad hranicou 20 percent bežné reaktory používajú palivo obohatené len na 3 až 5 percent uránu ²³⁵U.

Správanie Iránu teda bolo jasne podozrivé, ale samo osebe ešte nebolo dôkazom, že má konkrétne plány získať jadrové zbrane.

Podľa odborníka z Karlovej univerzity Michala Smetanu Irán sledoval v prvom rade jeden cieľ: vyrokovať zrušenie sankcií.

„Irán môže týmto spôsobom vytvárať a stupňovať tlak na USA a medzinárodné spoločenstvo, aby došlo k novej diplomatickej dohode v štýle JCPOA, ktorá mu ponechá civilný jadrový program, a zároveň dôjde k zrušeniu sankcií; v tomto ohľade sa situácia pre Irán tento rok stala urgentnou, a to nielen pre pokračujúce ekonomické problémy krajiny, ale aj hrozbu tzv. ,snapback‘ sankcií, ktoré by mohli byť uvalené na Irán v októbri tohto roku,“ vysvetľuje Smetana.

Na druhej strane program umožňoval Iránu ponechať si schopnosť získať jadrovú zbraň, ak by rokovania zlyhali.

Teherán stál pred dilemou – o čo transparentnejšie by demonštroval, že obohacovanie uránu je len vyjednávacou stratégiou, o to menej dôvodov by USA mali, aby na poli sankcií urobili skutočné ústupky. Ale o čo menej jednoznačné by bolo, že Irán nechce získať jadrovú zbraň, o to väčšie by bolo riziko, že sa presadí línia „žiadne ústupky voči Iránu“ a niektorý z jeho rivalov – či už USA, Izrael, alebo Saudská Arábia – by sa pokúsil program zničiť vojensky.

Obohacovanie je len prvý krok

Aj keď časť alarmistických vyhlásení tvrdí, že by sa Irán mohol k prvej jadrovej bombe dostať už o niekoľko týždňov, samotné izraelské odhady boli striedmejšie a realistickejšie.

Dôvodom totiž je, že aj keď by Irán dokázal obohatiť potrebné množstvo uránu v horizonte niekoľkých týždňov až mesiacov, vývoj a stavba jadrovej bomby dnes závisí od dvoch faktorov – schopnosti získať dostatočné množstvo štiepneho materiálu a schopnosti správne skonštruovať rozbušku, ktorá bombu úspešne vznieti.

Keďže na stlačenie jadra a spustenie štiepnej reakcie je potrebná súčasná a rovnomerná explózia, stačia zlomky sekúnd, aby rozbuška namiesto začatia jadrovej reakcie iba zničila bombu bez spustenia štiepnej reakcie, a teda aj bez väčších škôd v jej okolí.

Práve konštrukcia bomby by si vyžadovala niekoľko mesiacov až rok a bez úspešného testu by sa Irán nemohol spoľahnúť, že bomba naozaj funguje, hovorí pre Postoj vojenský analytik Matej Rafael Riško.

Nová iránska politika?

Kľúčovou otázkou pri posudzovaní zmysluplnosti izraelskej a americkej intervencie je, či oba štáty zasiahli proti Iránu v bode, keď ešte bola možná dohoda o návrate k JCPOA alebo obdobnej zmluve, alebo či sa Irán už rozhodol k dohode nevracať.

Časť kritikov Izraela neargumentuje len zjavnou nelegalitou izraelských náletov, ale aj tým, že útoky Irán skôr utvrdia v presvedčení, že jadrové zbrane potrebuje.

Protiargumentom tu je izraelské tvrdenie, že toto rozhodnutie v Teheráne vraj už padlo.

Ako píše britský týždenník The Economist s odvolaním sa na vysokopostavený zdroj, ktorý videl dôkazy, s ktorými Izrael oboznámil svojich spojencov, iránsky jadrový program bol omnoho ďalej, než sa mnohí nazdávali.

Irán podľa izraelských zistení nikdy úplne nezastavil prácu malého tímu, ktorý pôvodne pracoval na projekte AMAD a ktorý aj naďalej pracoval na rôznych výzvach weaponizácie.

Toto tvrdenie do istej miery korešponduje aj s inými zdrojmi Economistu, napríklad ešte v roku 2011, teda pred dohodou JCPOA, IAEA odhalila, že Iránci simulovali osadenie jednej zo svojich balistických rakiet jadrovou hlavicou. Prísne vzaté, nebol teda dokázaný vývoj jadrovej hlavice samotnej, ale jej nasadenie v prípade, ak by Iránci nejakým spôsobom k jadrovej zbrani prišli.

