Kostolíky, tanky, ikonky a dobrodružstvá Šiestich pútnikov príhody a skúsenosti na Karpatskej drevenej ceste

Doteraz sme ich mnohí obdivovali len na obrázkoch. Subtílne stavby voňajúce drevom a starobylosťou. Zvonku maličké a jednoduché, že vyzerajú ako z rozprávky, no vnútri bohato zdobené. Všetky s typickým byzantským vkusom, nie však gýčovo, ale prírodne, jemne a decentne.

Drevené chrámy ukryté v nenápadných dedinkách šarišského regiónu, kde po nás často iba štekali psy alebo nám ponad hlavy preletel bocian, ale živého človeka sme pomaly nestretli.

Bola to víkendová púť, ktorá sa dá nazvať aj puťákom, keďže sme si na chrbtoch nosili „celej svůj dům, deku a rum“, ako sa to spieva v pesničke Rosa na kolejích. My sme namiesto deky a rumu mali spacák a dva litre vody.

Bolo nás šesť, čo sa ukázalo ako akurátny počet na to, aby sme sa mohli dobre zasmiať, porozprávať, pomodliť sa, navzájom sa ponaťahovať a udržať si dobrú náladu.

Svidník a jeho bizarné historické kombinácie

Začali sme vo Svidníku, kde sa nachádza Chrám sv. Paraskevy, nestojí však samostatne, ale ako súčasť skanzenu. Náš čas bol vzácny, domčeky v skanzene sme si zbežne prehliadli, aj to iba časť z nich. Ale do miestnej krčmy sme nakukli (nič v nej dokopy nemali). Hlavnou zastávkou bol chrám.

Chrám sv. Paraskevy v skanzene vo Svidníku. Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Poriadne sme si ho poobzerali, povedali si niečo o mučenici sv. Paraskeve (mimochodom, zhruba súčasníčke sv. Juraja, patróna skautov), do uší nám zneli byzantské spevy, ktoré sa spúšťali na fotobunke, keď niekto vošiel dnu.

Čas nás tlačil, takže sme skanzen museli relatívne rýchlo opustiť a podľa rady pokladníčky v skanzene sme sa vydali k pošte, ktorá bola najbližšie.

Cestou sme obdivovali multikultúrny Svidník, v ktorom sme kráčajúc po Ulici sovietskych hrdinov videli, ako na každom druhom kandelábri veje slovenská vlajka, v parku parkovali tanky s červenými hviezdami a na neďalekom vysokom pomníku nám minulý režim neustále pripomínala obrovská päťcípa kamenná hviezda. (Tá ukrajinská rodinka, ktorú sme na chodníku pri ruských tankoch predbehli, musela mať z toho naozaj radosť.)

Na komunistických bytovkách zostali pestré mozaiky propagujúce budovanie mieru alebo aj nápisy vyzývajúce na to, aby sme nezabudli chrániť životné prostredie vo svojej vlasti.

Šemetkovce a oriešky

Nevedeli sme, či sa máme smiať, pohoršovať alebo plakať. Tak sme nastúpili na autobus, ktorý nás odviezol do Šemetkoviec. Poučenie: počúvajte starších miestnych ľudí, keď vám radia, kde máte vystúpiť.

Milá tetuška v modrom tričku sa nám prihovorila ešte na zastávke a povedala, že máme ísť s ňou. Ale my sme sa akosi splašili, a keď autobus vošiel do Šemetkoviec, vystúpili sme hneď na prvej zastávke.

„Prosím vás, kadiaľ ku kostolíku?“ spýtali sme sa postávajúcich miestnych tiet. „To ste sa mali odviezť vyššie, tam hore briežkom. To sa ešte prejdete.“ Vyzerali, že nás dosť ľutujú, keď nás vidia s ťažkými batohmi. Ale nám už nič neostávalo, len si priznať, že sme blbí, a pokračovať k chrámu pešo.

Zase až také hrozné to nebolo a kostolík stál úplne za všetku námahu. Starý pán s paličkou nám prišiel otvoriť zvonicu aj chrám a nám, len čo sme vstúpili dovnútra, ten pohľad vyrazil dych.

