Vietnam medzi Amerikou a Čínou USA hovoria o obrate k Pacifiku, ale samy si hádžu polená pod nohy

Keď Donald Trump 2. apríla vyhlásil „deň oslobodenia“ a predstavil zavedenie ciel vo výške nevídanej od konca 19. storočia, Vietnam bol jednou z najviac postihnutých krajín. USA naň uvalili clo vo výške 46 percent, ktoré odôvodňovali vysokým vietnamským prebytkom v obchodnej bilancii.

V dôsledku nasledujúcej paniky na trhoch a prudkého prepadu cien akcií aj hodnoty amerických dlhopisov sa Donald Trump rozhodol zavedenie ciel nad desať percent o 90 dní odročiť, ale nikto (zrejme vrátane samotného Donalda Trumpa) nevie, čo bude nasledovať po týchto 90 dňoch. Vrátia sa clá v plnej výške? Vyrokujú Spojené štáty nové obchodné dohody? Alebo čaká svet neustále zavádzanie a rušenie ciel podľa toho, ako situácia na trhoch práve ovplyvní nálady amerického prezidenta?

Aspoň to prvé, teda vyrokovanie nových obchodných dohôd, ktoré by viedli k obojstrannému znižovaniu alebo dokonca zrušeniu ciel – čo by bolo jednoznačne najlepším výsledkom –, je na hrane technickej nemožnosti. 

Nie preto, že by neexistovala plejáda štátov, ktoré ak si majú vybrať medzi väčším alebo menším množstvom obchodu so Spojenými štátmi, budú favorizovať prvú možnosť, ale preto, že vyrokovať takéto dohody je zdĺhavý proces, na ktorý vplývajú záujmy domácich voličov, priemyselníkov, farmárov a lobistov, ktoré nie vždy sú v súlade so záujmami štátu ako celku.

Pripomeňme, že v Trumpovom prvom volebnom období trvalo vyrokovanie dohody USMCA 14 mesiacov a na rozdiel od iných, zložitejších prípadov tu išlo „len“ o modernizáciu už jestvujúcej dohody NAFTA. O obchodnej dohode s Vietnamom napríklad USA rokovali takmer päť rokov (1995 – 2000, do platnosti vstúpila v decembri 2001) a aj EÚ pri rokovaniach s ázijskou krajinou potrebovala dva a pol roka.

Je možné, že s väčším politickým tlakom by sa tento proces mohol urýchliť. Ale je takmer vylúčené, aby sa čosi také podarilo súčasne so všetkými obchodnými partnermi. A aj keď sa teda podarí nejaký úspech s niektorými najväčšími, vždy zostanú desiatky, ktoré sa nedostali na rad.

Primálo odborníkov

Jedným z kľúčových faktorov je nedostatok odborníkov. Ak chcú USA odbúrať neférové obchodné praktiky iných štátov, do rokovaní musia ísť s pomerne jasnou predstavou, v čom spočívajú a akú zmenu si želajú.

Spôsob zavedenia nových ciel však naznačuje, že táto administratíva nielenže nemá tušenia, kde skutočné problémy ležia, ale aspoň doposiaľ sa ani len neusilovala to zistiť.

Ukazuje to skúsenosť japonskej delegácie, ktorá navštívila Washington, len aby zistila, že ani samotní Američania nevedia, čo chcú vyrokovať.

A aj keby to vedeli, bolo by takmer nemožné poskladať zhruba 150 delegácií, ktoré by dokázali rokovať s takmer každou krajinou sveta (a EÚ) súčasne.

Prečo rokovať?

Ďalším znakom chýbajúcej americkej stratégie sú clá uvalené na Kanadu a Mexiko, s ktorými Trump v roku 2018 vyrokoval novú dohodu USMCA (do platnosti vstúpila v roku 2020).

Podobným príkladom sú nové clá na japonské výrobky, pri ktorých Donald Trump porušil zmluvu, ktorú s Japoncami sám v roku 2019 dohodol.

Pre všetky tieto štáty sú USA jedným z hlavných obchodných partnerov. Ale načo by mali tamojší politici robiť väčšie politicky citlivé ústupky, ak Donald Trump aj ďalšiu dohodu môže kedykoľvek roztrhať?

