Morálne slepé škvrny Pokiaľ sa rozhodnutia týkajú ľudí, vždy majú aj svoj morálny rozmer

Ľahšie je predstavovať si, že som spravodlivý a hrdina, než spravodlivý a hrdina byť. Občas však problém nespočíva v nedostatočnom charaktere, ale v tom, že máme skreslené videnie skutočnosti.

Josef Pieper vo svojej majstrovskej knihe Cnosti začína kapitolu o rozumnosti úryvkom z Evanjelia podľa Matúša: „Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle,“ (Mt 6, 22) ktorý pokračuje: „Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!“ (Mt 6, 23)

Zásadnou otázkou teda okrem iného je, akým spôsobom si zatvárame oči pred morálnou povahou svojich skutkov a vstupujeme do tejto tmy. Často to závisí od toho, ako si danú vec zarámcujeme.

V jednom prípade sa môžeme sústreďovať na samotný skutok. Neskôr však musíme čeliť možným následkom. A vtedy azda začneme robiť analýzu „nákladov a výnosov“. (V etike sa to občas volá „konzekvencializmus“, „utilitarizmus“ alebo „proporcionalizmus“.) Áno, myslel som si, že je nesprávne robiť experimenty na kmeňových bunkách z potratených plodov, ale čo keby sme dokázali vyliečiť Alzheimerovu chorobu? Teraz sa morálne zúčtovanie začína preklápať v ich prospech. Konzekvencialistické myslenie dokáže spôsobiť, že si nemorálnosť skutku až tak veľmi nevšímame.

Takéto problémy ukazujú múdrosť Tomáša Akvinského, ktorý nás pobáda brať do úvahy nielen následky skutku a dobré úmysly, s ktorými predpokladáme, že konáme – pri ktorých môžeme seba samých ľahko oklamať –, ale aj morálny predmet skutku, čiže to, čo naozaj robíme.

Aj pri tomto si však môžeme ľahko zakrývať oči. Bežne sa to robí napríklad tak, že si vytvoríme „mimo-morálne“ kategórie skutkov. Nový riaditeľ obchodnej spoločnosti zruší tisíce pracovných miest, tisícom ľudí vezme prácu, poškodí ich rodinu a potom povie: „Je to obchodné rozhodnutie.“

„Obchodné rozhodnutia“ sú taktiež nevyhnutne morálnymi rozhodnutiami, lebo sa týkajú ľudí. Ak si túto skutočnosť neuvedomujeme, dobrovoľne sa stávame slepými.

Môžu byť aj rozhodnutia, ktoré nemajú veľkú morálnu váhu, napríklad či si vyberieme čokoládu alebo vanilku – hoci aj v tomto prípade môže mať rozhodnutie morálnu váhu, ak nie je dosť čokolády pre každého. Najlepšie je však predpokladať, že každé rozhodnutie je morálnym rozhodnutím a každá voľba je buď morálne dobrá, alebo nie. A opäť, najlepšie je, keď si dávame pozor, či berieme do úvahy ľudí, nielen inštitúcie alebo ideológie. Nechceme hovoriť veci ako: „Áno, veľa ľudí bude zabitých, ale zase zakladáme utopický komunistický robotnícky štát.“

Aby som však neurobil častú chybu a neizoloval vlastnú inštitúciu a ideológiou pred kritikou, ktorej som ochotný podrobiť iných – akademici, čo žijú v sklenených domoch, veľmi radi hádžu kamene –, dovolím si dať iný príklad, bližšie k domovu.

Povedzme, že univerzita potrebuje viacej peňazí. (Univerzity vždy potrebujú viacej peňazí.) A povedzme, že spôsob, akým viacej peňazí získať, je prijímať študentov, ktorí nie sú pripravení na vysokoškolské štúdium: nedokážu čítať serióznu literatúru, napísať vetu, ktorá má hlavu a pätu, ani vykonávať základné počtové úkony. Mnohí títo študenti vyletia, ale aj tak z nich môžete získať školné za rok, možno za dva. Alebo ich môžete nechať prejsť, získať školné aj za ďalšie roky a nechať spromovať študentov, ktorí zaplatili veľa peňazí, ale nevedia čítať, písať ani počítať.

Ďalej povedzme, že za rektorom príde skupina profesorov a povie: „Prijímame študentov, ktorí nezvládajú štúdium na vysokej škole a musíme ich vyhadzovať. Treba to riešiť.“ Tento problém sa dá riešiť dvojakým spôsobom. Jedným z nich je prestať ich prijímať. Druhý je najať školiteľov, ktorí budú tieto decká celé hodiny individuálne doučovať, aby uspeli na vysokej škole, a až potom od nich chcieť, aby ju vychodili.

To však stojí peniaze, pričom zmyslom celého tohto je získať ich viac. Povedzme teda, že rektor na to povie: „Ak prestaneme prijímať tieto decká, budeme musieť prepustiť toľko a toľko profesorov.“ Je to jednoduché „obchodné rozhodnutie“?

Rektorova odpoveď profesorom naznačuje, že toto „opatrenie“ je o peniazoch, a nie o študentoch a ich vzdelaní. Možno pred tým rektor zatvára oči a predstavuje si, že jeho dobré úmysly „dať týmto deckám šancu“ vyriešia všetky problémy, ale nie je to tak. Za jeden semester nie je možné dobehnúť dvanásť rokov nedostatočného vzdelávania. Je to ako chcieť od trénera, aby zobral decká, ktoré sotva vedia korčuľovať, a za pár dní ich pripravil na hokej na olympiáde. To sa deje iba vo filmoch.

V skutočnosti sa deje to, že rektor vo svojej inštitúcii vytvorí manažérsky ekvivalent závislosti od kreku. Príjem zo školného bol neprimerane vybudený prijímaním študentov, ktorí školu pravdepodobne nedokončia, a rektor nie je ochotný urobiť to, čo treba, aby im pomohol uspieť. Používa ich ako dojné kravy, a nie ako študentov so špeciálnymi potrebami, ktoré treba naplniť.

Samozrejme, je to nemorálne, ale všetci sú spokojní. Študenti sa dostanú na výšku a sú spokojní. Rodičia sú spokojní (až kým neprídu známky a účty za školné). A vedenie je spokojné s príjmami. Mnohí vyučujúci problém vidia, ale nemajú právomoc ho riešiť. Stačí ho iba spomenúť a vyslúžia si odsúdenie zo všetkých strán („To nikomu nepomáha!“).

Zdá sa teda, že najlepšie je slepo pokračovať, akoby sa nechumelilo, podobne ako mnohí ľudia v „zlých“ a „chamtivých“ korporáciách. Čo by sme si však museli povedať, keby sme toto zarámcovali ako morálnu otázku o jednotlivých ľuďoch, a nie ako administratívne či obchodné rozhodnutie o inštitúcii?

Lepšie je mať oči otvorené a ujasnené priority. Telo i duša sú potom zdravšie.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.