Európska mierová misia na Ukrajine Ako by mohla vyzerať a kde sú problémy

V reakcii na očakávaný začiatok rokovaní medzi USA a Ruskom, ktoré sa konajú bez európskej účasti, pozval francúzsky prezident Emmanuel Macron lídrov niektorých európskych štátov do Paríža.

Okrem Nemecka a Veľkej Británie boli na stretnutí zastúpené aj Taliansko, Poľsko, Holandsko a Dánsko, ktoré reprezentuje Škandináviu. Na stretnutí sa zúčastnil aj nový generálny tajomník NATO Mark Rutte.

Zúčastnené štáty diskutovali o vojne na Ukrajine a o zvýšení výdavkov na obranu. Zatiaľ čo Francúzi si vedia predstaviť spoločné európske pôžičky na financovanie dodatočných výdavkov, nemecký kancelár Olaf Scholz navrhuje vyňať výdavky na obranu nad 2 percentá HDP z dlhových pravidiel Európskej únie.

USA už dlho žiadajú väčšie investície Európanov do vlastnej bezpečnosti a Donald Trump prednedávnom dokonca žiadal, aby Európania svoje výdavky navýšili na 5 percent HDP. Doteraz platí dohoda v rámci NATO o investíciách vo výške 2 percent HDP, ktorú však do ruskej invázie len máloktoré štáty dodržiavali.

Prímerie

Ďalšou dôležitou otázkou je zabezpečenie možného prímeria na Ukrajine, ktoré chce Donald Trump dosiahnuť čo najskôr – podľa amerických zdrojov možno dokonca už na Veľkú noc.

Jedným z riešení, ktoré navrhuje Trumpova administratíva, je rozmiestnenie európskych mierových jednotiek na Ukrajine. Do tejto misie by Spojené štáty neboli zapojené, čo by podľa prívržencov návrhu mohlo byť prijateľné aj pre Rusko.

O pochybnostiach, či Rusi budú ochotní na čosi takéto pristúpiť, už písal Jiří Just na tomto mieste. Ale aj keby naozaj k takejto dohode došlo, vedela by Európa túto zodpovednosť sama uniesť?

Mier je ďalekoNech si Trump s Putinom vymyslia, čo chcú, Ukrajina sa ruskému diktátu nepodvolí

Jiří Just

Kto je ochotný prispieť?

Prvým, nemalým problémom je otázka politickej vôle. Vyslanie mierových jednotiek do bojovej zóny aj po uzavretí prímeria nie je bez rizika, a aj keď európske i mimoeurópske štáty pravidelne vysielajú vojakov do mierových misií (napríklad aj Slovensko na Cyprus), nie je to krok, na ktorý by sa ktokoľvek chcel podujať ľahkovážne.

Zatiaľ najjednoznačnejšie podporil nápad takejto misie britský premiér Keir Starmer. Ako „možnosť“ ho pripúšťa i švédsky premiér Ulf Kristersson a aj Emmanuel Macron sa považuje za jedného z lídrov, ktorý by mohli pristúpiť na takýto krok.

Z Nemecka počuť rôzne tóny. Zatiaľ čo ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbock už pred mesiacmi naznačila možnosť, že by sa Nemecko mohlo zúčastniť na takejto misii, kancelár Scholz otázku zapojenia nemeckých vojakov v mierovej misii vyhlásil za „predčasnú“ a nechal sa počuť, že z diskusie je „iritovaný“. Skôr než jasné „nie“ je to však signál, že Scholz a jeho SPD si takúto diskusiu počas vrcholiacej predvolebnej kampane neželajú.

Vzhľadom na nedeľňajšie voľby v Nemecku a pravdepodobnú porážku kancelára Scholza však už jeho názory aj tak nemusia nikoho zaujímať.

Prekvapivo zdržanlivo sa zatiaľ zachovala Varšava. Poliaci argumentujú, že majú vlastnú hranicu s Ruskom, ktorú musia strážiť, ale podľa nemeckého týždenníka Spiegel majú ďalší záujem – za každú cenu zabrániť, aby sa Američania vedeli z Európy „vyzuť“ a neboli do budúceho riešenia zapojení.

Rovnako i ostatní Európania budú pravdepodobne požadovať garancie, že v prípade útoku na ich vojakov im NATO príde na pomoc.

Prehnané požiadavky?