Americký trh je príliš veľký a príliš zaujímavý, aby naň veľké firmy mohli rezignovať. Preto je pravdepodobné, že aspoň v istej oblasti sa zrejme budú usilovať presunúť väčšiu časť výroby do USA (i keď tieto zisky nevyvážia straty v iných oblastiach).

Ekonómovia však podotýkajú, že mnohé spoločnosti zrejme budú na americký trh nazerať izolovanejšie než doposiaľ a vystríhajú sa toho, aby boli závislé od integrácie amerických výrobcov do svojich dodávateľských reťazcov.

V čom sa mýli Donald TrumpPrečo nová americká hospodárska politika nie je dobrým nápadom

Christian Heitmann

Stratia Američania Vietnam?

Prístup novej americkej administratívy je kontraproduktívny aj z pohľadu súperenia s Čínou, ktoré je vraj pre Trumpovu administráciu prioritou.

Svojím prístupom totiž ohrozujú spoluprácu s potenciálne jedným z najdôležitejších partnerov v juhovýchodnej Ázii.

Pre stomiliónový Vietnam je obchod so Spojenými štátmi do slova a do písmena otázkou hospodárskeho prežitia, 30 percent ekonomiky tejto krajiny totiž závisí od vývozu do USA.

V posledných desaťročiach sa Washingtonu a Hanoju postupne podarilo zakopať vojnovú sekeru. V roku 1994 USA zrušili embargo proti Vietnamu, v nasledujúcom roku oba štáty normalizovali svoje vzťahy, americkí prezidenti Bill Clinton (2000) a George Bush (2007) navštívili Vietnam a Barack Obama v roku 2015 vtedajšieho šéfa vietnamskej komunistickej strany prijal v Bielom dome.

Obom štátom pritom pomohli nielen ekonomické záujmy, ale aj spoločné nazeranie na vzostup Pekingu. Už len z tohto dôvodu bol počiatočný nápad uvaliť na Vietnam vyššie clá než na Čínu úplnou absurditou.

Hlavný problém: Čína

Najneskôr od čínsko-vietnamskej vojny v roku 1979, keď Peking zaútočil na svojho južného suseda, totiž pre Hanoj neboli hlavnou bezpečnostnou výzvou Spojené štáty, ale nominálne spriatelená komunistická Čína.

Obe krajiny sa sporili o vplyv v Laose a Kambodži, kde Čína podporovala Pol Potov genocídny maoistický režim, zatiaľ čo Vietnam sa opieral o menšinu „štandardných“ komunistov sovietskeho strihu.

Spor o vplyv v juhovýchodnej Ázii eskaloval v druhej polovici 70. rokov – Vietnam sa považoval za regionálnu veľmoc, zatiaľ čo Čína na Hanoj nazerala ako na nelojálneho vazala. Nezhody dodatočne vyhrocovali aj srdečné vzťahy medzi Vietnamom a Sovietskym zväzom, ktorého vzťahy s Čínou v tom čase boli na bode mrazu.

Nezhody medzi režimom Červených Khmérov a vietnamskými komunistami prudko narástli od roku 1975, keď Kambodža využila pád Južného Vietnamu a obsadila niekoľko vietnamských ostrovov v Thajskom zálive vrátane najväčšieho vietnamského ostrova Phú Quốc, pričom Červení Khméri odvliekli a zavraždili niekoľko stovák miestnych obyvateľov.

Vietnamská armáda síce ostrovy po krátkej okupácii znovu oslobodila, ale násilné incidenty v pohraničí pribúdali a Kambodža poškuľovala po hospodársky významnej delte rieky Mekong. Toto územie v južnom Vietname označovala za Dolnú Kambodžu (Kampočea Krom), pričom argumentovala, že bolo historicky kambodžské.

Najväčší výbuch násilia prišiel v apríli 1978. Jednotky Červených Khmérov vtrhli do prihraničného vietnamského mestečka Ba Chúc, kde následne brutálne zavraždili 3 157 obyvateľov. Svoje obete utĺkli palicami a kovovými tyčami, ubodali bajonetmi, nabodli na koly alebo zastrelili.