Vzácne ikony vyhľadávané aj zahraničnými turistami v Chráme sv. Michala archanjela v Šemetkovciach. Foto: Ľudovít Ján Čalfa

V Chráme Michala archanjela z roku 1752 sa nachádzajú také vzácne ikony, že podľa odborníkov je ich hodnota nevyčísliteľná. Drevený ikonostas, oltár, lavice a ešte veľa ďalších „ikonkoch“. Správca kostolíka nám o tom veľa rozprával, všetko ukazoval, sršala z neho hrdosť aj nadšenie. Odpovedal na zopár otázok, zamkol cerkev a s lakonicky vtipným „vďaka, dovi“ sa porúčal.

Poznámočka na okraj: nenadávajte šemetkovským psom do orieškov. Fakt to neznášajú. Štekali po nás ako besní.

Vagrinec a stovky kráv

Cesta do Vagrinca nám popri ruženci zbehla celkom rýchlo. Vo Vagrinci drevený chrám nemajú, je tam murovaná gréckokatolícka cerkev, boli sme sa teda pozrieť aspoň v nej. Sprievodkyňa bola veľmi milá a ochotná, všetko nám porozprávala, ešte nás aj odfotila a odprevadila skoro na koniec dediny. Vraj keď nenájdeme nocľah, môžeme sa vrátiť, u nich na dvore je veľký trávnik, na ktorom môžeme prespať.

Nejakú chvíľu sme si mysleli, že takto aj skončíme. Na tú noc sme nemali vybavený žiadny nocľah, iba širák, celty, hamaky a žiadne vyhliadnuté miesto, kde by sme to všetko mohli rozložiť. Na mape sa nám zdalo, že sa bude dať hodiť na hociktorú lúku medzi Vagrincom a Ladomirovou, ale… Žiadna mapa nezobrazuje kravy. A tie tam boli naozaj všade.

To neboli lúky, ale pasienky so všadeprítomným hovädzím dobytkom, kde by sa teoreticky prespať aj dalo, keby sme prekročili elektrický ohradník, celty rozprestreli cez lajná a hamaky si zavesili na kravské rohy.

Pasienky medzi Vagrincom a Ladomirovou. Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Perla drevených chrámov v Ladomirovej

Po krátkom uvažovaní sme však všetky tieto kreatívne nápady na nocľah naturálneho typu museli zavrhnúť. Problém je, že to absolútne nič neriešilo. Naša potreba nájsť vhodné miesto na prespatie sa každým krokom stupňovala.

Pomaly nám už pomedzi stromy vykukovali svetlá ladomirských domácností, kravičiek bolo stále rovnako veľa po oboch stranách cesty a, samozrejme, slniečko už tiež svižne zapadalo za malebný chotár. Miestne penzióny vybookované a celej obecnej pospolitosti na očiach veru spať nechceme.

Posledných pár stoviek metrov pred dedinou nám zrazu padol pohľad na neoddeliteľnú súčasť každej správnej slovenskej dediny: popri kostole (ten má Ladomirová pravdepodobne najkrajší v celom okolí) a krčme nesmieme vynechať futbalové ihrisko. 

Ani to nechcelo veľa rečí a už sme skolonizovali malý fliačik ihriska pod jednou z bránok. Rovinka, jasná obloha, nikde nikto – veď to musí byť luxusná noc!

No lokálne kuriozitky nás veľmi rýchlo presvedčili o opaku.

Spočiatku nám na tomto mieste vyhovovalo všetko. Teda, jednému riziku sme sa chceli zoširoka vyhnúť, hoci sa na otvorenom priestranstve veľa toho spraviť nedalo. Našou snahou bolo nepritiahnuť žiadnu pozornosť akýchkoľvek cudzích či domácich zvedavcov.

Bum – zrazu večerné šero prebíja svetlo reflektorov terénneho auta. „Nezastavuj, nezastavuj, len pekne prejdi okolo nás a už sa nevracaj!“ Normálna situácia, poviete si, miestni asi len niečo chceli šikovne odpratať mimo obecného priestoru. Všetko by zrejme bolo v poriadku, možno by to ani tak nepritiahlo našu pozornosť, lenže… 

ZA VOLANTOM SEDELO ASI ŠESŤROČNÉ DIEŤA.

S úsmevom na perách len tak prekormidlovalo tereňák popri nás nevedno kam. Ale pokoj, sedelo na ockových kolenách a o pár minút nás osvietilo znova. Celkom zábavný spôsob, ako si vyskúšať trenažér ešte pred vstupom do autoškoly.

