Čierna diera Nové autá a šperky nemajú byť pointou majetkových priznaní politikov

Na popredných stránkach médií sa objavia cifry, ktoré pre bežného smrteľníka pôsobia astronomicky, v bulvári nesmie chýbať ani pár obligatórnych výkričníkov.

Niekoľko novinárov sa na problém pozrie aj o čosi hlbšie, a tak poukážu napríklad na novinky v bývaní politických prominentov či najväčšie prírastky medzi slovenskou riadiacou elitou. Hitom roka 2024 bol, samozrejme, premiér Robert Fico a vyriešenie jeho bytovej otázky. Do popredia sa však dostal aj Andrej Danko a jeho rekordné príjmy, ako aj niektorí členovia vlády či parlamentu.

Na pár dní tak je o čom písať. Ktorý politik získal novú chatu? Ktorá ministerka má najdrahšie šperky? Kto vlastní zbierku motoriek?

Pochopiteľne, uvedená téma je spoločensky atraktívna a musíme si priznať, že na Slovensku je závisť pomerne problematický fenomén. Otázka bohatých „papalášov“ tak na istý čas dokáže zarezonovať. A potom ide do úzadia (česť výnimkám, ktoré sa z dostupného minima snažia vyťažiť reálnu pridanú hodnotu).

Je však toto pointa majetkových priznaní politikov?

V žiadnom prípade. V prvom rade treba povedať, že priznávanie majetkových pomerov je na Slovensku rozšírený fenomén, ktorý sem-tam hrá popredné úlohy aj v politickom boji. Najmä pred voľbami. Priznania však u nás nepodávajú iba politici či najvyšší štátni manažéri. Majetky priznávajú aj sudcovia, prokurátori alebo radoví štátni zamestnanci.

Zatiaľ čo pri najvýznamnejších funkcionároch sa oznámenia o majetkových pomeroch aj zverejňujú, pri zástupe úradníkov to tak nie je. Z dôvodu ochrany osobných údajov. Otázka však je, načo sa vôbec tieto majetkové priznania podávajú. Väčšina z nich skončí v šuplíku, pričom sa na ne nikto nikdy nepozrie. Pri radových referentoch sú tak iba zbytočným byrokratickým procesom, akých na Slovensku máme neúrekom. Pri riadiacich štátnych úradníkoch zas na ich zmysluplnosť chýba reálna kontrola.

Obdobná prax sa, žiaľ, aplikuje aj pri politikoch a najvyšších štátnych manažéroch. Raz za rok treba vyplniť lajstro, ktoré kladie otázky považované funkcionármi za „zbytočnosti“ a tak ho aj vyplnia. Všeobecne, bezobsažne. Na jeseň sa zverejní. Pridaná hodnota je však minimálna.

Ilustrovať to možno opäť na predsedovi vlády, ktorý roky priznáva „ÚSPORY, podiel: 50 %“ a „STAVEBNÉ SPORENIE, podiel: 50 %“. Obdobne je na tom aj prezident Peter Pellegrini, ktorý však úspory vlastní v stopercentnom rozsahu a tiež 90 percent v istej s. r. o. 

 

Guvernér Národnej banky SR zas vlastní zbierku máp či litografií a ministerka hospodárstva Denisa Saková zbierku zbraní, obrazov a šperkov. Napokon treba poukázať aj na notoricky známy prípad expremiéra a súčasného poslanca Igora Matoviča, ktorý v majetkovom priznaní nepriznáva nič okrem príjmu z verejnej funkcie.

Čo takéto údaje hovoria?

Nič. Hodnota priznaných majetkových hodnôt totiž teoreticky môže byť rádovo v tisícoch či miliónoch. Keď teda politik bude napríklad o pár mesiacov čeliť otázke, odkiaľ vzal státisíce na pôžičku pre svoju stranu, odpovie jednoducho – z úspor. Alebo: predal som pár obrazov.

A tu sa dostávame k pointe problému. Pointa majetkových priznaní nie je vzbudzovať závisť u spoluobčanov ani tyranizovať štátnych zamestnancov zbytočnou byrokraciou. Ich hlavným zmyslom je možnosť overenia, či príslušný funkcionár nezískava z dôvodu svojej funkcie neprimerané výhody. Majú tak slúžiť ako nástroj kontroly – internej aj verejnej. A to bez skutočne relevantných údajov nejde.

V prvom rade sa teda treba zamyslieť nad rozsahom osôb, ktoré majetkové pomery každoročne deklarujú. Zatiaľ čo pri ministroch, poslancoch či vrcholových štátnych manažéroch ide o nevyhnutnosť, pri časti štátnych zamestnancov s minimálnym rozhodovacím vplyvom o zaťažujúci proces.

Následne treba prehodnotiť, ako majetkové priznania vypracovávať. Štát má k dispozícii celé databázy, ktoré sú schopné poskytnúť omnoho presnejšie informácie ako tie, ktoré sú politici ochotní deklarovať. Respektíve ak ich už politici majú deklarovať, štát má skvelé možnosti kontroly, či sú údaje hodnoverné. Ide tu napríklad o údaje z obchodného registra, registrov motorových vozidiel či katastra nehnuteľností.

Týmto spôsobom by sa dali majetkové priznania vypracovávať nielen na podrobnejšej, ale aj hodnovernejšej úrovni.

Samostatnou kategóriou sú vágne pojmy ako „úspory“, „cennosti“ a podobne. Pokiaľ má priznanie majetkov vytvárať skutočnú pridanú hodnotu, takéto údaje musia byť reálne vyčíslené do konkrétnych peňažných súm. Inak ide opäť iba o čiernu dieru v kontrolnom mechanizme.

Ako by mohlo vyzerať reálne funkčné oznámenie majetkových pomerov, ukazuje napríklad volebný monitoring Transparency International Slovensko, v rámci ktorého niektorí lídri politických strán pravidelne zverejnia svoje majetkové pomery nad rámec štátom vyžadovaných požiadaviek. Jeho vzor vznikol v pracovnej skupine zloženej za uplynulej vlády.

Nuž a v neposlednom rade dôležitá je aj skutočná kontrola, respektíve vyvodzovanie sankcií v prípade porušenia zákona. Doterajšia prax na úrovni parlamentného výboru, respektíve komisií mestských zastupiteľstiev, ktoré majú dohliadať na dodržiavanie zákonných pravidiel, ukazuje, že od funkčnosti má tento systém ďaleko.