Vitajte v hoteli Gaza Trumpov bláznivý plán, o ktorom nikto nevie, či ho myslí vážne. Kto ponúkne alternatívu?

„Budeme to vlastniť,“ vyhlásil vo štvrtok americký prezident, ktorý chce v Pásme Gazy vybudovať „Riviéru na Blízkom východe“.

Zaskočil tým aj vlastných spolupracovníkov, ktorí netušili, o čom hovorí. „Myslím, že väčšina obyvateľov Južnej Karolíny by pravdepodobne nebola nadšená z vyslania Američanov, aby prevzali Gazu,“ vyhlásil republikánsky senátor Lindsey Graham.

Na spomínanom území chce Trump vybudovať niekoľko dovolenkových rezortov a obyvateľov presídliť. Podľa neho v Gaze žije asi 1,7 až 1,8 milióna ľudí, ktorí by územie mali opustiť, pretože je „neobývateľné“.

„Mohlo by to byť Jordánsko, mohli by to byť iné krajiny,“ špekuloval Trump, kto by Palestínčanov mohol prijať.

Zatiaľ čo sa minister zahraničných vecí Marco Rubio pokúsil spresniť, že by išlo len o dočasné presídlenie počas obnovy, Trump v pondelok zopakoval úmysel Gazu „kúpiť a vlastniť“ a možný návrat Palestínčanov zavrhol. „Nie, nechceli [by sa vrátiť], pretože budú mať oveľa lepšie bývanie,“ sľubuje.

Trumpov návrh odsúdili zástupcovia Palestínčanov aj mnohí zahraniční politici.

Generálny tajomník OSN Antonio Guterres varuje, že je potrebné zabrániť „etnickej čistke“, a nápad presídliť Palestínčanov odmietli aj arabskí lídri. Britský premiér Keir Starmer vyhlásil, že Palestínčanom musí byť dovolené zostať v Gaze a opraviť svoje domovy a že riešením je takzvané dvojštátne usporiadanie. Nemecký kancelár Olaf Scholz nazval akékoľvek presídlenie miestneho obyvateľstva „neprijateľným“.

Naopak, pozitívne hlasy počuť z Izraela. Pri svojej návšteve Washingtonu izraelský premiér Benjamin Netanjahu označil Trumpov návrh za „revolučný a kreatívny“.

Prímerie v LibanoneIzrael vyhral, ale Gaza zostáva neriešená

Christian Heitmann

Palestínčanov nikto nechce

Trump síce hovorí, že Palestínčania majú Gazu opustiť „dobrovoľne“, ale je len ťažko predstaviteľné, že narazí na sympatie obyvateľstva. Napokon, v rokoch 1956 a 1967 Izrael dvakrát dobyl Gazu, ale oba razy väčšina jej obyvateľov odmietla územie opustiť a usadiť sa v iných arabských štátoch.

Deportácia miestnych obyvateľov proti ich vôli by však bola nielen z morálneho hľadiska úplne neprijateľná, ale aj z právneho hľadiska jednoznačne nelegálna.

A aj keby väčší počet Palestínčanov naozaj chcel dobrovoľne Gazu opustiť, problémom je, že nikto sa nehrnie do toho, aby ich prijal.

Palestínčania sú totiž skupina s pevnou identitou a vlastnými politickými požiadavkami, ktorá sa viackrát dostala do ostrého konfliktu s arabskými štátmi, ktoré jej ponúkli azyl.

Napríklad Jordánsko sa v septembri 1970 ocitlo vo vojne s palestínskou PLO, ktorá si vyžiadala na jordánskej strane vyše päťsto a na palestínskej strane niekoľko tisícok obetí a vyslúžila si názov Čierny september (neskôr po ňom bola nazvaná aj teroristická organizácia).

Aj v Libanone Palestínčania zohrali neblahú úlohu pri rozpútaní občianskej vojny (1975 – 1989) a z Kuvajtu boli vykázaní v roku 1991, keď veľká časť z nich podporovala irackú okupáciu a Saddáma Husajna.

Nie je preto vôbec prekvapivé, že ani Egypt sa do prijatia státisícov až miliónov Palestínčanov vôbec nehrnie – nielen preto, že podporuje právo Palestínčanov žiť ďalej v Gaze, ale aj preto, že sa opodstatnene obáva o svoju vlastnú stabilitu.