Noc bola ťažká a ráno sa každý vyjadril rôzne. Spomenuté boli hlavne bizarné, prerušované spánkové cykly, prílišná intenzita mesačného svitu a extrémna hlasitosť hovädzinky všade navôkol. Recenzií na akýkoľvek spánok vôbec bolo žalostne málo. A to sme sa usalašili v relatívne príjemnom tepelnom komforte na úplnej rovinke.

Deň sme začali svätou liturgiou v miestnom gréckokatolíckom chráme. Nie však v drevenom, ale v novom murovanom, postavenom za dva roky pred jednou dekádou. Chrám Božieho milosrdenstva sa nejako zásadne nelíši od aktuálnych architektonických trendov, ktoré prevládajú v slovenskej gréckokatolíckej cirkvi – množstvo farebných ikoniek na grécky spôsob.

Boli sme radi, že sme takto mohli odštartovať druhý deň púte. Zároveň to bola prvá sobota v mesiaci, tzv. fatimská. Okrem Pána Boha, jeho Matky, všetkých svätých, dvoch slúžiacich kňazov (jeden z nich skaut) sa, myslím, našej prítomnosti potešili aj tie dve babičky kantorky, ktoré nás celý čas oduševnene sprevádzali miestnymi nápevmi.

Raňajky sme odbavili v altánku priamo pred miestnym úradom. Rozložili sme bufet, najedli sa a pokračovali k ďalšiemu bodu duchovného záujmu – k drevenému Chrámu svätého Michala archanjela. Tento exemplárny kostolík obohnaný tradičným dreveným plotom (ktorý okrem priestoru na pochovávanie ponúka priestor aj na núdzový dočasný odpočinok) postavili veriaci bez použitia jediného klinca pravdepodobne v roku 1742. Pani sprievodkyňa nás pustila dnu a my sme dostali dostatok času na kochanie sa skvostným interiérom.

Ikonostas vnútri Chrámu sv. Michala archanjela v Ladomirovej. Foto: Ľudovít Ján Čalfa 

Chrám podostával za svoju vytrvalosť viacero nálepiek – okrem iného patrí aj do Svetového dedičstva UNESCO. Nás omnoho viac zaujala vynikajúca a unikátna architektúra, čítate dobre, rusínskeho baroka. Ešte raz si poriadne prechádzame vyobrazenia svätých na štvorradovom ikonostase z 18. storočia a na príhovor svätého Michala archanjela opúšťame tento rusínsky skvost. Batohy na plecia a pokračujeme – ďalšia zastávka: obed v Kapišovej. Teda, aspoň tak sme si mysleli.

Rusko-sovietsko-slovenský kapitalizmus v Kapišovej

Cesta do Kapišovej viedla cez rómsku osadu, takú na vyššom stupni. Prešli sme cez ňu, potom ešte popri pár čiernych skládkach a ďalej sa rozprestierali široké zelené lúky. Slnko na nás svietilo, Kapišová bola na dohľad a my sme sa tešili, že dnes sa konečne aj normálne naobedujeme.

Šíre lúky medzi Ladomirovou a Kapišovou. Foto: Jana Vinterová

Bola to predčasná radosť, ale v tej chvíli sme to ešte nevedeli. A snívali sme okrem teplého obeda aj o zmrzline, lebo fakt pripekalo. Prešli sme okolo autoservisu, požičovne svadobných šiat aj potravín, upútala nás reklama na Údolie smrti – cukrovinky, káva, občerstvenie (dokonalejšie kombo ťažko vymyslieť) – a pochopili sme, že do toho Údolia smrti aj naozaj vchádzame.

Tanky s ruskými (nie sovietskymi!) vlajočkami, minimúzeum s ukážkou nábojov a nejakých zničených zbraní z vojny (hneď vedľa kapitalistického automatu na sladkosti), náučné tabule a pomníky (medzi nimi aj pomník postavený istému Pavlovi Andrejevičovi Tolstelovi, ktorý sa vyznamenal v bojoch a ktorý podľa jednej z našich spolupútničiek prežil obe svetové vojny okrem tej druhej) – všetko sa to tam točilo okolo témy oslobodenia Kapišovej sovietskou armádou.