A aj keď IAEA tvrdí, že nedokázala nájsť dôkazy o vojenskom jadrovom programe v Iráne, jej šéf Grossi podotkol, že IAEA nevie, čo sa deje na troch lokáciách v Iráne, ku ktorým nemá prístup.

Kritici poukazujú na rok 2023, keď IAEA našla stopy uránu obohateného na 83,7 percenta, teda na hranici úrovne obohatenia používanej v jadrových zbraniach. Teherán vtedy tvrdil, že k nadmernému obohateniu došlo neúmyselne v dôsledku nerovnomerného výkonu centrifúg, čo bolo vysvetlenie, ktoré IAEA v tom čase akceptovala.

Izraelčania však svojim partnerom odkryli ešte viac – Irán údajne od minulého roka výrazne urýchlil práce na svojom tajnom vojenskom programe a definitívne sa rozhodol pre vývoj jadrovej zbrane. Viedli ho k tomu obavy z oslabenia svojho postavenia po minutí časti iránskych balistických rakiet aj porážke Hizballáhu v Libanone.

Nedostatkom tejto teórie je, že aj keď môže byť pravdivá, pri súčasne zverejnených informáciách nie je možné ju nezávisle potvrdiť. A vylúčiť sa, samozrejme, nedá ani možnosť, že tieto analýzy sú úprimným presvedčením izraelskej tajnej služby, ktorá sa môže mýliť.

Prečo práve teraz?

Rusko-americký analytik Dmitrij Alperovič ponúka iné vysvetlenie a argumentuje, že úvahy, koľko času by Irán potreboval na vývoj, sú zbytočné, pretože pre izraelský kalkul boli nepodstatné.

„To, ako dlho by Iránu trvalo zostrojiť jadrovú zbraň a umiestniť ju na nosič (čo je tiež veľmi odlišný časový harmonogram od času, keď by mohol len vykonať demonštračný test bomby), samozrejme, závisí od toho, či zrýchli tempo a rozhodne sa bežať až do cieľa.“

Alperovič pokračuje: „Posudzovanie časových harmonogramov je založené na súčasnom (a čiastočne skrytom) tempe úsilia, ktoré sa v budúcnosti nemusí udržať. Nezahŕňa ani možnosti, že Irán požiada o pomoc krajiny, ako je Severná Kórea a Pakistan, a dostane ju.“

Ako ukazuje minulosť, štáty opakovane podnikli údery na nepriateľské jadrové programy, ak sa obávali, že protistrana získa jadrové zbrane.

Obzvlášť Izrael dlho praktizuje takzvanú Beginovu doktrínu, ktorá hlása, že žiaden voči Izraelu nepriateľský štát nesmie získať jadrové zbrane. Tá ho viedla k preventívnym útokom na iracký jadrový reaktor Osirak (operácia Opera v roku 1981) a sýrsky jadrový program v roku 2007 (operácia Out of the Box, niekedy nazývaná aj operácia Orchard).

„Ani Sýria, ani Irak sa vtedy ani zďaleka nepriblížili k tomu, aby boli schopné zostrojiť a nasadiť jadrovú zbraň. Izrael si vybral optimálny čas na úder nie na základe toho, ako blízko boli ku konštrukcii a k stavbe jadrovej zbrane. Namiesto toho sa zakladal na izraelskom posúdení pravdepodobnosti, že by boli schopné vykonať úspešný úder, ktorý by tento program posunul o mnoho rokov späť a nespôsobil by neprijateľné škody na životnom prostredí (napr. predtým, ako sa reaktory spustia),“ vysvetľuje Alperovič.

Neskorší izraelský útok by mohol prísť príliš neskoro, aby získanie jadrových zbraní týmito štátmi ešte zastavil. „Ak by sa napríklad iracké alebo sýrske reaktory spustili a začali vyrábať plutónium, pravdepodobne by bolo príliš neskoro na zastavenie programu, aj keby bola zostavená a nasaditeľná jadrová zbraň ešte mesiace alebo roky vzdialená,“ myslí si Alperovič.

Zlyhanie odstrašenia

Samozrejme, jestvujú aj protipríklady, keď znepriatelené štáty nezasiahli a potichu akceptovali, že protistrana získala jadrové zbrane. Napríklad USA v 90. rokoch dovolili Severnej Kórei získať jadrovú zbraň, pretože konvenčné vojenské schopnosti Severnej Kórey (najmä jej schopnosť zničiť Soul delostrelectvom) boli dostatočné, aby preventívny úder USA odstrašili.

V prípade Iránu však v posledných dvoch rokoch došlo k postupnej erózii konvenčného odstrašenia, pripomína Jan Ludvík z  Karlovej univerzity.