Vietnam a Kambodža smerovali neodvratne k vojne a v decembri na hranici vzbĺkli boje medzi kambodžskými a vietnamskými divíziami. Výsledok konfliktu bol jednoznačný, Vietnam Kambodžu rýchlo obsadil a Pol Potov režim nahradil režimom vlastných komunistických lojalistov.

Vojna s Čínou a Juhočínske more

Peking sa porážke svojho satelitu nechcel len tak prizerať a vo februári 1979 vietnamskú hranicu prekročili čínske jednotky. Hoci najväčšie boje netrvali ani mesiac a Číňania sa následne stiahli, obe strany stratili desaťtisíce vojakov a spontánne delostrelecké prestrelky pokračovali až do roku 1991.

Vietnam sa navyše nachádza v centre jedného z najpálčivejších územných konfliktov súčasnosti, sporu o ostrovy a ostrovčeky v Juhočínskom mori.

Ležia tu dve súostrovia, Spratly a Paracelské ostrovy, ktoré si nárokuje Čína, Taiwan, Vietnam, Malajzia, Filipíny a Brunej.

Tieto súostrovia sú nielen kľúčové pre miestny rybolov, ale v blízkosti sa nachádzajú aj ložiská ropy a zemného plynu a vďaka svojej centrálnej polohe v Juhočínskom mori kontrolujú námorné trasy, ktoré spájajú Čínu, Japonsko a Kaliforniu s Blízkym východom.

V uplynulých rokoch sa Vietnam a Čína opakovane dostali do konfliktu pre čínske útoky na vietnamských rybárov, ktorí z pohľadu Číny boli v čínskych, avšak z pohľadu Vietnamu vo vietnamských vodách.

Pre väčšinu Vietnamcov je preto Čína hlavným nepriateľom a mnohí z nich na USA nazerajú so sympatiami. Pre Hanoj sú dnes USA bezpečnostným partnerom, nie problémom a Vietnam dokonca chce nahradiť staré sovietske Suchoje novšími americkými stíhačkami F-16.

Covid a vietnamský hospodársky zázrak

Vzájomné vzťahy dodatočne posilnil aj obchod medzi oboma štátmi, najmä v podobe vývozu lacných vietnamských výrobkov. Vďaka tejto výmene Američania získavajú lacné výrobky, stávajú sa menej závislými od Číny, zatiaľ čo Vietnamci bohatnú.

Ešte v roku 1990 bolo vietnamské HDP na osobu na úrovni 1 200 dolárov, teda menej než 15 percent vtedajšej slovenskej hodnoty (8 600 dolárov). Bežný Vietnamec zarobil pár desiatok eur mesačne a vyše 60 percent obyvateľov žilo v extrémnej chudobe.

To sa začalo meniť s hospodárskymi reformami. Koncom 80. rokov Vietnam začal s postupným nahrádzaním centrálne plánovanej ekonomiky modelom „trhovej ekonomiky orientovanej na dosiahnutie socializmu“. Podiel Vietnamcov žijúcich v absolútnej chudobe za 35 rokov (1986 – 2021) poklesol zo 70 na menej než dve percentá populácie.

V roku 2009 Vietnam umožnil cudzincom a zahraničným spoločnostiam prenájom pozemkov, čo umožnilo prvé väčšie zahraničné investície. Prvé výsledky sa dostavili pomerne rýchlo, ekonomika začala rásť a v rokoch 2009 až 2019 sa výkon vietnamskej ekonomiky viac než zdvojnásobil z 5-tisíc na 11-tisíc dolárov v HDP na hlavu.

Vo Vietname, ktorý má vhodné prírodné podmienky na poľnohospodárstvo – okrem iného pestuje čierne korenie a kešu oriešky, vyváža morské plody a je druhým najväčším producentom kávy na svete –, sa začal rozvíjať aj priemysel. Spočiatku Vietnam vyrábal najmä lacný textil a obuv, v posledných rokoch pribudla aj elektronika a rozvíja sa turizmus.