Tank s ruskou vlajočkou v Údolí smrti. Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Nikto z nás z toho nemal dobré pocity, tak sme sa pobrali ďalej. Samozrejme, žiadny motorest sme nenašli (to preto, že sme si ho neoverili na mape, v skutočnosti sa nachádza na opačnom konci Kapišovej, kde sa nám už vracať nechcelo), iba ďalšie tanky, pomníky a rozhľadňu v tvare náboja. Pod ňou biele písmená zasadené do trávy: ÚDOLIE SMRTI – nápis sa chváli tým, že je to najväčší terénny nápis na Slovensku (niečo ako Hollywood).

Veľké lúky všade navôkol boli kedysi svedkami ťažkých bojov, ale popravde, nás to akosi neoslovilo. Príliš to rezonovalo v súvislosti so súčasnou politickou situáciou a ani tie červené hviezdy odkazujúce na temné 40-ročné obdobie našich dejín nám skautom veľmi nesedeli. A potom – bol to príliš veľký kontrast medzi duchovne povznášajúcimi drevenými kostolíkmi a touto militantnou témou.

Takto sme pochopili tri veci: že chceme a aj musíme ísť ďalej; že si musíme vystačiť s jedlom, ktoré máme pri sebe; a že o chvíľu parádne zmokneme. Obloha sa totiž zatiahla a začalo hrmieť. Tak sme povyťahovali pršiplášte a vychystaní do dažďa pokračovali sme do Dobroslavy.

Dobroslava a jej súkromné prístrešky

Maličkú dedinku, v ktorej sa nachádza jeden z našich vyhliadnutých kostolíkov, stráži v súčasnosti približne päťdesiat obyvateľov. Dá sa tam dostať po jedinej asfaltke, dvojkilometrovej odbočke z hlavnej cesty, ktorá sa končí priamo pri drevenej cerkvi. Za ňou sa vypína už len hustý les – inými slovami, Dobroslava leží na konci sveta.

Na búrku sme boli pripravení. Predpoveď počasia to síce nejako odkladala, no mračná jasne dávali najavo, že to čochvíľa na nás spustia. Prvý značný dáždik nás začal kropiť práve pri šliapaní do Dobroslavy. Nádej v nás vzbudzoval akýkoľvek dostupný prístrešok, neohradená strecha nad hlavou, kde by sme mohli prečkať najväčšie lejaky. Bolo skoré poobedie a do zotmenia ešte zopár hodín. Žiadny stres, len treba čo najrýchlejšie niekam zaliezť.

V týchto malopočetných dedinkách je od revolúcie zvykom stavať popri tradičných gréckokatolíckych kostoloch aj moderné chrámy pre pravoslávnych veriacich. 

Práve oproti tomu miestnemu, kúsok do kopca po poľnom pozemku, sa nám v očiach zaskvel prístrešok. Chvíľku sme špekulovali, či náhodou neleží už za plotom na niečom pozemku. Prístup voľný, a tak nám hneď bolo jasné, kde sa aspoň dočasne skladáme. Pod strechou nás na sedenie čakala lavička normálna a lavička alternatívna – vyradené sedadlá z prastarého autobusu ešte asi z čias súdruhov. Poveternostné podmienky naberali časom rôzne podoby. Najprv len klasický dážď, potom sa rozpršalo do riadnej búrky a chvíľku lietali aj krúpy. 

Nebeské javy však korunoval jeden z najkrajších úkazov: pršalo a do toho svietilo slnko. Je to podobné ako plakať od šťastia. Alebo ako pripomienka, že to všetko mohlo dopadnúť aj omnoho horšie.

Romantické prejavy počasia však po čase prestali a my sme to rýchlo využili. Už len kúsok, v žltom dome hneď pri kostolíku žije pán s kľúčom. Takého človeka musí mať každá správna dedinka, v ktorej katastri leží drevená cerkev. Tá v Dobroslave je zasvätená populárnej rímskej svätici, mučenici Paraskeve. Od ostatných ju odlišuje neskôr dorobený pôdorys v tvare gréckeho kríža (✚).

Chrám sv. Paraskevy v Dobroslave. Foto: Ľudovít Ján Čalfa

V čom však úplne vyniká, je jej umiestnenie priamo pri hranici s lesom. Strážca kľúčov nám zo začiatku trošku neochotne pôsobiac otvoril chrám a požiadal aj o skromnú finančnú podporu. Po chvíľke sme ho za „výklad“ patrične odmenili. Potom nás už celkom iniciatívne pobádal, aby sme sa na čokoľvek spýtali.

