Americké voľby 2024 Donald, Kamala alebo smrť?

Napríklad vo voľbách roku 1824 nikto zo štyroch kandidátov nezískal väčšinu v Zbore voliteľov. Musela rozhodnúť Snemovňa reprezentantov.

Jeden z tých štyroch, Henry Clay, presvedčil väčšinu kongresmanov, aby podporili v poradí toho druhého, Johna Quincyho Adamsa (minister zahraničných vecí, syn druhého prezidenta Johna Adamsa), pred kandidátom, ktorý bol v poradí prvým, generálom Andrewom Jacksonom.

Tak sa stal prezidentom Quincy Adams (o štyri roky neskôr však bol za prezidenta zvolený Jackson).

Americké voľby v roku 1924 boli posledné, keď proti sebe kandidovali dvaja konzervatívci, Davis za demokratov a Coolidge za republikánov (od toho obdobia bol vždy minimálne jeden kandidát na prezidenta progresívec, a niekedy aj obaja).

Vyhral Coolidge, skvelý človek a skvelý prezident. Zbytočne netáral; hovoril málo, stručne a k veci. Raz pri večeri mu jedna pani povedala: „Pán prezident, stavila som sa, že vás prinútim povedať mi viac než dve slová, čo vy na to?“ Odvetil jej: „Prehrali ste.“

A v roku 2024? Voľby rozhodne sedem štátov z päťdesiatich, v tých štyridsiatich troch je jasné, kto vyhrá; v týchto štátoch kampaň ani neprebieha, pretože väčšiny v nich už sú rozhodnuté pre demokratku alebo republikána.

Jasne vidím, že Donald Trump pomaly a mierne stúpa a Kamila Harris stagnuje. 

Toto je sedem kľúčových štátov, kde sú voliči rozdelení len tesne: dva sú na juhozápade USA (Arizona a Nevada), dva južanské z bývalej Konfederácie (Georgia a Severná Karolína) a tri sú na severovýchode (Wisconsin a Michigan na severe tzv. stredozápadu a Pensylvánia na východnom pobreží).

Najtesnejší výsledok bude asi v Pensylvánii.

Rozdiel spriemerovaných preferencií Donalda Trumpa a Kamaly Harris v týchto štátoch je hlboko pod tromi percentami, a teda pod hranicou štatistickej chyby.

Preto v každom z nich – a teda aj v USA – voľby môže vyhrať ona i on.

Keď sa však pozerám na trajektóriu kampane a dynamiku preferencií, jasne vidím, že Donald Trump pomaly a mierne stúpa a Kamala Harris stagnuje. Preto mojím odhadom je, že voľby vyhrá Donald Trump.

Z 538 členov Zboru voliteľov on dostane viac ako 300 a možno aj viac ako 310 hlasov voliteľov, zatiaľ čo ona získa pod 240 a možno aj pod 230 hlasov.

Ak sa ukáže, že moja analýza je správna, po voľbách vám vysvetlím, prečo som mal pravdu. A ak sa mýlim, vysvetlím, prečo som sa vlastne mýlil; čo bolo tým faktorom.

Pár triviálností pred tou poslednou zaujímavou otázkou.

Väčšina mužov bude voliť Donalda, väčšina žien Kamalu. Väčšina belochov Donalda, väčšina občanov tmavšej farby pleti Kamalu. Tesná väčšina bielych žien Donalda; väčšina žien vydatých a s deťmi Donalda; veľká, drvivá väčšina slobodných bezdetných žien Kamalu.

Väčšina veriacich (akejkoľvek viery či náboženstva) Donalda, väčšina ľudí bez náboženskej viery Kamalu. Väčšina s vysokoškolským diplomom Kamalu, väčšina s dosiahnutým stredoškolským titulom Donalda. Väčšina obyvateľov veľkých miest Kamalu, väčšina obyvateľov malých miest a vidieka Donalda.

Väčšina černochov a Američanov latinskoamerického pôvodu (tých z krajín na juh od Rio Grande) Kamalu, ale s výnimkou tých z krajín s komunistickým alebo radikálne socialistickým režimom, takže väčšina Američanov kubánskeho a venezuelského pôvodu Donalda.

Trumpa by som nevolil pre jeho osobnosť a charakterové chyby, Harris pre jej ideológiu a sily, ktoré predstavuje.

Pozoruhodná a na republikána nebývalo veľká menšina černošských a hispánskych mužov (u tých prvých až 25 percent, u tých druhých až 40 percent) však môže voliť Donalda. Ak až 25 percent černošských mužov a viac ako 40 percent hispánskych dá svoj hlas Donaldovi, Kamala má problém.

