Výchovná poradňa Tápem v tom, do akej miery nechať syna rozhodovať, ak chcem k nemu pristupovať rešpektujúco

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, riešim v sebe dilemu, do akej miery nechať deti rozhodovať o ich záležitostiach, a musím sa priznať, že v tom tápem. Dám príklad. Syn je nachladnutý, nie je to nič dramatické, je bez teploty, a tak som ho dala do školy. Raz do týždňa však majú plávanie a informovala som učiteľku, že nepôjde na plávanie, ale na tie dve hodiny pôjde do inej triedy. Nato došlo doma k vzbure, že on tam ísť nechce, predstavoval si, že zostane doma. Nemá veľmi rád zmeny a nové deti. Podobné situácie prichádzajú často. Nechce ísť na krúžok, pretože učiteľka, ktorá ho vedie, je chorá, a odmieta ísť preto, že ju bude zastupovať niekto iný. Alebo cez víkend odmieta ísť k babičke, aj keď sme sa už dohodli. Ako sa mám zachovať správne, ak chcem k synovi pristupovať rešpektujúco? Dať to dieťaťu aj tak príkazom, že musí tak urobiť, alebo hľadať kompromis, alebo nechať dieťa v takýchto situáciách, nech rozhodne samo? Ďakujem. Nela

Milá Nela, otázky typu, ktoré predkladáte, sprevádzajú rodičov veľmi často. Síce o tom nepíšete, ale podobné záležitosti dokážu aj (ne)pekne vyčerpať. Predošlé generácie mnoho podobných dilem nezažívali, keďže možnosti výberu boli viac obmedzené.

Predpokladám, že všetky situácie, ktoré syn chcel riešiť inak, aj bolo možné realizovať, v tomto prípade zostať doma – inak by dilema ani nevznikla. Rozhodnutie teda zostáva na Vás – ak nie je „po vôli“ Vášmu synovi, „tou zlou“ sa stávate Vy. Dostávate to do roviny, že nie objektívne okolnosti, ale Vaša „dobrá vôľa“ rozhoduje. Preto má syn tú možnosť predkladať svoje požiadavky, prípadne nástojiť na nich.

Radšej než poskytnúť samotnú odpoveď na konkrétne otázky Vás chcem uistiť, že rovnako ako sa dieťa potrebuje naučiť rešpektu, potrebuje sa naučiť podriadiť aj proti svojej vôli. Na to sa v dnešnej dobe pozabúda, avšak deti sa vtedy posilňujú, sú odolnejšie. 

Ak zmeníte perspektívu, že rozumnými príkazmi či zákazmi dieťa obohacujete, budete ich dávať vo väčšej slobode a pohode. Nebojte sa ho otužovať. Dokonca majte na pamäti, že otužovaním sa zvyšujú biele krvinky, čím sa posilňuje imunita, rovnako v psychologickej rovine sa podriadením (v primeranej miere) zvyšuje odolnosť dieťaťa. Samozrejme, cit, láska sú to podstatné a koniec koncov neprotirečiace.

Možnosť rozhodovania musí byť aj veku primeraná. Ak ho necháte rozhodovať o veciach, ktoré sú vo Vašej kompetencii, môže v tom byť stratený, neistý (hoci tvrdí, čo chce). Pevné rozhodnutie vnímajte a následne nepriamo prezentujte ako pevné objatie dieťaťa (nie jeho týranie). 

A ešte konkrétne k jeho neobľube zmien. Ak je za tým strach, jeho miera by ho nemala ochromovať v robení správneho. Synovu nechuť odbúravajte pripomínaním dobrých dôsledkov prekonania samého seba v minulosti – obohatil sa o nových kamarátov, zážitky... 

Aj to, čo je mu dnes už známe, prirodzené, bolo kedysi nové, po prvýkrát. Postupne môže meniť iracionálne presvedčenia a zistí, že sa mu nič nestane, nič nehrozí v inej triede s inou pani učiteľkou. 

Rozprávajte sa, čoho sa obáva, čomu sa chce vyhnúť, a ponúkajte mu pozitívnu optiku, čo môže získať. Ak za tým strach nie je, len jednoducho „nemá rád zmeny“, rovnako je to ponuka naučiť sa, že nerobíme iba to, čo máme radi, ale to, čo je správne.

Rodičovstvo si vyžaduje mnoho múdrosti a rozlišovania. Oboje Vám želám. Alena Michalcová