Druhým problémom je potrebný počet vojakov. Len horúca časť frontu na Ukrajine dosahuje zhruba 1200 kilometrov. Na druhej strane dĺžka frontu sa výrazne skráti, ak z neho vyjmeme menej aktívnu časť frontu pozdĺž oficiálnej rusko-ukrajinskej hranice. Ak by Európania po uzavretí prímeria strážili len front od Chersonu po Kupiansk, reč by bola o zhruba 800 kilometroch, pričom tretinu tvorí stabilná línia na dolnom toku Dnepra.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj požaduje až 200-tisíc vojakov. Tento počet je pri súčasnom stave európskych armád úplne nerealistický, navyše v realite ani nie je potrebný.

Je pravdepodobné, že Zelenskyj si to uvedomuje a schválne požaduje nereálne vysoké číslo – 200-tisíc v snahe získať 80- alebo aspoň 30-tisíc.

Napokon, táto stratégia Ukrajincom už viackrát vyšla. Keď napríklad na začiatku vojny požadovali bezletovú zónu nad Ukrajinou, ktorá by sa fakticky bola rovnala vojenskej intervencii, západné štáty ako kompromis Ukrajine začali posielať systémy protivzdušnej obrany, ktoré Ukrajincom výrazne pomohli bez toho, aby NATO priamo vstúpilo do konfliktu.

V skutočnosti je ťažko predstaviteľné, aby veľké európske štáty prispeli viac než jednou brigádou, keďže brigády budú rotovať a je teda potrebné počítať s trojnásobným počtom. Navyše mnohé európske armády už dnes plnia záväzky inde, napríklad Nemci v Litve, Briti a Francúzi v Estónsku a všetci z nich v menšom rozsahu aj v Kosove.

Inšpirácia Kosovo

Práve KFOR (vojenská mierová misia vedená NATO v Kosove) môže slúžiť ako vzor pre budúcu misiu na Ukrajine.

Hoci sa pozemné jednotky NATO – na rozdiel od letectva – v Kosove nezúčastnili na bojových operáciách, vtedy 50-tisíc vojakov hralo významnú rolu pri zabezpečení územia po ústupe srbskej armády. KFOR sa opieralo (a stále opiera) o päť hlavných „rámcových“ krajín, okrem USA to sú Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko a Taliansko.

Tieto štáty boli schopné prispieť väčšinou potrebných síl – USA prisľúbili 7-tisíc vojakov, Nemci vyslali 6440 a Briti 10 500 vojakov, aj keď tento počet rýchlo zredukovali na 3500.

Vďaka stabilizácii Balkánu bolo možné tento počet výrazne znížiť, v Kosove dnes slúži menej než 5-tisíc vojakov Aliancie.

Francúzske stíhačky na UkrajineČo potrebuje Ukrajina, aby odvrátila tretiu ruskú inváziu

Christian Heitmann

Výrazne menšie armády

Problémom pre takmer všetky európske štáty však je, že ich armády sú dnes výrazne menšie, než boli ešte koncom 90. rokov.

Keď sa v júni 1999 v macedónskom Kumanove podpisovala „vojensko-technická“ dohoda o ústupe srbskej armády z Kosova, od konca studenej vojny neubehlo ani desať rokov. Väčšina európskych armád mala sklady plné techniky, ktorá bola pôvodne myslená pre výrazne väčšie armády brániace sa pred sovietskou inváziou.

Veľká Británia v roku 1999 disponovala ešte 208-tisíc vojakmi (oproti 138-tisíc dnes), nemecký Bundeswehr počítal 318-tisíc vojakov (181-tisíc dnes). Do roku 2031 by síce Bundeswehr chcel disponovať 203-tisíc vojakmi, aspoň zatiaľ je však každé desiate miesto neobsadené.

O nič lepšia nie je ani situácia na Slovensku, kde sa počet vojakov znížil z 53-tisíc v roku 1993 na 46-tisíc v 1999 až na neskorších 15-tisíc. Dnešný tabuľkový maximálny počet vojakov našich ozbrojených síl dosahuje 20-tisíc, ale zhruba štyritisíc miest je v súčasnosti neobsadených.

Nedostatok techniky

Ak má navrhovaná európska mierová misia splniť svoj účel, teda zabezpečiť prímerie a odstrašiť nový ruský útok, musí byť dostatočne dobre vystrojená a vyzbrojená, aby bola skutočne bojaschopná.

Aj tu však európske armády budú mať problémy. Napríklad Nemecko v roku 2012 rozpustilo svoju Heeresflugabwehrtruppe, ktorá mala na starosti protivzdušnú obranu krátkeho dosahu, teda ochranu vojska pred útokmi lietadiel, vrtuľníkov alebo dronov.

Tento krátkozraký krok sa Nemci teraz snažia skorigovať a zrušený druh vojsk znovu obnovili. Ale kým sa podarí vycvičiť a vyzbrojiť dostatočný počet vojakov, ubehnú roky, prvé plány počítajú s dodávkou 18 systémov Skyranger 30 v roku 2026.