Iránske konvenčné odstrašenie Izraela sa do veľkej miery zakladalo na proxy jednotkách v Gaze (Hamas), Libanone (Hizballáh), Sýrii, Jemene (húsíovci) a Iraku. S vojenskou porážkou Hizballáhu a pádom Asadovho režimu sa však iránska „os odporu“ (arabsky muqawamah, resp. perzsky moqavemat) nachádza v rozklade, Izrael preto mohol udrieť s výrazne nižším rizikom.

Spolu so slabým výsledkom predošlých iránskych raketových útokov „to mohlo Izrael presvedčiť, že cena je prijateľná“, hovorí Ludvík.

Izraelu sa preto črtalo nevídané okno príležitosti, hrozilo však, že sa zatvorí. Po rusko-iránskej dohode sa očakávajú ruské dodávky ruských stíhačiek Su-35, ktoré by znamenali výraznú modernizáciu iránskeho letectva a izraelský úder by mohli podstatne sťažiť alebo dokonca znemožniť.

Ak chcel Tel Aviv preventívne jadrový program zničiť – či už preto, lebo naozaj veril, že Irán chce získať jadrovú zbraň, alebo preto, aby vylúčil takúto možnosť do budúcna –, mal dobré argumenty udrieť práve teraz.

„Namiesto toho bolo izraelské rozhodovanie o časovom harmonograme útoku založené na nasledujúcich dvoch faktoroch: po prvé schopnosti vykonať úspešnú operáciu s minimálnymi nákladmi a po druhé schopnosti spôsobiť programu čo najväčšie škody skôr, ako bude neskoro na jeho zastavenie,“ argumentuje Alperovič.

Pripomína aj, že v októbri 2024 boli poškodené alebo zničené najmodernejšie iránske systémy protivzdušnej obrany, keď pri predošlých náletoch Irán stratil svoje systémy S-300.

Izraelu navyše priala aj nová, Izraelu naklonená administrácia vo Washingtone, ktorú na rozdiel od tej predchádzajúcej detaily medzinárodného práva vôbec nezaujímajú a ktorá bola nakoniec ochotná pomôcť aj s útokom na silno chránené podzemné zariadenia Fordó a Natanz.

Hoci od samotnej konštrukcie bomby Irán mohol byť ešte niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov vzdialený, Tel Avivu sa krátil čas. „Len čo sa vyprodukuje dostatok obohateného uránu (a možno aj premení na kov), ďalšie zbrojné kapacity sa dajú ľahšie rozptýliť, skryť alebo ochrániť pred zničením,“ vysvetľuje Alperovič. Neskorší izraelský útok preto podľa neho mohol prísť prineskoro.

Nesprávne nastavená latka?

Ako priznali samotní Američania, jadrové zariadenia boli poškodené, ale nie zničené. Hoci je málo pravdepodobné, že centrifúgy zostali nepoškodené, Irán by prevádzku v dlhšom horizonte pravdepodobne dokázal obnoviť.

Na to, aby Izrael alebo USA zabránili obnoveniu prevádzky, boli by potrebné ďalšie a opakované nálety, ktoré aj do budúcna znemožnia prevádzku jadrového programu. To je však v rozpore s americkou pozíciou, že úder na Natanz, Fordó a Isfahán je jednorazovou záležitosťou, ktorú nehodlajú opakovať.

Ak Irán dokázal zachrániť zásoby už obohateného uránu, čo sa v tejto chvíli javí ako pravdepodobné, dokáže v programe skôr či neskôr pomerne jednoducho znovu pokračovať.

Odborník na jadrové zbrane Jeffrey Lewis je preto skeptický, pokiaľ ide o to, čo Tel Aviv a Washington vlastne dosiahli. „Rising Lion a Midnight Hammer sú takticky skvelé, ale môžu sa ukázať ako strategické zlyhania,“ varuje.

„Rising Lion a Midnight Hammer nespomalili iránsky program ani zďaleka tak ako JCPOA. Na diplomaciu kladieme oveľa vyššie nároky ako na bombardovanie. Tí istí ľudia, ktorí sa donekonečna sťažovali na ,klauzulu o vypršaní‘ JCPOA, sú teraz radi, že iránsku bombu oddialia o oveľa menej času,“ hovorí Lewis frustrovane.

Navyše nálety zvyšujú riziko, že urán buď padne do rúk neštátnym aktérom, alebo v dôsledku presunov a potenciálne aj straty jeho časti v budúcnosti bude ťažšie kontrolovať, kde presne sa nachádza a akým množstvom Irán skutočne disponuje. Už dnes IAEA aj Američania priznávajú, že po útokoch nevedia, čo presne sa s iránskymi zásobami obohateného uránu stalo.

