O láske k blížnemu Prevost verzus Vance?

Vráťme sa k internetovej výmene názorov na začiatku roka medzi viceprezidentom JD Vanceom a vtedajším kardinálom Robertom Prevostom (od 8. mája pápež Lev XIV.) o láske k blížnemu, pretože je zaujímavá.

Vance argumentoval, že v usporiadaní lásky (ordo amoris, koncepcia načrtnutá obľúbeným svätcom Vancea i augustiniána Leva XIV. sv. Augustínom na prelome 4. a 5. storočia, neskôr v 13. storočí rozvinutá sv. Tomášom Akvinským) máme morálnu povinnosť najviac milovať svojich najbližších, príbuzných, potom susedov, potom spoluobčanov a až nakoniec cudzincov, ľudí v zahraničí. 

Naznačoval tým, že je nielen politicky správne, ale aj morálne a v súlade s kresťanskou láskou k blížnemu odmietať ilegálnu imigráciu (do USA) a ilegálnych imigrantov deportovať.

Viceprezidentovi Vanceovi potom jeho ľavicoví katolícki kritici namietali, že kresťanskú povinnosť lásky k blížnemu máme voči všetkým ľuďom na svete. A vtedajší kardinál Robert Prevost im na sieti X (predtým Twitter) dal za pravdu:

„JD Vance sa mýli. Ježiš nás nežiada, aby sme určovali poradie vo svojej láske k druhým“ (3. februára 2025).

V jednej českej internetovej diskusii potom istý slovenský diskutér naznačil, že niečo podobné ako Vance hlásal Jozef Tiso, ktorý bol fašista; nie je teda aj Vance fašista?

Ten diskutér odcitoval hanebný a smutne známy prejav Tisa o deportáciách Židov z augusta 1942:

„Pýtajú sa, či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Či je to ľudské. Či to nie je len rabovka. Ale ja sa pýtam, či je kresťanské, keď slovenský národ chce sa zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida. Či je to kresťanské? Láska k sebe je prikázanie Božie a táto láska mi prikazuje odstrániť všetko, čo mi škodí, čo ohrozuje môj život. A pre slovenský národ bol židovský živel vždy takýmto ohrozením, ohrozením jeho života. A myslím, že netreba nikoho presviedčať o tom, že to tak bolo.“

Ako to teda je? Mal pravdu Vance alebo kardinál Prevost? A je Vance fašista, ako bol Tiso?

Svojím spôsobom mali pravdu Vance i kardinál Prevost, ale každý v inom zmysle.

Prevost (Lev XIV.) mal pravdu, že láska k blížnemu, jej imperatív, sa vzťahuje a má sa vzťahovať na všetkých ľudí na svete, hlavne tých trpiacich. (Keď narazíme na zraneného krvácajúceho cudzinca na chodníku, neprekročíme ho a nejdeme ďalej, ale naopak, pomôžeme mu a zavoláme pomoc.) 

Ježiš v Evanjeliu podľa Lukáša (10, 29 – 36) na otázku „A kto je môj blížny?“ odpovedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich... a staral sa oň... Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“

Alebo Evanjelium podľa Matúša (25, 30 – 45): „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Odpovedal im: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

Inými slovami, každý človek je naším bratom či sestrou a v tých trpiacich máme vidieť obraz samotného Krista. To je to, čo zrejme naznačoval kardinál Prevost.

Ale ak otázku položíme tak, za koho máme väčšiu či primárnu zodpovednosť, veľa pravdy mal Vance a poukázal na pokrytectvo mnohých (nielen kresťanov), ktorí „milujú“ ľudstvo, ale nemajú radi človeka; milujú (abstraktných) ľudí, ale prekážajú im tí konkrétni ľudia v ich okolí.

Preformulujme si tú otázku takto: máme rovnakú zodpovednosť za všetkých ľudí na svete alebo za niektorých a voči niektorým väčšiu než za iných a voči iným? A tu mal pravdu Vance:

Ako otec mám väčšiu zodpovednosť za svoje deti, dcéry a syna než za deti mojich súrodencov, netere a synovca. Za svoje netere a synovca mám väčšiu zodpovednosť (keby sa ich rodičom niečo zlé prihodilo), než mám za deti cudzích ľudí. Za bezpečnosť všetkých detí v tej štvrti a susedstve, kde bývam, mám väčšiu zodpovednosť než za bezpečnosť detí v inom meste svojej krajiny. A ako spoluobčan mám väčšiu zodpovednosť za dobro obyvateľov svojej krajiny, svojich spoluobčanov než za obyvateľov napr. Papuy-Novej Guiney. 