Skyranger pritom bude mať rovnakú úlohu, akú dnes plnia napríklad Nemeckom dodané Gepardy na Ukrajine. Ale zatiaľ čo v 80. rokoch Nemecko malo 432 Gepardov, počet Skyrangerov v najbližších rokoch vystačí pre možno jednu-dve nemecké brigády.

Koľko vojakov by skutočne bolo potrebných?

Vojenský analytik Michael Kofman tvrdí, že zabezpečenie budúceho prímeria by si vyžadovalo výrazne menej vojakov, ako pýta Zelenskyj. Rovnako hovorí, že prehnane vysoké požiadavky paralyzujú hľadanie riešenia.

„Nemusia to byť státisíce vojakov alebo netreba pokryť kontaktnú líniu na 1200 kilometroch. To, kde sú vojaci nasadení a v akej úlohe, je dôležitejšie ako celkový počet,“ tvrdí odborník.

„Zbor nemusí byť všade. Musí byť v krajine s prápormi rozmiestnenými možno na štyroch operačných smeroch a musí mať dostatočnú mobilitu na premiestnenie podľa potreby pozdĺž frontu. Môžu to byť len tri brigády alebo ich ekvivalenty. Budúci ruský útok bude prebiehať niekoľkými predvídateľnými smermi a dnes sa väčšina bojov sústreďuje zvyčajne pozdĺž 4-5 sektorov frontu súčasne. Myslím si, že Európa môže poskytnúť približne 3 brigády (krát 3) na rotáciu,“ myslí si Kofman.

Podľa Kofmana by Európa dlhodobo musela vyhradiť zhruba 45- až 50-tisíc vojakov, z čoho by však vždy len tretina bola nasadená priamo na Ukrajine.

Pesimistickejší je odhad bývalého veliteľa britskej armády. Lord Danatt tvrdí, že efektívna misia na Ukrajine by musela počítať stotisíc vojakov, z čoho by asi dve pätiny tvorili Briti.

Aj štvorica nemeckých odborníkov na bezpečnostnú a zahraničnú politiku hovorí o potrebe 100- až 150-tisíc vojakov na Ukrajine. „So všetkým, čo k tomu patrí, od prieskumu a výstroja až po protivzdušnú a protiraketovú obranu a rotujúce sily.“

Ďalší výbuch v MoskveO život prišiel mafián Sarkisjan, rolu zohral aj pri Majdane

Christian Heitmann

A čo ak neuspejeme?

Stávky sú vysoké. Kto v posledných dňoch sledoval ruské reakcie na sociálnych médiách, isto si všimol novú vlnu eufórie medzi Rusmi, ktorí zdanlivo vojnu na Ukrajine vyhrali.

Táto eufória je nebezpečná, pretože ukazuje Kremľu cestu, ako obstáť v konfrontácii so Západom. Stačí ustáť tri roky vojny a Západ sa sám zloží – aj taký môže byť dojem, ktorý si Rusi z tejto vojny odnesú.

Na druhej strane však ruské ambície siahajú omnoho ďalej než len po Melitopol. Ak táto vojna vytvorí u Rusov dojem, že svoje požiadavky vedia dosiahnuť vojenskou cestou, nemajú dôvod na tejto stratégii niečo meniť – či už na Ukrajine, Kaukaze, alebo v Pobaltí.

„Podľa všetkého, čo počujeme z Moskvy, musíme vychádzať z toho, že Rusko svoje ciele nezmenilo, ešte stále spochybňuje štátnosť a nezávislosť Ukrajiny a ešte stále cieli na zmenu európskeho bezpečnostného poriadku. (...) A to, čo sa za posledné tri roky naučilo, je, že ak dostatočne dlho vydrží, môže svoje ciele dosiahnuť,“ analyzuje Claudia Major z nemeckého think-tanku Stiftung Wissenschaft und Politik.

„Ak bude zle zabezpečené prímerie, môže ho Rusko testovať, aby svoje ciele predsa len dosiahlo,“ varuje Major. „Preto je zábezpeka prímeria taká kľúčová a preto si Európania budú musieť rozmyslieť, ako to zvládnuť, ako predsa len zapojiť USA. Lebo tu nejde len o Ukrajinu, ale aj o európsku stabilitu a bezpečnosť. Zle zabezpečené prímerie v konečnom dôsledku zvyšuje pravdepodobnosť novej vojny v Európe.“

Samozrejme, omnoho jednoduchšou, no politicky zrejme málo priechodnou alternatívou by bolo ukrajinské členstvo v NATO. Ale ak Európania toto elegantné riešenie nechcú, budú sa musieť potrápiť.