Zakazuje vývoj jadrovej zbrane fatva?

Zdanlivým protiargumentom proti podozreniam voči iránskemu jadrovému programu sú fatvy, ktoré vydal zosnulý iránsky ajatoláh Chomejní aj súčasný ajatoláh Chámeneí a ktoré kritizujú jadrové zbrane ako údajne neislamské.

Aj pod dojmom známej fatvy uvalenej na spisovateľa Salmana Rushdieho mnohí na Západe majú dojem, že fatva je čosi veľmi významné, nemenné a záväzné. Nič z toho však nie je nevyhnutne pravda.

Fatva sama osebe nie je žiadnym trestom alebo záväzným nariadením, ale len právnym názorom z pohľadu islamského práva, ktorú vysloví právny učenec (mufti). Väčšina fatiev sa venuje pomerne banálnym veciam, napríklad v 17. a 18. storočí islamskí učenci ostro diskutovali legalitu pôžitkov ako konzumu kávy či tabaku, ktoré neboli spomenuté v Koráne, pričom pravidelne prichádzali k úplne protikladným posudkom (bližšie to opísal napríklad historik James Grahan v American Historical Review; James Grahan: Smoking and „Early Modern“ Sociability: The Great Tobacco Debate in the Ottoman Middle East). Ktorý z výkladov sa následne ujal, záviselo od osobnej autority dotyčného učenca (a neschopnosti úradov účinne vymôcť napríklad zákaz fajčenia).

Obdobne aj dnes väčšina fatiev rieši otázky bežného života, napríklad prijateľnosť očkovania proti koronavírusu, sójovej omáčky alebo orálneho sexu, pričom napríklad v otázke prípustnosti požívania potravín varených s alkoholom existuje škála rôznych interpretácií.

Hoci v šiítskej tradícii nie je bežné, aby učenci zmenili raz vydanú fatvu, v Iráne už viackrát došlo k zmene fatiev a následne aj vládnej politiky, ak na to existovali závažné dôvody. Napríklad na poli rodinnej politiky Irán v roku 1989 umožnil prístup ku kontracepčným prostriedkom, začal propagovať model rodiny s menším počtom detí (maximálne tri) a v nasledujúcom roku legalizoval aj sterilizácie (aj keď tie neskôr opätovne zrušil).

To isté platí aj na poli jadrových zbraní – iránske úrady v roku 2021 vyhlásili, že ak by sa Irán ocitol pod tlakom, svoj pohľad na prijateľnosť jadrových zbraní by mohol zmeniť.

„Najvyšší vodca vo svojej fatve výslovne uviedol, že jadrové zbrane sú v rozpore so šaríou a Islamská republika ich považuje za nábožensky zakázané a neusiluje sa o ne,“ tvrdil vtedy minister Mahmud Alavi. Zároveň však podotkol: „Ale mačka zahnaná do kúta sa môže správať inak, ako keď je mačka na slobode. A ak (západné štáty) tlačia Irán týmto smerom, potom to už nie je chyba Iránu.“

Iný kreatívny výklad našiel iránsky politik Ali Motahari, podľa ktorého fatva zakazuje len nasadenie jadrových zbraní, nie ich výrobu.

To, že fatva nestojí v ceste jadrovému programu, ukazuje napokon aj samotný projekt AMAD (1989 – 2003), ktorý podľa IAEA vtedy skutočne mal za cieľ vývoj jadrovej zbrane.

Mimochodom, obdobná otázka prípustnosti jadrových zbraní trápila aj Katolícku cirkev, ktorá jadrové zbrane za Jána XXIII. najskôr odmietala, než pápež Ján Pavol II. v roku 1982 jadrové zbrane akceptoval ako „dočasný“ krok na ceste k vzájomnému odzbrojeniu. Pápež František sa zas vrátil k pôvodnej doktríne a legitimitu jadrových zbraní kategoricky zamietol.

A keďže fatva nemusí byť zverejnená – aj prvá fatva z 90. rokov bola len súkromnou korešpondenciou medzi ajatoláhom a jedným z iránskych úradníkov –, Západ by sa o takejto zmene politiky nemusel nevyhnutne včas dozvedieť.

To, či bola metaforická perzská mačka poslednými izraelskými a americkými náletmi zahnaná do kúta alebo bude do kúta zahnaná ďalšími krokmi Donalda Trumpa, alebo, naopak, už dávno v kúte bola, bude zaujímať nielen súčasných pozorovateľov, ale aj neskorších historikov. Až do otvorenia iránskych archívov však táto otázka zrejme zostane nezodpovedaná.