Veľa otázok sme ani nemali, keďže nám audiosprievodca detailne kostolík priblížil, a v tichu sme obdivovali vnútro. Rusínske ľudové baroko tohto regiónu vyzerá všade viac-menej rovnako, no predsa každý chrám ukrýva nejaké unikátnosti. Napríklad nie všetky chrámy sa môžu pochváliť trojvežovou konštrukciou či zachovaným pôvodným ikonostasom.

Atmosféru tichej modlitby, nasávajúc povznášajúcu vôňu tristoročného dreva, s pohľadom upretým na skutočne gréckokatolícky vyzerajúce ikony – toho snáď nikdy nebudeme mať dosť.

Medzičasom sa opäť rozpršalo. Ochotný dedko nám dokonca dovolil vo svojom pekne usporiadanom dvorčeku dotankovať zásoby vody, poprípade nahodiť pršiplášte.

Opäť sme však skončili pod prístreškom, tentokrát pod obecným úradom. Povedali sme si, že čakáme do sedemnástej hodiny a vyrážame. Verili sme, že dážď za pochodu ustane. Stalo sa tak a my sme svižne zbehli naspäť na hlavnú cestu. 

Útulná Útulňa pod Ščobom

Znova sme sa vrátili do Údolia smrti. Ale to sme už len prešli cezeň a pokračovali do Nižnej Pisanej. Chvíľu v nádeji, že dnes už nezmokneme, lebo slnko opäť pálilo. Dali sme si jeden ruženec, zastavili sme sa pri bizarnom cintoríne, v ktorého teritóriu sa za jedným plotom nachádzajú hroby, malinká kaplnka, nová gréckokatolícka cerkev a… tank. Pretože tanky musia byť všade. Cez cestu naproti stál ešte jeden. A ešte nesmieme zabudnúť spomenúť, že v jednej záhrade si domáci vyvesili vedľa seba dve vlajky: slovenskú a vedľa nej asi 4-krát väčšiu sovietsku.

Areál cintorína v Nižnej Pisanej, kde za jedným plotom možno nájsť kaplnku, cintorín, gréckokatolícky chrám aj sovietsky tank. Foto: Jana Vinterová

Tieto neuveriteľné kombinácie nás sprevádzali skoro až do Vyšnej Pisanej. Ale tu sme im už prestali venovať pozornosť, pretože prišla ďalšia búrka a my sme sa nevedeli dočkať, kedy dôjdeme do dnešného cieľa.

V Útulni pod Ščobom (nachádza sa na skok od poľských hraníc), kde sme v tú noc spali, sedel a oddychoval akýsi Poliak, ktorý si auto zaparkoval priamo pri vchode. Vyrušili sme ho pri pečení klobásky a relaxe s vyloženými nohami. Šesť unavených zmoknutých turistov v pršiplášťoch. Pri našej sugestívnej otázke, či tam zostáva spať, pretože my áno, pochopil, že lepšie urobí, keď nám „vyklidí prostor“.

Zložili sme sa na poschodí útulničky a o chvíľu sme počuli už len motor odchádzajúceho auta. Ale ten pán bol milý, nechal nám ešte teplú pahrebu v prenosnom grile. Keďže po búrkach bolo všetko mokré, v lese blato po členky a my sme si vzali do hlavy, že dnes každý z nás niečo teplé musí zjesť, bolo to ako spása. Skaut sa vynájde za všetkých okolností.

Ktosi prispel svojím pepom, ktoré sme hodili do tlejúcej pahreby, a v dvoch ešusoch sme si zohriali vodu na takú teplotu, že sa v nej dala rozrobiť polievka aj instantná kaša. Takže naozaj mal v ten deň každý aspoň niečo aspoň trochu teplé.

To už začalo znova liať a lialo až do neskorej noci. Ale nám bolo dobre. V porovnaní s futbalovým ihriskom to bol 5-hviezdičkový hotel. Počúvali sme, ako nám nad hlavami hrmí a prší, cez okienko k nám prenikalo svetlo bleskov a nám šiestim bolo príjemne teplo a útulne. Asi ako v útulni má byť.