„Bolo by to extrémne destabilizujúce. Hamas je palestínska odnož Moslimského bratstva a egyptský režim mnoho rokov strávil v napätí s Moslimským bratstvom,“ vysvetľuje pre britský Times bývalý šéf MI6 sir John Sawers, ktorý bol v minulosti aj britským veľvyslancom v Egypte. To, že by Egypt Moslimské bratstvo posilnil prijatím buniek Hamasu, považuje za úplne vylúčené.

Podobným problémom čelí aj Jordánsko, kde už dnes žijú viac než dva milióny ľudí palestínskeho pôvodu. „Takýto plán si vyžaduje roky prípravy... Mohla by to byť bezpečnostná nočná mora a Jordánsko by bolo vnímané ako zradca palestínskej veci,“ hovorí pre britský Guardian jordánska analytička Katrina Sammour – s potenciálne katastrofálnymi následkami na stabilitu jordánskej monarchie.

Konflikt s Tureckom na obzorePrímerie medzi Izraelom a Hamasom uzavreté –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ na ako dlho?

Jaroslav Kuchyňa

Hrá Trump v skutočnosti 4D šach?

Trumpov plán sa zdá tak očividne nerealistický, že sú na mieste pochybnosti, či to autor knihy Art of the Deal naozaj myslí vážne alebo či nejde skôr o vypočítavý krok, ktorý má pritlačiť na ostatné arabské štáty, aby problém v Gaze konečne začali riešiť.

„V Gaze žijú dva milióny ľudí v ruinách a nikto nemá plán. Izrael nemá plán, Arabi nemajú plán, OSN nemá plán. Trump teraz predstavil úplne nefunkčný plán. Ale je to aspoň čosi. Nemôžete poraziť niečo ničím,“ tvrdí Sawers, podľa ktorého to je „príležitosťou“, aby ostatní hráči začali byť aktívni a predostreli vlastné návrhy, ako zabrániť návratu Hamasu.

Arabské štáty v spoločnom vyhlásení Trumpov plán odmietli a vyhlásili, že „ohrozuje stabilitu regiónu, riskuje rozšírenie konfliktu a podkopáva vyhliadky na mier a spolužitie jeho národov“.

Ale už len to, že sa o tomto bláznivom nápade diskutuje, je pre Trumpa úspech, vďaka ktorému budú Arabi pod tlakom, aby sa o Gazu postarali. Namiesto toho, aby Trump musel tlačiť na arabských lídrov, aby prispeli na rekonštrukciu Gazy, sú nútení aspoň uvažovať o nejakej forme alternatívneho riešenia, len aby od očividného šialenstva upustil.

Po prímerí

To, či americký prezident chce takýmto machiavelistickým trikom naozaj dosiahnuť obrat v blízkovýchodnej politike alebo proste len prepadol snu o novom Trump Toweri s pozlátenými kúpeľňami a výhľadom na Stredozemné more, s konečnou istotou tvrdiť nevieme.

Isté však je, že Trumpova analýza, že Blízky východ potrebuje veľký reset, je správna.

„Akokoľvek chybné je Trumpom navrhované riešenie, identifikuje skutočný problém. USA, arabské štáty, Európska únia, OSN a nespočetné ľudskoprávne organizácie tvrdia, že im na Gaze záleží,“ píše Yair Rosenberg v americkom magazíne The Atlantic. „Počas desaťročí, odkedy Izrael stiahol svoje jednotky a osady z územia, sa však medzinárodné spoločenstvo zapojilo do perverzného cyklu: leje peniaze a pomoc do Gazy; sleduje, ako si Hamas privlastňuje peniaze na financovanie svojej mesiášskej vojny proti existencii Izraela; deleguje vojenskú reakciu na Hamas na čoraz viac jastrabie izraelské vlády, ktoré zvolili voliči tlačení k pravici raketovými útokmi; obnovuje Gazu s ďalšou pomocou, ktorá bude čoskoro ohrozená po ďalšom ničivom konflikte medzi Izraelom a Hamasom; a potom vyhlási, že je šokované a zdesené, keď sa cyklus opakuje.“

Násilné vysťahovanie Palestínčanov je celkom iste nesprávnym riešením tohto problému. Ale tváriť sa, že problém neexistuje alebo že sa vyrieši sám, je nemenej zlou odpoveďou.