Krajine pomohla aj pandémia a pnutie v americko-čínskych vzťahoch, pre ktoré mnohé západné spoločnosti začali diverzifikovať svoje dodávky komponentov alebo hotových výrobkov a presúvať výrobu z Číny do iných juhoázijských štátov, ako sú Vietnam či Indonézia. V rokoch 2019 až 2024 americké dovozy z Vietnamu narástli zo 66 na 136 miliárd dolárov.

Do roku 2023 tak vietnamské HDP na hlavu narástlo na takmer 15-tisíc dolárov a krajina zostáva jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta.

V čínskom záujme?

Aj keď sa z hore uvedeného môže zdať, akoby Čína bola hlavným poškodeným v dôsledku vietnamského vzostupu, nie je to celkom tak. Z výhod lacnej vietnamskej pracovnej sily totiž neťažili len západné spoločnosti, ale aj čínski výrobcovia.

Presun časti výroby do Vietnamu bol navyše aj jedným zo spôsobov, ako sa čínske spoločnosti počas Trumpovho prvého volebného obdobia pokúšali obísť americké clá.

Práve tento presun časti čínskej výroby do Vietnamu je však Trumpovej administratíve tŕňom v oku.

Z pohľadu USA by bolo riešením údajného „problému“, keby Vietnam začal dovážať viac amerických výrobkov. Ale aj keď je dnes už výrazne bohatší, než bol pred dvadsiatimi rokmi, väčšina Vietnamcov je ešte stále príliš chudobná, aby si mohla dovoliť kupovať drahé americké výrobky. Je preto takmer zákonitosťou, aby Vietnam do USA viac vyvážal, než odtiaľ dováža.

Je možné, že Vietnam bude postupne ďalej rásť a s rastúcim bohatstvom stúpne aj konzum, a teda aj dovoz do krajiny. Rýchle vyrovnanie obchodnej bilancie je však utópiou.

Čína nespí

Medzitým by sa neobratný americký postup mohol Washingtonu vypomstiť.

Peking sa už pokúša využiť príležitosť a oslabiť putá medzi Hanojom a Washingtonom. Si Ťin-pching v apríli navštívil Vietnam a Kambodžu, pričom podpísal desiatky dohôd o ekonomickej spolupráci. Donald Trump s diplomatickým jemnocitom sebe vlastným stretnutie označil za pokus dohodnúť sa, „ako podviesť Spojené štáty“.

Málo priateľské kroky a slová z Washingtonu sú pritom vážnou hrozbou pre ďalší rozvoj spolupráce s Hanojom.

Najmä v oblasti bezpečnosti v Juhočínskom mori si Vietnam môže vyhodnotiť, že pri volatilnej americkej politike sa nemôže na Washington spoľahnúť a že sám sa výrazne väčšiemu a silnejšiemu severnému susedovi nedokáže postaviť.

Prakticky by to mohlo znamenať, že Vietnam by de facto alebo dokonca de iure uznal čínske nároky v Juhočínskom mori a možno obmedzil svoj rybolov v týchto vodách. V krajnom prípade by Hanoj dokonca mohol stiahnuť svoje jednotky z tej časti ostrovov, ktorú kontroluje.

To by posilnilo pozíciu Číny v Juhočínskom mori a oslabilo pozíciu Filipín, čo by bolo v jasnom rozpore s deklarovanými záujmami Spojených štátov a Trumpovej administratívy.

Argumenty v prospech appeasementu Číny zo strany Vietnamu nie sú celkom nové, už pred najnovšími spormi o clá niektorí vietnamskí odborníci varovali, že vietnamský pokus posilniť svoje ostrovné základne bez provokácie Číny si vyžaduje balansovanie na hrane noža. 

Tento krok je jednoduchší, ak má Hanoj pocit, že sa môže oprieť o diplomatickú a možno dokonca vojenskú podporu Spojených štátov. Bez tejto podpory môže byť pre Vietnam ústretovejšie správanie voči Číne a dokonca aj voči nehoráznejším čínskym požiadavkám otázkou nie vôle, ale nutnosti.

Ak sa po uplynutí 90-dňovej colnej prestávky Washington vráti k likvidačným clám na vietnamské výrobky, neohrozí len vzájomne prospešné prekvitajúce obchodné vzťahy, ale aj jedno zo svojich najdôležitejších bezpečnostných partnerstiev.