Katolícky hlas v USA je vždy rozdelený, a teda je vždy pre voľby rozhodujúci, niekedy tesná väčšina katolíkov volí republikána, niekedy demokrata či demokratku; ten či ten potom obvykle vyhrá. Teda môžete sa na to pozerať tak, že katolíci buď vyberú prezidenta, alebo sa inštinktívne postavia na stranu víťaza.

Všeobecne platí, že katolíci európskeho (írskeho, talianskeho, nemeckého, slovanského) pôvodu volia republikána a katolíci latinskoamerického (okrem tých kubánskeho a venezuelského) pôvodu demokrata či demokratku. Preto je katolícky hlas v USA nejednotný a tesný pre obe strany.

A teraz tá posledná otázka: Koho by som volil ja, keby som bol občanom USA? Tento rok by som v prezidentských voľbách nevolil.

Trumpa pre jeho osobnosť a charakterové chyby, Harris pre jej ideológiu a sily, ktoré predstavuje.

Donald Trump je namyslený, egoistický, márnivý narcis, ktorý mentálne, psychologicky či morálne nie je spôsobilý byť prezidentom Burkiny Faso a už vôbec nie Spojených štátov amerických.

Kamala Harris je nádoba prázdna, hlúpa, ktorá teraz svoj centrizmus iba predstiera, ale je nástrojom, symbolom a maskotom radikálneho progresivizmu, ktorý nenávidí západnú civilizáciu, ako sa historicky ustanovila, a Spojené štáty americké, ako ich zamýšľali ich otcovia zakladatelia.

Takže prezidentské voľby by som vynechal a volil do Kongresu či vo voľbách štátnych a komunálnych.

Tento postoj som zastával aj v roku 2016 pri voľbe medzi Hillary a Donaldom. Jeden študent mi však vtedy dal zaujímavú otázku: „Keby ste mali len tri možnosti, Donald, Hillary alebo smrť (myslené moja smrť), ktorú možnosť by ste si vybrali?“ Neochotne som odpovedal: „Donald.“

V roku 2020 by som, naopak, ochotne volil Trumpa, pretože (a) moje najhoršie obavy z neho sa nenaplnili a (b) jeho vláda – či lepšie povedané, politika jeho vlády – bola až do covidu dobrá.

Pravda, nie primárne vďaka nemu, ale vďaka ľuďom, ktorými sa obklopil (no väčšina z nich postupne u neho upadla do nemilosti).

Kamala Harris a demokrati sa pohrávajú s nebezpečnými myšlienkami ústavnej zmeny, takmer ústavného prevratu. 

Lenže potom, keď voľby prehral, sa zachoval ako ten najhanebnejší prezident v dejinách USA, pretože ako jediný porazený kandidát na prezidenta (v jeho prípade na opätovné zvolenie) neuznal svoju porážku.

To je hrubé a diskvalifikujúce porušenie bazálnej ústavnej demokratickej etikety a bontónu. Odvtedy je pre mňa nevoliteľný.

Keby som však bol opäť vystavený Sofiinej voľbe „Donald, Kamala alebo smrť“, opäť by som si neochotne vybral Donalda.

Prečo? Ani na chvíľu neverím, že on by mohol zničiť americký ústavný systém. Vďaka rozdeleniu moci na tri zložky a federalizmu je stabilný, silný a mocný; a žiadny jeden politik či štátnik ho nedokáže zničiť.

A po druhé, on predstavuje sily, ktoré vnímajú človeka ako originálnu, jedinečnú osobnosť, nie ako primárne príslušníka skupiny, kolektívnej entity (definovanej pohlavím, rasou, triedou, sexuálnou orientáciou, cis- alebo transgenderom atď). A tieto sily kladú aj dôraz na rozlíšenie medzi občanmi a non-občanmi, pričom základné ľudské práva majú všetci, ale politické práva vládnuť – rozhodovať o vláde – majú len občania.

Naopak, Kamala Harris a demokrati sa pohrávajú s nebezpečnými myšlienkami ústavnej zmeny, takmer ústavného prevratu prostredníctvom nápadov ako zrušiť Zbor voliteľov, zaviesť voľby prezidenta najväčším počtom odovzdaných hlasov (ani nie nutne väčšiny), prevalcovať Najvyšší súd dosadením nových, progresivistických sudcov (pretože sa im nepáčia rozhodnutia Najvyššieho súdu súčasného); proste prevalcovať súčasný americký ústavný systém.

V tomto sú väčšou hrozbou pre ústavnú demokraciu než Trump. A to hovorím s plnou zodpovednosťou.

Ale človek nemusí voliť menšie zlo; nemusí voliť zlo žiadne. Aj keď potom bude musieť znášať a strpieť následky svojej nevoľby.

C’est la vie.