Ráno sme po červenej značke pokračovali do Medvedieho. To bola len taká odbočka k pravoslávnemu drevenému kostolíku a murovanému gréckokatolíckemu, ktoré boli oba zavreté, takže sme si ich len obzreli zvonku a popri ďalšom ruženci sme pokračovali až do Korejoviec.

Korejovce a bizarne pozliepaný ikonostas

Svidník ako poriadne vybudované okresné mesto by mohlo vyhlásiť medzi okolitými dedinkami súťaž. Avšak teraz neviem – kto má viac či kto má menej obyvateľov? 

Korejovce ich majú len o desať viac než taká Dobroslava. Bavíme sa zhruba o 70 ľudkoch pokojne nažívajúcich si v tomto však vôbec nie Bohom zabudnutom kraji. O tom, že sa tu katolícka viera a gréckokatolícky obrad stále aktívne udržiavajú, svedčí aj miestny chrám, zasvätený najspoľahlivejšej ochrane pred Zlom – Ochrane Presvätej Bohorodičky. 

Sympatická drevená cerkvička, ku ktorej si to treba vyšliapať malým kopčekom, nepôsobí nijako odlišne od svojich okolitých susedov. Rozdiel sa však skrýva vnútri. 

Chrám tu síce stojí od roku 1761, no jeho ikonostas sa nepodarilo v jeho celistvosti zachovať. Jeho fragmentácia sa vyriešila bizarne pôsobiacim pozliepaním viacerých ikonostasov. Pod osovo súmernou ikonou Christa Pantokratora sa priamo nenachádzajú stredové cárske dvere, ako býva pravidlom. Priestor si delia aj s masívnou ikonou Bohorodičky.

Na náprotivnej strane pri kráľovských dverách klasická ikona Christa chýba. Aby však bizarností nebolo málo, na ľavej strane ikonostasu, kde sa obyčajne na veriacich biskupským pohľadom pozerá svätý Mikuláš, stojí mečom vyzbrojený princ nebeských mocností, ďalší rusínsky obľúbenec, svätý Michal archanjel. 

Avšak aby ani pravá strana ikonostasu nebola o čudá ochudobnená, ikonu Ochrany Presvätej Bohorodičky by sme tu hľadali márne. Namiesto nej tam stojí obrovská ikona svätého Onufria Veľkého, bradatého egyptského pustovníka zo 4. storočia.

Prišli sme akurát včas. Posledné sväté spovede a nasledovala svätá liturgia. Ľudovým spevom ju sprevádzali všetci veriaci, ktorými bol chrám (vrátane našej maličkosti) takmer úplne naplnený. Kto pozná tradičné rusínske gréckokatolícke nápevy, tomu muselo srdiečko zajasať. Prostá autenticita oddaného spevu a zbožnosť odovzdávaná po stáročia sa nás všetkých silno dotkla. Po svätej liturgii nám miestny farár o. Pavol Burda s radosťou predstavil chrám aj so všetkými jeho kuriozitkami.

Hunkovce – konečná, nastupovať

Opäť sa začalo zaťahovať. Ale my sme mali pred sebou poslednú destináciu, Hunkovce, a všetko bolo skvele vypočítané. Drevený chrámik v Hunkovciach stojí na miestnom cintoríne. Je celkom prázdny a po slovensky by sme mohli povedať, že chátra.

Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Hunkovciach. Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Síce sa hrdí nápisom kultúrna pamiatka a je zvonku naozaj prekrásny (asi tak ako všetky podobné stavby), ale tým, že sa nepoužíva, postupne hynie. Dá sa doň nakuknúť cez okno plné pavučín. Je to však smutný pohľad. Pohľad na špinavé nič. Pritom by celkom stačilo dať tam pár lavíc, provizórny oltár a aspoň občas tam vykonať nejaký cirkevný obrad.

Oproti cintorínu stojí pekná murovaná cerkev. Pri nej sme potom prečkali dážď a počkali sme, až kým nám neprišiel autobus. Cestou sme už len podriemkavali, rozprávali sa o bohatých dojmoch alebo boli ponorení vo svojich myšlienkach.

Trasa: Svidník ► Šemetkovce ► Vagrinec ► Ladomirová ► Kapišová ► Údolie smrti ► Dobroslava ► Vyšná Pisaná ► Medvedie ► Korejovce ► Hunkovce