Ak je agresorom napadnutá moja krajina či naša spojenecké krajina, za svojich spoluobčanov i obyvateľov spojeneckých krajín, mne úplne neznámych, idem so zbraňou v ruke automaticky bojovať; ak je napadnutá Papua-Nová Guinea, môžem to pre jej obranu urobiť, ale i nemusím; nemám totiž voči nej takú vysokú morálnu zodpovednosť, ako mám morálnu povinnosť bojovať za krajinu vlastnú či tie zmluvne spojenecké.

Milovať ľudstvo je fajn, ale ešte lepšie je milovať konkrétnych ľudí.

Táto väčšia zodpovednosť za spoluobčanov vlastných (či spojeneckých) sa týka všetkých občanov krajiny, ale predovšetkým jej štátnikov. Oni sú primárne zodpovední za všeobecné dobro (bonum comune) svojej krajiny, všetkých jej spoluobčanov.

A to nás privádza k spomenutému prejavu Jozefa Tisa. Bol vskutku hanebný a zlý. Nebol o láske k blížnemu, ale o perverzne poňatej láske k sebe samému. Vznik slovenského štátu v marci 1939 bol ešte obhájiteľný ako to najmenšie zlo za daných okolností, ale potom bolo obhájiteľné už len máločo (napr. určite nie agresívna, dobyvačná vojna proti Poľsku v septembri 1939; to neurobil ani Mussolini). Ani vysťahovanie, vyhnanie či odsun slovenských židovských občanov do táborov v Nemcami okupovanom Poľsku (predpokladajme, že Tiso a jeho vláda spočiatku nevedeli, že sú to tábory vyhladzovacie, ale mysleli si, že sú „len“ koncentračné).

To bola kolosálna zrada vlastných občanov zo strany ich štátu a jeho štátnikov, zlyhanie Tisa ako štátnika najvyššieho zodpovedného za ich dobro – dobro všetkých občanov; bolo to masové okradnutie židovských spoluobčanov a vyhnanie z ich domovov.

To presne ako štátnik zodpovedný za všeobecné dobro všetkých občanov nemal a nesmel nikdy urobiť. Bolo to presným opakom toho, čo naznačoval viceprezident Vance: štátnik má primárnu zodpovednosť za dobro svojich občanov, všetkých svojich občanov, bez ohľadu na ich etnický či rasový pôvod alebo náboženské vyznanie. V politike je relevantným kritériom občan – neobčan; nie rasa alebo etnikum.

Tisovo „kresťanské“ zdôvodnenie svojho počínania je škandálnejšie o to viac, že kresťanstvo nie je partikularistické (kmeňové, tribalistické, nacionalistické), ale univerzalistické. Cudzinec Samaritán bol lepším blížnym prepadnutého zraneného než príslušníci jeho vlastného národa. „Už niet Žida ani Gréka... ale všetci jeden v Kristovi“ – sv. Pavol v Liste Galaťanom. Podľa kresťanstva je pohlavie objektívna, podstatná kategória (žena – muž), ale etnikum je len náhodný, povrchný atribút.

Uvedomenie si skutočnosti, že všetci ľudia sú bratia a sestry, naši blížni, a máme ich všetkých milovať a zároveň zodpovednosť máme za rôznych ľudí rôznu, za niektorých a voči niektorým väčšiu než voči iným, je teda základom pre morálne rozhodovanie sa a konanie (za svojich starých rodičov máme zodpovednosť väčšiu než tí, ktorí ich deťmi nie sú...). 

V opačnom prípade by sme skončili v pozérskej a pokryteckej póze, že sa samochválime a pyšne honosíme svojou láskou k abstraktnému „ľudstvu“ (alebo „zachraňujeme“ dažďové pralesy, klímu či životné prostredie... napr. v Papue-Novej Guinei), ale zanedbávame tých, ktorí sú nám najbližšie a od našej lásky a pomoci závisia, nezriedka existenčne.

Inými slovami, boli by sme ako Jean-Jacques Rousseau, ktorý sa o svoje deti nestaral, dal ich do útulku pre siroty (kde ako mladé zomreli) a honosil sa, že je vraj dobrý občan, pretože výchovu svojich detí zveril polis.

Milovať ľudstvo je fajn, ale ešte lepšie je milovať konkrétnych ľudí.